V Turecku sa v piatok 15. júna 2016 vo večerných hodinách začal pokus o vojenský prevrat. Puč potlačili, nasledovali hromadné čistky naprieč celou spoločnosťou. Dotkli sa právnikov, učiteľov, ale aj novinárov.

„Po prvotných čistkách, ktoré sa v istej podobe dotkli života asi každého Turka a Turkyne, nasledovala konsolidácia politickej moci do rúk prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana a jeho prívržencov. Krok po kroku sa odstránili dôležití politickí oponenti, aktivisti a najmä mediálna scéna v Turecku dostala niekoľko zásadných rán,“ priblížila Yar vývoj v krajine. Prezidentova politika „očisťovania Turecka od nepriateľov štátu“ vyústila v minulom roku až do finančnej krízy, krajina je v recesii, dodala.

Turecko si podalo prihlášku do EÚ už v roku 1987. Situácia, ktorá nastala po pokuse o puč, však vyústila do oficiálneho zmrazenia predvstupových rokovaní, ale aj zosekanie finančnej pomoci. Únia pritom vyjadruje nad krokmi Ankary ľútosť a rozhorčenie. „Hoci Ankara a jej predstavitelia na každom medzinárodnom stretnutí príležitosti pripomínajú, že rokovania s Úniou sú pripravení opätovne naštartovať, odlišná je rétorika doma, ale aj rozhodnutia, ktoré Brusel stavajú do pozoru ešte radikálnejšie – vrátane zadržiavania lídra kurdskej opozície Selahattin Demirtaşa, či aktivistu Osmana Kavalu – naposledy vyslanie dvoch prieskumných plavidiel do vôd, ktoré sú podľa Únie výhradnou ekonomickou zónou Cypru,“ opísala vzťahy medzi Bruselom a Ankarou Yar.

Krajina je však dôležitým členom Severoatlantickej aliancie. Pokus o prevrat podľa odborníčky na Turecko ovplyvnil vzťahy s NATO menej ako s EÚ. „Najzásadnejším bodom sporu v NATO ostávala blízka spolupráca Ankary s Moskvou a protivzdušných systémov S-400. Čo sa vplyvu pokusu o puč týka, ten ovplyvnil najmä bilaterálne vzťahy Turecka s členmi NATO, najmä Spojenými štátmi americkými,“ tvrdí Yar. Tu je dôležitou otázkou spor o vydanie tureckého duchovného, ktorý žije v USA Fethullaha Gülena. Turecko však ostáva dôležitým členom a spojencom Aliancie a jedným z najdôležitejších strategických koridorov, ktorý NATO prepája s Blízkym východom a kontinentálnou Áziou, dodala Yar.

Voči súčasnej politike Turecka sú krajiny ako Nemecko, Rakúsko či Holandsko ostrejšie ako iné. „Brusel je pomerne aktívny, ak sa v krajine niečo deje, pomerne rýchlo reaguje a diplomaticky sa pomenúvajú negatívne javy, nič závažnejšie sa však nedialo: Únia zatiaľ postupovala len v istých mantineloch, ktorí mnohí vysvetľujú obrovským množstvom sýrskych utečencov, ktoré Turecko hostí. Podľa štatistík však strach Bruselu – že by sa utečenci presídlili v tejto fáze do Európy – pomaly vyprchá. Slovensko nasleduje najmä Brusel, ostávame jedným z podporovateľov Turecka, aj napriek tomu, že aj jedna vládna strana u nás sa už niekoľkokrát nechala počuť, že s Tureckom nemôžeme v budúcnosti v rámci EÚ počítať,“ pokračovala odborníčka z Euractivu na otázku, aká je pozícia Slovenska v tomto prípade.

„Pokus o puč bola, samozrejme, negatívna skúsenosť pre krajinu. Netreba zabúdať, že o život prišlo vyše 200 osôb a v Turecku preto oficiálne neexistuje skupina, ktorá by pokus o puč oceňovala. Prezidentovi však otvorila mnohé možnosti pre konsolidáciu moci, väčšinu inokedy odsudzované kroky boli teraz vysvetľované obranou krajiny. Tá sa polarizovala tak zásadne, že kto nebol „za“, bol automaticky „proti“, a teda bol označovaný za zradcu, zahraničného agenta alebo dokonca teroristu,“ priblížila vývoj vnútropolitickej situácie v Turecku Yar. Následne po pokuse o puč turecký prezident Erdogan posilnil svoje právomoci, ostatné voľby v Istanbule ukázali, že hoci Turecko už dávno neuplatňuje férový politický boj, opozícia je stále pomerne aktívna a funkčná a rastie aj na sile. Práve komunálne voľby v Istanbule boli sledované. Dôvodom je, že v nich dvakrát uspel kandidát opozičnej Republikánskej ľudovej strany Ekrem Imamoglu. Dvakrát preto, lebo prvé voľby na podnet vládnej strany anulovali. Jeho protikandidátom bol bývalý turecký premiér Binali Yildirim.

Pokus o puč v Turecku sa odohral pred tromi rokmi – v piatok 15. júla 2016. Večer vyšli do ulíc Istanbulu a Ankary vojenské jednotky, obsadili strategické body ako mosty a letiská, ale aj sídlo televízie. Tanky obkľúčili a strieľali parlament, streľbu bolo počuť aj blízko prezidentského paláca. Prezident Erdogan sa vtedy nachádzal na juhozápade Turecka. Svojich priaznivcov vyzval, aby vyšli do ulíc na jeho podporu. V sobotu 16. júla, okolo druhej hodiny v noci, turecké tajné služby a špeciálne jednotky informovali, že pokus o puč potlačili. Okamžite po pokuse nasledovali čistky. V priebehu niekoľko hodín zatkli 1 500 vojakov. Z funkcií odvolali takmer tritisíc sudcov a štátnych zástupcov. Na zlé zaobchádzanie s väzňami, ich mučenie, odopieranie jedla a pitia aj lekárskej starostlivosti upozornila Amnesty International. Podľa nich Turecko porušilo právo na spravodlivý súd. Novinárske asociácie uviedli, že zatkli vyše 150 novinárov. Zo školstva vyhodili 15-tisíc zamestnancov, ďalším 20-tisícom zo súkromných škôl odobrili licencie. Nasledovalo aj zatváranie univerzít. Erdogan takisto vyhlásil výnimočný stav.