Kataster mal zostať verejný. Len štát chcel vedieť, kto sa pozerá

• – Novela kataster úplne nezatvárala. Menila však logiku prístupu: vybrané údaje mali byť dostupné až po prihlásení a za poplatok.
• – Štát argumentoval ochranou osobných údajov, no zároveň chcel evidovať prístupy používateľov a tieto údaje použiť aj pre potreby trestného konania.
• – Vládny návrh neprešiel ani do druhého čítania, čo je pri návrhoch vlády mimoriadne zriedkavé.

Katastrálna novela padla skôr, než sa dostala do druhého čítania. Môže to byť signál, že vláda nemá v Národnej rade istú väčšinu ani pri vlastných zákonoch. Pri katastri však nešlo iba o koaličnú aritmetiku. Problém bol v samotnom návrhu. Kataster sa nemal úplne zatvoriť. Mal sa zmeniť na verejný register s podmienkou: občan sa k údajom dostane, ale najprv sa musí štátu predstaviť.

Kataster nie je obyčajná databáza

Kataster je mapa vlastníctva v štáte. Človek ho potrebuje pri kúpe bytu, predaji domu, dedičstve, spore o pozemok, kontrole ťarchy, susedských problémoch aj pri podnikaní.

Práve preto je dôležité, za akých podmienok sa doň občan pozerá. Pri verejnom registri nestačí povedať, že údaje „zostanú dostupné“. Podstatné je, či sa k nim človek dostane slobodne, alebo až po prihlásení a so stopou, ktorú po sebe zanechá štátu.

Dôvodová správa opisuje skutočné problémy katastra: nejasnosti pri zázname a poznámke, chýbajúce lehoty, elektronické podania, geometrické plány či plomby. Kataster potrebuje poriadok, rýchlejšie konania a lepšie pravidlá. Lenže táto novela k technickým opravám pribalila citlivý zásah do prístupu k údajom. A tým sa z úradníckej opravy stala politická téma.

Novela kataster nezatvárala. Menila jeho logiku

Návrh nehovoril, že kataster sa má úplne zavrieť pred verejnosťou. Navrhoval však, aby sa prístup k vybraným údajom viazal na povinnú, hoci bezplatnú autentifikáciu používateľa. Navrhovateľ to odôvodňoval ochranou osobných údajov osôb evidovaných v katastri pred zneužitím.

Vo vlastnom materiáli sa navrhovalo zakázať použitie údajov katastra na profilovanie osôb, vyhodnocovanie ich majetkových pomerov a ekonomického správania, ako aj na komerčné spracovanie databáz alebo marketingové využitie.

Na prvé počutie to znie rozumne. Kataster nemá byť bezbrehá komerčná databáza na špehovanie vlastníkov alebo marketingové obchodovanie s ich údajmi. Hromadné vyťažovanie verejných dát je reálny problém.

Lenže návrh šiel ďalej. Neostal pri tých, ktorí dáta zneužívajú. Menil samotný vzťah občana k verejnému registru. Kto sa chce pozrieť na vybrané údaje, má sa najprv prihlásiť.

A keď sa občan musí prihlásiť, otázka už neznie iba tak, čo si môže pozrieť. Otázka znie, čo sa o jeho pozeraní dozvie štát.

Štát by nechránil iba vlastníka. Sledoval by aj toho, kto sa pýta

Najcitlivejšia časť dôvodovej správy je práve ochrana osobných údajov. Sama osebe je legitímna. Kataster obsahuje údaje, ktoré sa dajú zneužiť. Problém je v tom, čo malo nasledovať po prihlásení používateľa: údaje z registrácie by mohli byť použité aj pre potreby orgánov činných v trestnom konaní.

Samotné prezeranie verejne dostupných údajov však nie je trestný čin. Trestný čin môže vzniknúť až vtedy, ak niekto údaje použije na podvod, nátlak, vydieranie, stalking alebo inú protiprávnu činnosť. Navrhovateľ vychádzal z toho, že dnes nie je možné preukázať, kto, kedy a aké údaje prehliadal v prípade možného trestného činu.

Z pohľadu vyšetrovateľa je to pochopiteľné. Z pohľadu občana je to problém. Aby štát túto možnosť mal, musel by preventívne evidovať aj tých, ktorí neurobili nič zlé.

A tým sa ochrana vlastníka mení na kontrolu používateľa. Úzka ochrana pred zneužitím má zasiahnuť vinníka. Plošný dohľad mení pravidlá pre všetkých. Pri katastri však nešlo len o prihlasovanie. Návrh menil aj cenu a riziko práce s údajmi.

Poplatky a sankcie by ľudí odradili

Dôvodová správa uvádza, že sa ruší možnosť získať bezodplatný informatívny výpis z listu vlastníctva a zavádza sa nový správny poplatok 6 eur za výpis cez špecializovaný portál.

Navrhoval sa aj poplatok 15 eur za vyhľadanie listiny, jej sprístupnenie na nahliadnutie a poskytnutie fotokópie zo zbierky listín. Pribudnúť mala aj nová skutková podstata priestupku a porušenia poriadku pri neoprávnenom spracúvaní údajov katastra.

Listiny v zbierke listín môžu obsahovať citlivé súkromnoprávne údaje. Nie všetko má byť voľne dostupné komukoľvek a bez kontroly. Lenže ak štát občana núti, aby sa pri prístupe ku katastru identifikoval, mal by mu automaticky a bez poplatku sprístupniť všetko, čo sa týka jeho vlastných nehnuteľností a listín, v ktorých figuruje.

Návrh síce počítal s bezplatným súpisom nehnuteľností vlastníka v rámci celého Slovenska, no to je len zoznam majetku. Nie je to plnohodnotný bezplatný prístup ku všetkým výpisom, listinám a záznamom, ktoré sa danej osoby týkajú.

V spojení s prihlasovaním, evidovaním prístupov, zákazom vyhodnocovania majetkových pomerov a sankciami vzniká ešte iný efekt. Bežný človek si dvakrát rozmyslí, či sa do registra pozrie. Novinár, analytik alebo občiansky kontrolór bude váhať pri porovnávaní majetkových väzieb. Malý hráč pocíti právnu neistotu skôr ako veľký subjekt, ktorý má právnikov, prístupy a zmluvy.

Takto sa verejná kontrola neutne jedným zákazom. Dá sa oslabiť aj tým, že sa z nej spraví administratívne, finančne a právne rizikovejšia činnosť.

Nie je to len problém novinárov

Mediálne sa téma zúžila na novinárov. Je pravda, že bez katastra sa ťažko kontrolujú majetkové pomery politikov, verejných funkcionárov, ľudí pri štátnych zákazkách alebo osôb napojených na verejné peniaze.

Lenže kataster nie je pracovný nástroj iba pre redakcie. Dôvodová správa uvádza široký okruh dotknutých subjektov: orgány verejnej moci, fyzické osoby, právnické osoby, geodetov, znalcov, banky, notárov, advokátov a realitné kancelárie.

Kataster potrebuje človek pri kúpe bytu, rodina pri dedičstve, vlastník pri kontrole ťarchy, sused v spore o pozemok aj občan, ktorý chce vedieť, kto vlastní nehnuteľnosť pri jeho dome.

Ak sa z prístupu k takémuto registru stane sledovaný úkon, nejde o komfort novinárov. Ide o bežnú občiansku kontrolu vlastníctva. A práve preto je dôležité, čo sa stalo v parlamente.

Keď vlastná väčšina cúvne

Katastrálna novela nebola opozičný návrh. Nebol to poslanecký experiment. Bol to vládny návrh zákona. Formálne vychádzal ešte z Plánu legislatívnych úloh vlády SR na rok 2024, no do parlamentu prišiel až v roku 2026.

Napriek tomu neprešiel ani do druhého čítania. Pri hlasovaní 23. apríla 2026 bolo prítomných 146 poslancov. Za hlasovalo 73, proti 56 a zdržalo sa 17. Výsledok bol jasný: návrh neprešiel.

To nie je bežná parlamentná epizóda. Pri vládnych návrhoch je prvé čítanie základná brána do ďalšieho rokovania. Ak má vláda dohodnutú väčšinu, návrh obyčajne prejde aspoň do výborov. Tam sa môže meniť, opravovať alebo zjemňovať. Katastrálna novela sa nedostala ani tam.

Podľa nášho kontrolného exportu hlasovaní vládnych návrhov v tomto volebnom období ide o prvý prípad, keď bol vládny návrh zákona definitívne zastavený už pri hlasovaní o postupe do druhého čítania. Pri staršej tlači 637 síce jedno podobné hlasovanie najprv neprešlo, no následné hlasovanie návrh posunulo ďalej. Pri katastri žiadna oprava väčšiny neprišla.

Politicky zaujímavé je aj vysvetlenie ministra Richarda Takáča pre Hlavné správy. Tvrdil, že v koalícii podľa neho problém nie je, no správanie poslancov SNS označil za nepochopiteľné. Podľa jeho slov mu nikto z koaličných poslancov vopred nedeklaroval výhradu, riaditeľka katastra bola aj na klube SNS a všetko malo byť bez výhrad. Po hlasovaní mu mal Andrej Danko poslať ospravedlnenie s tým, že ani on nevedel, čo sa stalo.

To je na veci podstatné. Ak by SNS vopred povedala, že s návrhom nesúhlasí, išlo by o otvorený koaličný spor. Podľa Takáča však návrh narazil bez varovania. Problém teda nebol iba v médiách, opozícii alebo zlej komunikácii. Niečo na tejto novele bolo politicky také citlivé, že časť vlastnej väčšiny za ňu v rozhodujúcej chvíli nezdvihla ruku.

A ak vládny návrh padne už v prvom čítaní bez toho, aby boli výhrady vopred jasne pomenované, otázka nestojí tak, či bol zle vysvetlený. Otázka znie, či nebol zle nastavený.

Bezpečnosť na účet slobody

Katastrálna novela ukazuje starú pascu bezpečnostného štátu. Kataster sa dá zneužiť: na hromadné sťahovanie údajov, obchodovanie s databázami, tlak na vlastníkov aj prípravu podvodov. To je reálny problém.

Lenže vláda naň neodpovedala presným zásahom proti tým, ktorí údaje zneužívajú. Navrhla režim, v ktorom by sa preventívne evidovali aj tí, ktorí nerobia nič zlé.

To znie ako bezpečnosť. V skutočnosti je to bezpečnosť platená slobodou. Tí, ktorí chcú systém obísť, si cestu časom nájdu. Bežný občan si obchádzku hľadať nemá prečo. Stratí iba možnosť pozrieť sa do verejného registra bez toho, aby sa štátu predstavil.

Vlastníci majú mať ochranu pred zneužívaním osobných údajov. Kataster nemá byť bezbrehý zdroj dát pre komerčné vyťažovanie. Verejný register sa však nesmie potichu meniť na kontrolovaný priestor, v ktorom štát nesleduje iba vlastníctvo, ale aj občana, ktorý sa naň pýta.

Katastrálna novela padla. No otázka, ktorú otvorila, zostáva. Keď štát najbližšie povie, že chce chrániť naše údaje, treba sa pýtať aj druhú polovicu vety: pred kým ich chráni a čo všetko sa pritom chce dozvedieť o nás.