Aký požičaj, taký vráť…

Čestné slovo mu predsa dali prezidenti svetových veľmocí, a tak im nemá dôvod nedôverovať. Povedal tiež, že on Ukrajine zbrane nedodáva, len ich predáva Európe a čo sa s nimi deje ďalej, to nie je jeho problém. Tak by sa ponúkala  malá  rada pre Rusko a Čínu – predajte za 1 euro zbrane Jemenu (Husíom) a čo s nimi urobia oni, bude podľa Trumpovej logiky irelevantné. A dodržíte slovo, dané americkému prezidentovi. Aj vlk bude sýty, a ovca zostane celá.

Nikto sa však nedozvie, čo mohol za tento prísľub dať ruskému a čínskemu prezidentovi na oplátku americký prezident. V politike vždy platí niečo za niečo. Altruizmus sa tam nenosí. Indícií je viac než dosť. Včera totiž D. Trump neočakávane pozastavil nočné útoky na Irán. Bol to dôsledok nejakej tajnej dohody a oficiálne odôvodnenie odvolávajúce sa na odporučenie podpredsedu Zboru náčelníkov štábov ozbrojených síl USA generála Ch. Mahoneyho, že tenčiace sa zásoby rakiet sotva postačujú na ochranu spojencov v Perzskom zálive, bolo len zámienkou? Alebo mu niekto z jeho príčetnejších poradcov pripomenul okolnosti okolo nedodržaných niekdajších sľubov západných politikov, daných M. Gorbačovovi  o nerozširovaní NATO na východ za jeho súhlas so zjednotením Nemecka? Ak sa toto preháňa D. Trumpovi hlavou, určite sa obáva, že tak ako dobehol Západ v minulosti M. Gorbačova, môžu dobehnúť aj ruský a čínsky prezident jeho? Bolo by to len potvrdenie pravdy, obsiahnutej v uvedenej ľudovej múdrosti.

Nasledujúce udalosti potvrdzujú oprávnenosť úvahy o nejakej nezverejnenej dohode, pretože aj Irán následne obratom oznámil pozastavenie odvetných útokov za americké nálety a v oblasti opäť zavládlo krehké prímerie. Takže svoje si zrejme povedali aj prezidenti Vladimír Putin a Si Ťin-ping, ktorých si D. Trump ako prezidentov svetových veľmocí vraj váži a verí im.

Zjednotenie Nemecka a rozširovanie NATO

Pri hodnotení situácie ďalšieho ohniska napätia medzi veľmocami, ktorým je Ukrajina, je potrebné podrobnejšie analyzovať udalosti z nedávnej minulosti, a síce obdobie rokovaní o zjednotení Nemecka. Odtajnené zápisy z týchto rokovaní ukazujú, že viacerí západní lídri hovorili o tom, že NATO by sa nemalo rozširovať smerom na východ. Zároveň však dokumenty nepreukazujú existenciu konečného záväzku, ktorý by bol prijatý oboma stranami alebo právne zakotvený. Právne záväzná dohoda o nerozširovaní NATO na východ teda neexistuje. Ale taká neexistovala ani po rokovaniach v Jalte roku 1945. Existujú však zdokumentované ústne vyjadrenia a návrhy z roku 1990, ktoré sú podobné s tými z Jalty a mnohí ich oprávnene interpretujú ako politické uistenia. Je opodstatnené povedať, že existovali neformálne uistenia alebo návrhy. Prečo však M. Gorbačov netrval na ich zakomponovaní do formálnej dohody? Bolo to z nevedomosti, naivity alebo bol súčasťou tejto vysokej hry? Možno išlo len o rozmýšľanie v rámcoch niekdajšej Veľkej trojky. Ale to sa asi nikdy nedozvieme.

Nie je to totiž spor o tom, že takéto výroky zazneli; spor je o ich význame a rozsahu. Väčšina odborníkov rozlišuje medzi neformálnymi diplomatickými uisteniami a právne záväznou medzinárodnou dohodou. Všeobecná interpretácia však je, že išlo o politický prísľub, ktorý bol neskôr porušený. Väčšina západných vlád a mnohí historici tvrdia, že išlo len o úvahy a návrhy v rámci rokovaní, ktoré sa týkali najmä postavenia zjednoteného Nemecka, nie budúceho členstva ďalších štátov. Keďže neboli zahrnuté do konečnej dohody, nepovažujú ich za záväzný sľub. Takéto znenie vystihuje to, na čom sa zhoduje väčšina dostupných primárnych dokumentov: výroky existovali, ale ich právny aj politický status zostáva predmetom interpretácie.

Brusel zrušil zákaz a obnovil obchod s Ruskom v ďalšom sektore

Morálne však majú Rusi právo takto oné prísľuby interpretovať. Z tohto hľadiska je pochopiteľné, že ruská strana vnímala opakované uistenia ako vytvorenie legitímnych očakávaní, aj keď neboli formálne zakotvené v zmluve. V diplomacii majú ústne uistenia a budovanie dôvery významnú váhu. Ak jedna strana koná v presvedčení, že druhá bude pokračovať určitým smerom, môže neskôr pociťovať sklamanie alebo pocit zrady. V tomto zmysle možno povedať, že ruská interpretácia nie je sama osebe iracionálna a Rusko má minimálne  morálne dôvody tvrdiť, že očakávalo, že NATO sa nebude rozširovať tak, ako sa napokon rozšírilo. Toto očakávanie vychádzalo z reálnych diplomatických rozhovorov a nemožno ho jednoducho označiť za vymyslené.

A tu sa dostávame k súčasnej dileme prezidenta D. Trumpa. On skutočne verejne povedal, že mu prezident Si Ťinping aj prezident V. Putin dali uistenie, že nebudú dodávať Iránu zbrane, a že ich slovu verí. To je zaujímavé práve z hľadiska konzistentnosti argumentácie. Ak D. Trump hovorí: „Verím osobnému uisteniu, že nebudú vyzbrojovať Irán,“ potom tým implicitne uznáva, že osobné diplomatické uistenia by mali mať význam aj bez formálnej zmluvy. To je podobná logika, akú Rusko používa pri interpretácii rokovaní z roku 1990 o NATO: neexistuje právna zmluva, ale existovali opakované uistenia, a preto vzniklo legitímne očakávanie. Z hľadiska princípu, ak niekto považuje neformálne uistenia za relevantné v jednom prípade, mal by byť pripravený priznať im určitú váhu aj v druhom prípade. Na druhej strane, ak niekto tvrdí, že ústne diplomatické prísľuby nikdy nemajú žiadny význam, mal by rovnaký meter uplatniť aj na Trumpove tvrdenia. Teda nejde ani tak o to, či má pravdu Rusko alebo D. Trump, ale o konzistentnosť kritéria, podľa ktorého hodnotíme význam a váhu neformálnych diplomatických uistení.

Minské dohody a Ukrajina

Medzinárodné právo je však podľa všetkého už dávno trhací kalendár. Nehovoriac o vierohodnosti sľubov, daných  politikmi.  A už sa dokonca neplnia ani podpísané dohody, ktoré často nemajú ani hodnotu papiera, na ktorom sú napísané. Ukážkovým príkladom z nedávnej doby sú  dohody Minsk 1 a 2, ako aj Istambulský dohovor z roku 2022, ktorý však nebol formalizovaný.  Všetky tri sa týkali snahy ukončiť vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale vznikli v odlišných obdobiach a mali odlišný obsah. Minsk I vznikol v roku 2014 po prvých bojoch na Donbase po ruskej anexii Krymu a po vypuknutí ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny. Hlavnými bodmi bolo dosiahnutie okamžitého prímeria, výmena zajatcov, zabezpečenie humanitárnej pomoci, stiahnutie ťažkých zbraní, monitorovanie prímeria zo strany Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Dohoda sa však veľmi rýchlo prestala dodržiavať a boje pokračovali.

Minsk II bol uzavretý v roku 2015  po ďalšej eskalácii bojov, najmä po bitke o Debaľcevo. Obsahoval celkom 13 bodov, z nich najdôležitejšie boli: okamžité prímerie, stiahnutie ťažkých zbraní, dohľad OBSE, výmena zajatcov, osobitný status pre územie Doneckej a Luhanskej republiky, konanie miestnych volieb v týchto regiónoch a návrat kontroly ukrajinsko-ruskej hranice Ukrajine (po splnení politických krokov podľa dohody). Najväčší spor bol v tom, v akom časovom slede sa mali jednotlivé body plniť, pričom Ukrajina trvala na tom, že najprv musí byť bezpečnosť, zastavenie bojov a stiahnutie zahraničných síl. Rusko naopak presadzovalo, aby Ukrajina najprv prijala politické zmeny (osobitný status a voľby). Obe strany sa navzájom obviňovali z porušovania dohôd a Minsk II sa nikdy úplne nezrealizoval.

Istanbulský dohovor sme vyhodili dverami. Vláda musí zavrieť aj okno

Rokovania v Istambule – Istanbulský dohovor (marec – apríl 2022) bol o neutralite Ukrajiny (nevstúpenie do NATO), obmedzení niektorých druhov ukrajinských ozbrojených síl (presný rozsah zostal predmetom sporu), o odložení riešenia otázky Krymu na neskoršie rokovania a o prímerí a stiahnutí vojsk. Bol ukrajinskou a ruskou stranou parafovaný, ale nebol ukončený podpisom formálnej dohody.  O tom, prečo rokovania stroskotali, existujú rozdielne interpretácie. Všeobecne sa uvádza kombinácia rôznych faktorov, ako pokračovanie bojov, odhalenie údajných masakrov v Buči (z ktorých sa obe strany vzájomne doteraz obviňujú), a hlavne zmena vojenskej situácie a očakávania oboch strán, že môžu dosiahnuť lepšiu pozíciu na bojisku.

Bývalá nemecká kancelárka Merkelová sa v médiách, konkrétne v rozhovore pre Die Zeit sa v decembri 2022 vyjadrila v tom zmysle, že Minské dohody slúžili len na získanie času na dozbrojenie Ukrajiny.   Konkrétne povedala, že “Minská dohoda z roku 2014 bola pokusom dať Ukrajine čas. Tento čas využila na to, aby zosilnela, ako to vidíme dnes.“

To je jasný dôkaz, že cieľom Minských dohôd bolo poskytnutie času Ukrajine, aby sa mohla vyzbrojiť, nie zastavenie konfliktu. Teda chýbal akýkoľvek zámer konflikt ukončiť. Vraj Ukrajina tento čas využila na posilnenie svojej obrany. Dodala tiež, že podľa nej bola Ukrajina v rokoch 2014–2015 vojensky oveľa slabšia a existovalo riziko, že by ju Rusko mohlo poraziť oveľa ľahšie než v roku 2022. Znamená to teda, že dohody boli od začiatku podvod? Interpretácie sú rôzne, podľa toho, z ktorej strany „barikády“ pochádzajú. Ruský výklad je, že výroky Merkelovej a neskôr aj bývalého francúzskeho prezidenta F. Hollanda a ukrajinského prezidenta P. Porošenka dokazujú, že Západ a Ukrajina nikdy nemali v úmysle Minské dohody naplniť a išlo iba o získanie času na vyzbrojenie Ukrajiny. Tento argument často používa aj ruské vedenie.

Podľa Západu bolo cieľom dohôd skutočne zastaviť boje, ale keďže sa prímerie opakovane porušovalo a politické body dohody sa nedarilo realizovať, Ukrajina mohla  medzitým prirodzene posilňovať svoju obranu. A. Merkelová spätne konštatovala, že jedným z výsledkov bolo aj získanie času, nie nevyhnutne, že to bol jediný alebo tajný účel dohôd. S odstupom času je teda fakticky správne povedať, že A. Merkelová priznala, že „Minsk mal Ukrajine kúpiť čas“, čo je v súlade s jej vlastnými slovami.

A teraz Irán…

Prezident D. Trump si na slávnostnej večeri Združenia korešpondentov Bieleho domu 24.7. opäť zahviezdil, keď podľa jeho vyjadrení Iránska armáda už neexistuje, 150 iránskych lodí  leží na dne mora a vojenská infraštruktúra (rakety, radary) je vymazaná z povrchu zemského. Na čo teda americké letectvo a námorníctvo vykonávalo nálety 13 nocí a aké neexistujúce ciele by mala likvidovať rozsiahla vojenská operácia, o spustení ktorej sa už niekoľko dní úporne americký prezident rozhoduje? Mediálne vyhlásenia by nemali byť základom pre psychologické posudzovanie mentálneho stavu politika, ale čo iné môže takéto konanie evokovať, ak nie pochybnosti o schopnosti zastávať funkciu prezidenta svetovej veľmoci?

Vyhlásenia Donalda Trumpa, ktorý verejne povedal, že mu prezident Si Ťin-ping aj prezident V. Putin dali uistenie, že nebudú dodávať Iránu zbrane, a že ich slovu verí, sú zaujímavé práve z hľadiska konzistentnosti argumentácie. Ak D. Trump hovorí, že verí „ich osobnému uisteniu, že nebudú vyzbrojovať Irán,“ potom tým implicitne uznáva, že osobné diplomatické uistenia môžu mať význam aj bez formálnej zmluvy. To je podobná logika, akú Rusko používa pri interpretácii rokovaní z roku 1990 o NATO. Avšak ako už bolo uvedené, síce neexistuje právna zmluva, ale existovali opakované osobné uistenia, a preto vzniklo legitímne očakávanie. Z hľadiska princípu, ak niekto považuje neformálne uistenia za relevantné v jednom prípade, mal by byť pripravený priznať im určitú váhu aj v druhom prípade. Na druhej strane, ak niekto tvrdí, že ústne diplomatické prísľuby nikdy nemajú žiadny význam, mal by rovnaký meter uplatniť aj na Trumpove tvrdenia.

Ukrajina si vyrobila nového nepriateľa. Správanie ukrajinského prezidenta pripomína konanie anarchistov v predvečer prvej svetovej vojny, odkazuje Irán

Inými slovami, nejde ani tak o to, či má pravdu Rusko alebo D. Trump, ale o konzistentnosť kritéria, podľa ktorého hodnotíme význam neformálnych diplomatických uistení. Teraz nejde ani tak primárne o historický spor, ale o otázku politickej filozofie a etiky medzinárodných vzťahov.  A tu sa dostávajú do konfliktu  minimálne tri odlišné koncepcie, Právny pozitivizmus: záväzné je len to, čo je formálne dohodnuté a podpísané. Etika dôvery v diplomacii: aj neformálne uistenia vytvárajú legitímne očakávania a ich porušenie môže oslabiť dôveru medzi štátmi a nakoniec Realizmus (tzv. Realpolitik): štáty sa riadia predovšetkým vlastnými záujmami, takže sľuby platia len dovtedy, kým je ich dodržiavanie pre nich  výhodné.

Tieto prístupy vedú k odlišným záverom, pričom každý má svoje silné aj slabé stránky. Preto je úplne legitímne položiť otázku v tom zmysle, že ak považujeme neformálne diplomatické uistenia za morálne významné v jednom prípade, prečo by nemali mať význam aj v inom? Na túto otázku možno odpovedať rôzne, ale odpoveď by mala byť konzistentná. Ak niekto rozlišuje medzi prípadmi, mal by vedieť presne vysvetliť, v čom spočíva relevantný rozdiel, napríklad rozsah uistenia, jeho adresát, následné konanie strán alebo zmena medzinárodného kontextu, nie iba to, pre koho je výsledok výhodný a politicky žiaduci.

Práve preto sú diskusie o rozširovaní NATO také trvalé. Spor sa často nevedie o samotné historické fakty – tie sú dnes vďaka odtajneným dokumentom pomerne dobre známe – ale o ich význam. Takéto otázky sú zaujímavé práve preto, že odhaľujú rozdiel medzi tým, čo je právne, politicky a morálne záväzné. V medzinárodných vzťahoch sa tieto tri roviny často prekrývajú, ale nie sú totožné a interpretačne nejednoznačné. Rozkolísané interpretácie, používanie dvojitých štandardov a stavanie sa do pozície jediného držiteľa pravdy následne môže viesť ku konfliktom, ktorých koniec sa dá len ťažko domyslieť.

Prečítajte si tiež:

• Trump hľadá pozemnú silu. Čo sa deje na Blízkom východe?
• Irán tvrdí, že počas vojny a prímeria predal ropu za 18 miliárd dolárov
• Irán oznámil zastavenie útokov na základne USA a ich spojencov v Perzskom zálive