Nemyslím si, žeby to bol hlavný problém súčasnosti, ale vzhľadom na to, že už o sebe môžem povedať, že som „pamätník“, nemôžem zostať ticho. Síce som sa už o veci vyjadril, ale keď vidím, akú neuveriteľnú kampaň hodnú zavŕšiť svätorečením, nemôžem svoje svedectvo skončiť pár vetami. Kampaň, ktorú personálne vymiškovaná opozícia rozpútala okolo vyjadrenia mladého poslanca M. Barteka, svedčí len o jednom. Ľudia, ktorí sa politicky nevedia prihlásiť k žiadnemu významnému štátoprávnemu aktu vo vzťahu k vzniku a existencii Slovenskej republiky, zúfalo hľadajú osobnosť, ktorá by mohla ako relikvia posvätiť ich politické snaženia. Nuž a teraz si myslia, že po skutočne pravdivých výrokoch mladého poslanca za Hlas, by mohli naštartovať proces politického svätorečenia F. Mikloška.

Nie, nikdy by som tieto riadky nenapísal, keby sa neroztočil tento úplne hlúpy a neodôvodnený útok na mladého poslanca, ktorý si určite myslí, že má rovnaké právo hovoriť o našej minulosti ako tí holobriadkovia, ktorí vehementne, len na základe nenávistných článkov v novinách, vlastnených cudzím kapitálom, posielajú do horúceho pekla V. Mečiara. Alebo, žeby hodnota človeka Šeligu bola väčšia ako hodnota človeka Barteka? To sme tu už niekedy mali, a nedopadlo to najlepšie! Na základe okiadzajúcich článkov zo všetkých strán dnešnej opozície vrátane bývalej prezidentky (Žeby vrana k vrane?) som sa rozhodol podať svoje svedectvo o F. Mikloškovi, lebo nie je možné blahoslaviť osobu, kým sa všetci nevyjadria. Teda kedy a ako som začal vnímať osobu neskoršieho prvého predsedu Slovenskej národnej rady po vykonaní prvých slobodných volieb na Slovensku od roku 1935?

F. Mikloško sa do širšieho povedomia slovenskej verejnosti dostal v súvislosti s aktivitami tzv. tajnej cirkvi, ktorej čelnou osobou bol neskorší kardinál J. Ch. Korec. Najmä v súvislosti s tzv. sviečkovou manifestáciou pred Veľkou nocou roku 1988 jeho meno silno zarezonovalo. Preto nebolo náhodou, že sa v dňoch okolo „nežného prevratu“ v novembri 1989 objavilo aj jeho meno. Bol všeobecne rešpektovaný a očakávalo sa jeho popredné postavenie vo vznikajúcom KDH. Bolo prekvapením, že išiel kandidovať na listine VPN, ktorá sa netajila svojím liberalizmom a negatívnymi postojmi vo vzťahu k cirkvám, špeciálne katolíckej. Ale to už asi súviselo s projektmi mimo Slovenska, ktoré všemožne bránili obnoveniu tradičného spojenectva slovenského katolicizmu a slovenského národovectva.

Zvolenie F. Mikloška za predsedu SNR po voľbách v júni 1990 bolo viac-menej bezproblémové. Čo bolo problém a na čom sa F. Mikloško podieľal podstatnou mierou, bolo vytvorenie Predsedníctva SNR. Koalícia VPN a KDH ho odmietla vytvoriť na pomernom princípe podľa výsledku volieb. Podľa výsledkov volieb pomer medzi koalíciou a opozíciou bol 5 ku 4. Z toho vyplývalo, že opozícia mala mať v 21-člennom predsedníctve zastúpenie minimálne 9 členov. Aj rozhodnutím F. Mikloška dostala však opozícia len 4 zástupcov.

Ak niekto hľadá začiatok systému, ktorý dostal označenie „Víťaz môže všetko“, tak je to práve v tomto rozhodnutí F. Mikloška. Z tohto rozhodnutia potom vyplynuli také udalosti, akou bolo napr. nelegitímne odvolanie V. Mečiara r. 1991 alebo neskoršie vylúčenie F. Gaulídra z parlamentu a iné. Všetko má svoje začiatky, ktoré sa môžu zdať nevinné, ale nás môžu v budúcnosti dobehnúť. Gombíky slovenského demokraticky voleného parlamentu zle zapol práve F. Mikoško a dôsledky znášame dodnes! Nie je na čo byť hrdým.

Nebudem tu znova enumerovať všetky aktivity F. Mikloška, ktoré smerovali k znemožneniu, podkopaniu, resp. zahataniu slovenskej cesty k plnej národno-štátnej samostatnosti. Sú v podstate jasné a on a ani KDH sa ich historicky nikdy nestrasú. Odmietli všetky iniciatívy, ktoré smerovali k vyhláseniu slovenskej zvrchovanosti, hlasovali proti zvrchovanosti, proti Ústave i proti rozdeleniu ČSFR.

Dokonca F. Mikloško nebol celkom presvedčený, že bolo správne, že Slovensko sa vrátilo k svojmu historickému štátnemu a národnému znaku. Úplne za akoukoľvek čiarou k rešpektu voči slovenskému národu a jeho histórii bolo, že ako bývalý predseda slovenského parlamentu prevzal v Budapešti Cenu Jánosa Esterházyho, človeka, ktorý celý svoj život posvätil boju za „obnovenie historického Maďarska“ a vítal Horthyho pri okupovaní Košíc po Viedenskej arbitráži roku 1938!

Keď začala divoká dzurindovsko-miklošovská privatizácia slovenského „rodinného striebra“, keď táto dvojica tiež ašpirujúca na miesto v progresívnom panteóne rozpredávala slovenský priemyselný a energetický potenciál za päť prstov a šiestu dlaň, stretol som náhodne F. Mikloška. Na moju otázku, ako toto môžu pripustiť, mi odpovedal: „Vieš, Tóno, peniaze vedia robiť divy!“ Nuž áno, vedia, ale prečo sa potom on a celé vedenie KDH tvária ako svätí za dedinou? Prečo vidia v cudzom oku triesku, ale vo svojom nezbadajú ani to povestné brvno? Ak niekto nechápe, prečo KDH odmieta spoluprácu s pronárodne orientovanými silami, nech si rozanalyzuje Mikloškov výrok.

Písať o tom, prečo nemôže nastať svätorečenie nového svätého Františka, by sa dalo ešte veľa. Jedna vec je však výsostne aktuálna. Určití poslanci adorujúci ich modlu Františka zároveň vehementne požadujú prísny zákaz alkoholu v parlamente a pravidelné fúkanie.

Treba povedať, že po komunistoch sme zdedili parlament, v ktorého bufete sa predávali všetky alkoholické nápoje za maloobchodnú cenu. Ku chvále F. Mikoška treba povedať, že po viacerých incidentoch, keď sa poslanci VPN (nie SNS a ani KSS) váľali v stave ťažkej opitosti po chodbách parlamentu, zakázal používanie tvrdého alkoholu a vína. V poslaneckom bufete bolo odvtedy až do Sulíka možné kúpiť si len pivo. Sulík aj to zakázal (asi šetril na Dubaj).

Na druhej strane však treba povedať, že tradíciu „opilca“ pri vedení schôdze nezačal A. Danko, ako sa to snaží vsugerovať spoločnosti istý I. Matovič. Táto tradícia siaha až k počiatkom novodobého slovenského parlamentarizmu, a aj preto nemôže byť F. Mikloško ikonou týchto ľudí. Šliapali by si po jazyku a ukazovali na svoj tradičný dvojitý meter!

Na záver len jedno odporúčanie: Pán Bartek, nedajte sa zastrašiť. Pre tých, ktorí vás kritizujú, je pravda najväčší nepriateľ.