Objatie i pohladenie vladyku Chautura mi bolo iskrou nádeje v dobro

Bratislava 21. mája 2018 (HSP/Foto: Simona Dekanová)

Do redakcie sa nám ozvala žena, ktorá zažila vladyku Milana Chautura ako dieťa zblízka. Povedala, ako s odstupom dvoch desaťročí vníma jeho pohladenie a ako hovorí, “príležitostí na zlo” nebolo málo. Redakcia potvrdzuje, že identita tejto osoby je skutočná a keďže si neželá byť kontaktovaná inými médiami, neuvádzame jej skutočné meno 

So znepokojením sledujem udalosti ohľadne biskupa, vladyku Chautura a nemôžem nereagovať na obvinenia voči nemu. Zostať ticho a v pohodlí domova by bolo nesprávne.

Volám sa Eva (meno bolo redakciou pozmenené, pozn. red.) a žijem s rodinou v Rakúsku, kde som sa vydala. Osud spôsobil, že som vo veku 5 rokov skončila spolu s ďalšími troma súrodencami v detskom domove v Michalovciach. Život v ňom bol trpký. To nebudem opisovať. Avšak boli chvíle, ktoré boli pekné a boli pre mňa iskrou nádeje v lepší život.

Jedným z krásnych období bolo, keď som mala takmer 9 rokov, keď sa v kláštore Redemptoristov (hneď vedľa detského domova) objavil istý Marek, ktorý mňa a mojich rovesníkov brával do kostola, resp. cerkvi na omše a rôzne akcie spojené s kláštorom redemptoristov. Ten pocit, že komusi nebol náš osud ľahostajný, bol neopísateľný a dodnes mi zostal v pamäti a nosím si ho ako poklad hlboko v mojom srdci. A na mnohých tých akciách a opekačkách som spoznala aj vladyku Chautura, ktorý je tiež z rehole redemptoristov (tomu som vtedy ale nerozumela) a často chrám i kláštor pracovne i neformálne navštevoval.

Dodnes si veľmi dobre a do detailov pamätám, ako sa mi vl. Chautur prvýkrát s úsmevom prihovoril a po tom, ako mu už spomínaný Marek vysvetlil, že som z decáku, si ma úplne prirodzene a s láskou pritúlil, pohladil po strapatých vlasoch a prihovoril sa otcovskými slovami, “Nebuď smutná, usmej sa, bude sa Ti lepšie dariť, nestratíš sa, Pán Boh sa o teba postará, len sa potrebuješ viac usmievať”.

V tých chvíľach, kde mi neznámy človek prejavil ľudskú lásku, som si myselala, že som v nebi. Bola som veľmi vnímavé dieťa, tak na dobro, i na zlo navôkol mňa. A vtedy, ako i teraz, s odstupom času, som v tomto prístupe biskupa necítila čo i len najmenší náznak planých úmyslov.

Teraz, ako mamička dvoch malých dcér si pri čítaní strašných obvineni uvedomujem, že priležitostí na konanie zla nebolo málo. Ale jednoducho cítila som a viem, že človek, ktorý sa mi prihováral a dotýkal sa ma, mal len tie najlepšie úmysly – prejaviť mi, ako vtedy stratenému dieťaťu, aspoň kúsok ľudskej lásky a súcitu, ktoré boli pre mňa tak veľmi dôležité. Iste, neigorujem fakt, že existuje čoraz viac medializovanych prípadov zneužívania detí, či v cirkvi, alebo mimo nej. No čítajuc mnohé komentáre a narážky na vl. Chautura, chcem podotknúť, že, znovu, ako matka dvoch malých dievčat, vonkoncom nepovažujem za nevhodné, ak niekto mimo rodiny moje dieťa pohladí, pritúli si ho, alebo dá bozk na vlasy alebo na líce. Ide tu predsa o úmysel (a vnímavá matka by mala byt schopná úmysel rozlíšiť) a považovať prejav ľudskosti a lásky takýmto prirodzeným spôsobom ako nevhodný, ba dokonca za zneužitie, by bolo nie menej ako extrémne.

Týmto by som chcela po 21. rokoch vladykovi Chauturovi (ale aj iným), vyjadriť veľké “ďakujem” za ich čas a lásku, ktorá mi dala nádej ísť vpred a bola významnou iskrou v mojom živote. Boli ste pre mňa kompasom, ktorý ma vyňal zo stratena.