Kruh sa uzatvára, teraz už len nájsť vhodnú korisť aj na západe..

Najnovšie americký prezident na sieti Truth Social vyhlásil: „Od tohto momentu, kedykoľvek Iránska islamská republika vystrelí na loď v Hormuzskom prielive, či už strelou, raketou, dronom alebo akýmkoľvek iným zariadením či zbraňou, Spojené štáty zbombardujú a zničia jeden most alebo elektráreň“. Dodal, že to zahŕňa aj zariadenia „nachádzajúce sa vedľa alebo priamo v hlavnom meste Teherán“.

Úmyselné a neprimerané útoky na civilnú infraštruktúru ako mosty, energetické zariadenia či vodárne však podľa Medzinárodného trestného súdu (ICC) a aj iných expertov na medzinárodné právo predstavujú vojnové zločiny. Podľa šéfa americkej diplomacie Marca Rubia je však Washington zároveň stále pripravený hľadať dohodu s Teheránom. „Stále sme otvorení tomu, aby sme to vyriešili vyjednávaním. Ale momentálne sa nezdá, že by o to mali vážny záujem,“ vyhlásil na stretnutí ministrov zo združenia krajín juhovýchodnej Ázie ASEAN v Manile.

D. Trump čelí doma silnému politickému tlaku, aby ukončil konflikt, ktorý je nepopulárny aj medzi časťou jeho vlastnej voličskej základne. Prezident však prieskumy, podľa ktorých prichádza o podporu voličov pred blížiacimi sa novembrovými voľbami do Kongresu, ignoruje. Podľa neho Američania nechcú vysoké ceny benzínu, ale nie sú proti vojne. Kritici upozorňujú aj na obrovské náklady konfliktu, ktoré podľa utorkového vyhlásenia amerického ministra vojny Peta Hegsetha dosiahli už 37,5 miliardy dolárov. Avšak Trump tlak kritikov odmieta. „Vôbec sme neskončili… teraz nikam neodchádzame,“ povedal.

Smerom na sever sú to zase stále pretrvávajúce chúťky na Grónsko a na juhu Venezuela, kde sa americká investícia 50 miliónov USD do piatej kolóny už mnohonásobne vrátila vo forme predaja venezuelskej ropy doteraz už za 13 miliárd USD a verne slúžiacej dosadenej prezidentky Delcy Rodriguezovej.

Západným smerom by pri pohľade na mapu teoreticky prichádzala do úvahy Kimova Severná Kórea, keby… Nuž keby nemala jadrové zbrane, ktoré by kórejský režim v prípade ohrozenia neváhal použiť, a keby za chrbtom nemala veľmoci, najmä Rusko, Čínu a Indiu. Takže pri súčasných problémoch je momentálne pre D. Trumpa najschodnejším riešením nahromadených problémov južný smer, teda Kuba. Preto sa netreba čudovať, že všetky kroky a americké vyhlásenia v poslednom čase nasvedčujú, že v Karibiku skutočne hustne atmosféra prituhuje.

Dve udalosti, ktoré sa odohrali v nedávnych dňoch, sú veľmi alarmujúce.

Prezident D. Trump prišiel pred niekoľkými dňami s blúznením o infiltrácii vysokých pozícií v americkej administratíve kubánskymi agentkami. Pozrime sa na to teda bližšie. Ak by to tak aj naozaj bolo, nesvedčilo by to ani tak o sofistikovanosti a priam genialite kubánskych tajných služieb, ako skôr o babráctve a neschopnosti ich amerických náprotivkov, že takéto niečo pripustili. Každý vyššie postavený úradník v administratíve musí predsa prejsť dôkladnou previerkou príslušných inštitúcií, čo sa deje nakoniec aj u nás.

Jednou z možných interpretácií je, že tieto vyhlásenia amerického prezidenta predstavujú pokus zmeniť politickú agendu v čase, keď čelí viacerým zahraničnopolitickým aj domácim výzvam. Samotné vyhlásenia však neumožňujú určiť, že sú motivované bezradnosťou alebo konkrétnymi neúspechmi.

Takéto manévre vládnucich elít sú na západnej pologuli veľmi časté, najmä v krajinách Latinskej Ameriky, kde je vlastenecké cítenie dominantným prvkom. Akonáhle existuje vnútorný problém, vyvolá sa pocit ohrozenia zvonka. Napríklad v Peru to boli pohraničné konflikty s Ecuadorom alebo Čile, či na nedávno skončených majstrovstvách sveta vo futbale argentínskou stranou vyvolaný škandál, pripomínajúci konflikt medzi Veľkou Britániou a Argentínou o Falklandské ostrovy. Vojne o toto súostrovie predchádzali masové demonštrácie v Buenos Aires, požadujúce odstúpenie vtedajšieho prezidenta generála Galtieriho. O dva týždne, po vyhnaní malej britskej posádky a britského guvernéra, však bolo všetko inak. Argentínsky ľud oslavoval svojho prezidenta ako národného hrdinu. A je veľmi pravdepodobné, že podobne uvažuje v čase domácej krízy aj prezident D. Trump.

Ak by bolo preukázané, že cudzia spravodajská služba skutočne dlhodobo prenikala na najvyššie úrovne americkej vlády, nevyhnutne by to vyvolávalo otázky o účinnosti amerických kontrarozviednych orgánov, ako sú FBI (najmä jej kontrarozviedka) či CIA. Žiadna spravodajská služba totiž nie je neomylná a história pozná prípady úspešnej infiltrácie aj vo vysokých vládnych a štátnych orgánoch svetových veľmocí.

Príležitostí na dosadenie agentov mala kubánska strana viac než dosť.

Nechcem špekulovať o tom, koho prezident D. Trump myslel. Teoreticky by to mohol byť aj minister zahraničných vecí M. Rubio, ktorý má kubánske korene, a netají sa ambíciami byť dobrým kubánskym prezidentom. Však kubánske prostredie veľmi dobre pozná. Takáto špekulácia je však už naozaj mimo misu. Ale v minulosti sa udiali dve masové migrácie kubánskych utečencov do USA, ktoré boli viac než vhodnou príležitosťou na masové vyslanie agentov na americkú pevninu. A obe s požehnaním, či dokonca z iniciatívy strýčka Sama.

Prvou bol exodus Kubáncov z prístavu Mariel, ležiacom na západ od Havany, keď v období apríl až október 1980 odišlo z Kuby do USA 125.000 utečencov. Impulzom ku kríze masovej emigrácie v roku 1980 bola séria udalostí, ktoré vyvrcholili rozhodnutím kubánskej vlády umožniť odchod ľudí, ktorí chceli opustiť krajinu. V apríli 1980 skupina Kubáncov vrazila autobusom do areálu Veľvyslanectva Peru v Havane a požiadala o politický azyl. Keď peruánska ambasáda odmietla utečencov vydať späť a kubánska vláda stiahla stráž z okolia ambasády, do jej areálu o rozlohe približne jedného hektára v priebehu niekoľkých dní preniklo približne 10 000 Kubáncov, ktorí sa snažili získať možnosť odísť z krajiny. Táto situácia odhalila rozsiahlu nespokojnosť tamojšieho obyvateľstva. V reakcii na tieto udalosti kubánsky vodca Fidel Castro oznámil, že každý, kto chce odísť, môže voľne vycestovať cez prístav Mariel. Kubánski emigranti žijúci najmä na Floride začali posielať lode, aby odviezli svojich príbuzných.

Fidel Castro vyprázdnil pri tejto príležitosti väznice a zbavil sa ťažkých kriminálnikov, a ďalej psychiatrické liečebne a ústavy. Takúto príležitosť nemohol nevyužiť na doplnenie prílivu utečencov o agentov najrôznejšej úrovne a špecializácie. Pri takom množstve ľudí a časovom období na ich prípravu bolo nad možnosti akokoľvek efektívnej bezpečnostnej služby ich odhaliť. Pri kvalifikovanom odhade 3-5% infiltrácie tak mohlo do USA preniknúť 3500 až 6000 agentov. A mnohí z nich sa v chaose toho obdobia určite úspešne infiltrovali. Vzhľadom na miliónovú kubánsku komunitu na Floride mali aj dokonalé zázemie a podmienky na splynutie …

Obdobná situácia sa odohrala o niekoľko rokov neskôr, v roku 1994, pri známej akcii „balseros“. Bolo ich síce menej, len 35.000, ale aj táto akcia sa odohrala z iniciatívy Fidela Castra a nemožno pochybovať, že ju aj dôsledne pripravil. Autor v tom čase pôsobil ako diplomat na Kube a jednou z povinností je takéto situácie monitorovať a informovať ústredie. Poznatky boli naozaj pozoruhodné. Pri pochôdzkach po havanských plážach bolo možné pozorovať policajné hliadky, ktoré kontrolovali, či sa na provizórne plavidlá nedostávajú deti, tehotné ženy alebo ženy s menštruáciou, pretože teraz už „americký“ prieliv bol zamorený číhajúcimi žralokmi. Odhaduje sa, že takmer tretina utečencov sa do USA nedostala… Ale na more sa chystali aj posádky mnohých áut, z ktorých sa ozývala cez vysielačky komunikácia o tom, ako plavidlá zhotovovať, otázky ako posádka postupuje či inštrukcie, ako po dosiahnutí amerického pobrežia postupovať.

Mimochodom, úvaha o kubánskej infiltrácii je zaujímavá aj z iného dôvodu. V americkej politike sa obvinenia z infiltrácie či sprisahania zvonka opakovane objavovali v obdobiach zvýšenej polarizácie spoločnosti – od McCarthyizmu cez diskusie o sovietskom vplyve až po dnešné debaty o Rusku, Číne alebo Iráne. To neznamená, že sú automaticky nepravdivé, spravodajské služby skutočne niekedy odhaľujú cudzie spravodajské operácie. Je však dôležité sledovať, ako a kedy sa takéto tvrdenia používajú vo verejnej komunikácii a akú politickú funkciu plnia, nie iba ich faktickú pravdivosť. Takýto prístup býva metodologicky korektnejší, než len snaha posudzovať na základe jednotlivých výrokov duševné rozpoloženie politika.

Ďalší výstrel od boku

Americká vláda je v súčasnosti hlboko „znepokojená“ tým, že 200 kubánskych lekárov pôsobí v Taliansku, aby v Kalábrii, ktorá sa len nedávno dostala z nútenej správy, pomohli riešiť krízu v zdravotnom systéme. Problém predstavuje skutočnosť, že títo lekári boli do Talianska vyslaní prostredníctvom štátnej kubánskej agentúry, ktorá si ponecháva časť honoráru. Takto získané prostriedky majú podľa americkej strany slúžiť na financovanie neľudského diktátorského režimu na Kube.

Tento problém, ktorý leží Američanom v žalúdku dlhodobo, má dve roviny.

Prvá je geopolitická. Americká administratíva už desaťročia vníma kubánske zahraničné lekárske misie dvojako. Na jednej strane uznáva, že poskytujú zdravotnú starostlivosť v krajinách s nedostatkom lekárov. Na druhej strane mu prekáža, že kubánsky štát zadržiava značnú časť odmien, obmedzuje slobodu pohybu lekárov a využíva tento systém ako významný zdroj devíz. Kuba argumentuje, že ide o legitímny spôsob spolufinancovania resp. kompenzáciu nákladov na bezplatné zdravotníctvo a vzdelávanie. Lekári sa okrem toho do misií hlásia dobrovoľne. Obe strany teda zdôrazňujú odlišné aspekty toho istého systému. V prípade Kalábrie je navyše situácia špecifická. Talianske regionálne orgány si kubánskych lekárov pozvali preto, že čelia dlhodobému nedostatku zdravotníckeho personálu. Z pohľadu USA je však každá takáto dohoda aj ekonomickou podporou kubánskeho štátu, a preto zapadá do širšej politiky tlaku na Havanu.

Druhá otázka je normatívna – či je oprávnené, aby štát, ktorý bezplatne financuje vysokoškolské vzdelanie, očakával určitú protihodnotu. Tu sa dostáva názor, že štát má právo aj v prípade bezplatného školstva, zaručeného ústavou, do roviny úplne legitímnej politickej pozície. A nie je ani zďaleka výnimočný. Mnohé krajiny používajú rôzne formy záväzkov, či už sú to štipendiá viazané na niekoľkoročnú prácu vo verejnom sektore, povinnosť odpracovať určitý čas v regiónoch s nedostatkom lekárov, alebo inú alternatívu. Takéto modely existujú v rôznych podobách aj v demokratických štátoch a nie sú samy osebe považované za porušenie ľudských práv, pokiaľ sú primerané, dobrovoľné a umožňujú reálnu voľbu.

Pokiaľ absolvent nechce záväzok splniť, uhradí časť nákladov na štúdium. Ako príklad možno uviesť, že náklady štátu na Slovensku na vysokoškolské štúdium sú v rozmedzí 6 až 8 tisíc eur na školský rok, čo predstavuje pri 5 ročnom štúdiu sumu 30 až 40 tisíc Eur. Pri štúdiu medicíny v anglickom jazyku si musí študent-samoplatca zaplatiť za 6 ročné štúdium od 72 do 120 tisíc Eur. To len na ilustráciu angažovanosti štátu.

Na druhej strane je rozdiel medzi zmluvným záväzkom a obmedzením osobnej slobody. Kritika kubánskeho systému nesmeruje len k tomu, že štát získava časť hodnoty práce lekárov. Týka sa najmä tvrdení, že lekári majú obmedzenú možnosť odmietnuť misiu, odísť z nej alebo slobodne disponovať svojím príjmom. Ak by sa takéto praktiky preukázali, išlo by už o inú kategóriu problému než je samotná požiadavka, aby absolvent určitý čas pracoval pre štát. Inak povedané, je celkom legitímne zastávať názor, že štát má právo očakávať istú návratnosť verejnej investície do vzdelania, a zároveň trvať na tom, že mechanizmus jej zabezpečenia musí rešpektovať slobodu jednotlivca a pracovné práva.

To je podľa môjho názoru pomerne konzistentná pozícia a zároveň odlišuje všeobecnú zásadu od konkrétneho hodnotenia kubánskeho systému. Celkom určite by si táto otázka v súčasnej kritickej situácii slovenského zdravotníctva najmä v personálnej oblasti zaslúžila prinajmenšom širšiu odbornú a verejnú diskusiu. Zo strany administratívy USA však o to nejde. Skôr ide o konanie podľa slovenského príslovia, že kto chce psa biť, palicu si nájde.