Národné sily sú rozbité. Čia je to práca? A ako sa to dá napraviť? Recept je vlastne jednoduchý

Bratislava 18. septembra 2020 (HSP/Foto:TASR-Pavol Ďurčo)

Aký zmysel má snaženie vlasteneckých politikov, ktorí vo voľbách dosiahnu tri percentá, ktoré zoberú iným vlasteneckým stranám? A čo s tým môžu robiť voliči?

„Vlastenec musí byť vždy pripravený brániť svoju vlasť pred svojou vládou,“ hovorí starý americký citát. A my dodajme, že nielen pred vládou zradcov a škodcov, ale aj pred všetkými, ktorí vedome či nevedome svojím snažením ku vzniku takejto vlády prispievajú.

Ľudia v tohtoročných voľbách odmietli národno-vlastenecké politické strany. Prečo? Neželajú si azda občania Slovensko silné, slovenské, suverénne, zdravé? Ale áno, želajú – problém je inde. Národná a vlastenecká politická scéna je chorá: neponúka čisté a dôveryhodné tváre a riešenia, ktoré by neboli zaťažené nejakou problematickou ideológiou, škandálmi či iným nepríjemným dedičstvom zo vzdialenej či bezprostrednej minulosti. Ale najmä, všetko sa to začína aj končí u hláv týchto strán.

Problém je ego

Samozrejme, každý z šéfov politických strán ako jednotlivec je zaujímavá osobnosť, veď inak by sa nedostal tam, kde je. Avšak to, žiaľ, ešte neznamená, že sa hodí na rolu lídra, opatrovateľa základných ideových východísk a zjednotiteľa príbuzných politických prúdov. Ak sa pozrieme triezvo na výsledok pôsobenia viacerých lídrov vlasteneckých strán v politike, tak vidíme iba zbytočnú škodu – jednoducho preto, lebo ich typológia sa na túto rolu nehodí. A najmä: majú príliš veľké ego.

Zvyknú sa sťažovať, že všetko by bolo inak, keby dostali priestor v médiách. Lenže to, že ich korporátne média blokujú, je v skutočnosti ich záchrana pred blamážou – prebujnelé ego sa nikde tak veľmi neznemožní, a pred takým veľkým množstvom ľudí, ako práve na televíznej obrazovke. Veď si spomeňte ako to dopadlo, keď pred nedávnymi voľbami niektorí predsedovia národných strán v médiách ten priestor dostali. Výsledkom bolo, že ešte aj mnohí ľudia, ktorí pôvodne plánovali ich voliť, znechutení hodili hlas radšej tomu, koho ani za normálneho človeka, tobôž politika nepovažujú.

Isteže, po bitke je každý generálom, lenže v tomto prípade fakty hovoria naozaj veľmi výpovedne: nebyť niekoľkých egomanov v čele podaktorých národne orientovaných strán, tak by dnes mohol byť prezidentom niekto iný a aj zloženie síl v parlamente by bolo iné – nemali by teraz ústavnú väčšinu ľudia, ktorých značnú časť pozbieral šéf strany štyroch ľudí „na ulici“, a ktorí v mnohých prípadoch ani netušia o čom hlasujú.

Podporovať cestu do pekla?

Kto si toto uvedomuje a nechce svojou podporou dávať legitimitu a silu deštruktívnej (a zároveň aj sebadeštruktívnej) role tých politických lídrov, ktorí sa odmietajú pozrieť pravde priamo do očí, ten sa stane terčom ich zlosti. Môžu ho napríklad nazvať judášom, s významne zdvihnutým obočím môžu klásť otázku, ktovie kto, odkiaľ a s akým cieľom ho financuje, môžu ho dokonca spájať so „Sorošovým mainstreamom“, či vymyslieť iné, podobne absurdné obvinenie.

Mimochodom, financovanie. To je vždy kameňom úrazu. Slovenská politika sa dá robiť len za slovenské peniaze, povedal kedysi Andrej Hlinka. V národnom tábore peňazí na politiku nie je nazvyš, povedané jemne. Lenže bez peňazí to v politike nejde… a tak každý, kto v tomto spoločenskom systéme chce ísť do politiky, musí riešiť dilemu: buď bude niekomu zaviazaný alebo sa jeho politická cesta skončila, resp. ani nezačala. Preto tí, ktorí na druhých ukazujú prstom, by si zväčša mali najprv sami poctivo odpovedať na otázku, prečo ich samotných vlastne ich sponzor financuje – či náhodou nie je jeho zámerom si takto kúpiť niekoľko percent (ideálne 4,9), ktoré by inak skončili u niekoho iného… a voliči týchto strán by sa mali zamyslieť, či táto strana a jej líder tu nie je len preto, aby odobrala národné hlasy a nechala ich pred parlamentom.

Ako ďalej?

Ako by mal vyzerať nový začiatok? V prvom rade musia odísť „žaby na prameni“, aby mohli prísť noví, čistí a silní vodcovia, ktorí prinesú nádej. Tí, ktorí sa o to neúspešne snažia dlhé roky, tí ju ani na x-tý pokus neprinesú, je zbytočné to skúšať a strácať tak drahocenný čas. To je ten úplne prvý krok k novému začiatku – keď bude cesta voľná, noví, nepoškvrnení lídri prídu. Prídu, bo prísť musia. Slovenský národ ešte žije.

Ivan Lehotský