Viete, ak ste v dnešnej dobe navštívili pietne miesto, no nedali o tom záznam na Facebook, tak ste tam vlastne neboli. Mediálna prezencia víťazí nad tou prirodzenou; obrazy sveta sú reálnejšie než realita (francúzsky filozof médií Jean Baudrillard nazýva tento fenomén hyperrealitou – čo nebolo v správach, akoby sa ani nestalo.).

Ódor (nikým nevolený premiér, ktorý za svojej éry namiesto „kúrenia a svietenia” odklepol na LGBTi mimovládky mastné sumy zo štátneho rozpočtu) tvrdí, že žijeme „v spoločnosti, ktorá ešte stále trestá inakosť.” V kontexte s vraždou dvojice to znie tak, akoby obviňoval celú slovenskú societu z násilia. Voči sexuálnym menšinám.

Lenže táto argumentácia je deravá ako hrniec slepej susedy. Strelec na Zámockej ulici predsa nereprezentuje celý národ. Bol tam sám za seba a za svoj uzavretý, ľudovo povedané zmagorený vnútorný svet. Bližšiu diagnostiku treba nechať odborníkom – mimochodom, je až podivuhodné, ako málo sú medializované psychiatrické posudky tohto činu a páchateľa…

Ako keby médiá či opoziční politici ani neboli zvedaví na medicínske fakty. Len donekonečna omieľajú falošnú mantru, ktorú teraz zvolil aj Ódor, že na Slovensku sa homosexuálom a podobným krivdí. Takáto generalizácia je nepravdivá – dá sa o tom ľahko presvedčiť letmým osobným prieskumom napríklad v privátnom sektore, kde zástupcovia sexuálnych menšín dosahujú vysoké pracovné pozície (vďaka svojim prirodzeným schopnostiam, predpokladám). A ani z politiky ich nik nevyháňa, všakáno.

Takže nie, naratív o plošnej diskriminácii nie je pravdivý – hoci sa nám ho snaží pravidelne predostierať aj Brusel vo svojich správach a strategických dokumentoch k tejto téme (informovali sme o nich nedávno v samostatnom článku).

Forsírovať ideu, že vo verejnosti buble pod pokrievkou akýsi odvar nenávisti, je dobré jedine na dve veci: Rozoštvávanie spoločnosti a získavanie podpory tej skupiny voličov, ktorá uprednostňuje progresivizmus, resp. neoliberálne pseudohodnoty pred tými nadčasovými. Inými slovami: exces nad normu.

Hovoríme predovšetkým o voličoch PS.

Avšak expremiérovi musím v jednej veci dať za pravdu. Píše totiž celkom správne nasledovný výrok: „…úlohou zodpovedných politikov je chrániť životy všetkých ľudí a aktívne brániť tomu, aby sa takáto tragédia zopakovala.” V poriadku, úplný súhlas. Otázka znie, čo presne znamená v tomto prípade chrániť životy ľudí a aktívne brániť opakovaniu tragédie. Pretože druhá časť vety znie, ako keby hovoril o prevencii. Tým sa však opäť dostávame k základnému problému, ktorý som načrtol vyššie: Pokiaľ sa problematike ľudí s potenciálom konať nenávistne voči iným ľuďom (z ľubovoľvného dôvodu) nebudú venovať odborníci, potom je všetko len jeden veľký politický humbuk a vytĺkanie politického kapitálu. Ak sa majú kolieska točiť, potom musí súbežne s politickou rovinou fungovať aj rovina expertov.

Obávam sa, že to nie je aktuálny prípad európskej stratégie na najbližšie roky, pokiaľ ide o „ochranu” LGBTi komunity. Brusel to chce radšej skúsiť frontálnym útokom: prísnejšie definovať či postihovať „hate speech”, tlačiť dúhovú propagandu (resp. vykonávať ideologickú normalizáciu homosexuálnych a inak sexuálne neštandardných vzťahov) v edukačnom systéme naprieč členskými štátmi, a vykonávať súčasne tlak na verejnosť, aby otvorenou náručou vítala, že muž líha s mužom či žena so ženou (lebo všetci máme právo milovať – ostrý jazyk by podotkol, že s lubrikantom aj bez).

Lenže – a to už som zdôraznil aj pri inej príležitosti – týmto tlakom dosiahnete opačný efekt, než by ste si želali…

Problém násilných útokov nie je kolektívna záležitosť. Kto je schopný naplánovať pokus o vraždu (alebo aj atentát, keď už sme pritom), ten to – opäť ľudovo povedané – nemá v hlave úplne v poriadku. Narušená osobnosť so sklonmi ku kriminálnemu správaniu je však, chvalabohu, unikát, ojedinelý prípad, anomália. Ak chcú politici reálne niečo urobiť vo veci prevencie podobných tragédií, aká má teraz výročie, potom by mali podporovať rozvoj slovenskej psychiatrie i preventívnej psychologickej činnosti na školách.

Lenže to neurobia, a viete prečo? Fotky zo sanatórií, kde si podávate ruku s človekom v bielom plášti, nevyvolávajú u ľudí taký silný emocionálny efekt súcitu, ako šikovne štylizovaný záber z nejakého pamätného miesta pri sviečkach, kde „vyhasli nevinné životy.”

O tom je baudrillardovská hyperrealita – „predať” obraz krajší, než sama skutočnosť.

Na záver by som sa rád opýtal Mr. Ódora a jemu podobných, či si takto boli pripomenúť napríklad aj obete „automobilového zabijaka”, ktorý pod vplyvom alkoholu pri rýchlosti nejakých slabých 140km/h pripravil o budúcnosť päť mladých ľudí na zastávke na Zochovej ulici.

Pripomenú si potom títo lídri, tak veľmi dojatí z údajného útlaku sexuálnych menšín, aj tridsiatnika zo Zlatých Moraviec, ktorý sa stal obeťou surovej bitky len preto, že sa zastal svojej priateľky? Štyri dni umieral v nemocnici na následky poranení.

Či tam je to zložitejšie, pretože v hre je etnická otázka páchateľa a jeho spoločníkov?

Toto sú však rečnícke otázky, a význam by mali jedine vtedy, keby si ich položil vyššie menovaný europoslanec (a spol.)…

Prečítajte si tiež:

• Ódor: Hnutie Progresívne Slovensko nenapadne novelu ústavy na ústavnom súde, ani na Európskom súde pre ľudské práva
• Skokové zvyšovanie odvodov zapríčiní zatváranie živností, varuje Ódor
• Zvyšovanie daní bez rastu ekonomiky nefunguje, varuje Ódor