Údajne ju u nás v Slovenskej republike a v krajinách tzv. demokratického Západu máme. Teda aspoň tak nám to v škole a v televízii hovoria. Hovorí to aj Ústava SR, v ktorej sa píše (Čl. 26, odsek 1), že „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“

V odseku 2 sa potom uvádza, že „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu“ a odsek 3 je veľmi krátky a hovorí: „Cenzúra sa zakazuje.“

Všetko to však relativizuje odsek 4, ktorý hovorí, že „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“

Inými slovami, Ústava vlastne hovorí: sloboda slova je, okrem prípadov, keď nie je. Veľa sme sa toho teda z nej o slobode slova a prejavu nedozvedeli – kto chce vedieť viac, musí sa pozrieť na zákon.

Čo hovorí o slobode slova Trestný zákonník

V Trestnom zákonníku nájdeme viacero paragrafov, ktoré hovoria, aká komunikácia môže byť považovaná za trestný čin. Tak napríklad § 419a píše, že kto niekoho verejne podnecuje, aby spáchal trestný čin „Účasť na bojovej činnosti organizovanej ozbrojenej skupiny na území iného štátu“, potrestá sa odňatím slobody na dva až osem rokov.

Paragraf 419b hovorí, že kto verejne podnecuje na spáchanie niektorého z trestných činov terorizmu alebo niektorý z nich verejne schvaľuje, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov.

Kto poskytne znalosti metód alebo techník na výrobu, skladovanie, prepravu alebo použitie výbušnín, zbraní či nebezpečných látok na účel spáchania teroristického činu, alebo o účasť na spáchaní takéhoto činu niekoho požiada, bude sedieť sedem až pätnásť rokov.

Kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje alebo smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť (§ 421), potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov, v závažnejšej forme potom až na osem rokov.

Kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť (§ 422), potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Kto vyrába extrémistický materiál (môže ním byť aj textový, zvukový alebo obrazový materiál) alebo sa podieľa na takejto výrobe, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až šesť rokov, hovorí § 422a, v závažnejšej forme potom až osem rokov.

Kto takýto materiál rozmnožuje, prepravuje, zadovažuje, sprístupňuje, uvádza do obehu, dováža, vyváža, ponúka, predáva, zasiela alebo rozširuje (§ 422b), potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov. Za jeho prechovávanie (§ 422c) je dvojročný trest.

Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb (§ 422d), potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

Rovnako sa potrestá, kto verejne popiera, schvaľuje, spochybňuje, hrubo zľahčuje alebo sa snaží ospravedlniť genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny spôsobom, ktorý môže podnecovať násilie alebo nenávisť voči skupine osôb alebo jej členovi, ak bol páchateľ alebo účastník tohto činu odsúdený právoplatným rozsudkom.

Kto verejne hanobí niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo skupinu osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania (§ 423),
potrestá sa odňatím slobody na jeden až tri roky, v závažnejšej forme potom až na päť rokov.

Kto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv a slobôd (§ 424), potrestá sa odňatím slobody až na tri roky, v závažnejšej forme potom až na šesť rokov…

Povolené je všetko okrem toho, čo je zakázané

Vidíme teda, že v zákone je neúrekom možností, ako sa človek môže rečami na verejnosti alebo šírením textových, zvukových či obrazových záznamov dopustiť trestného činu, pričom mnohé z tých formulácií sú naozaj veľmi neurčité a je iba na rozhodnutí príslušného orgánu, či ich bude považovať za trestný čin alebo nie.

Za týchto okolností si človek musí dávať na verejnosti naozaj veľký pozor na jazyk, keď hovorí o iných veciach ako o predpovedi počasia alebo varení brokolicovej polievky (ale pre istotu vlastne aj vtedy), ak nechce riskovať možný trestný postih. Človeku sa natíska otázka, čím kvalitatívnym sa vlastne líši zo všetkých strán ohraničená sloboda od neslobody.

V uplynulých rokoch sa spoločenská atmosféra v krajinách tzv. demokratického Západu citeľne zmenila a je podstatne viac ovplyvnená všadeprítomnou liberálnou hystériou z politickej korektnosti, než to bývalo kedysi. Najviac to zasiahlo chápanie slobody slova a prejavu, ktorá je medzi politickými a občianskymi právami vždy prvá „na rane“, keď sa do spoločnosti plazivo vkráda totalita.

Zaujímavo tento fenomén popísal známy britský herec a komik Rowan Atkinson, ktorého verejnosť pozná skôr ako nezabudnuteľného Mr. Beana. Jeho prejav vznikol síce už pred niekoľkými rokmi, ale je nanajvýš aktuálny práve teraz. Prinášame jeho preklad v plnom znení.

Rowan Atkinson o slobode slova a prejavu

„Mojím východiskovým bodom, keď príde na úvahy o akejkoľvek otázke týkajúcej sa slobody prejavu, je moje vášnivé presvedčenie, že druhou najcennejšou vecou v živote je právo slobodne sa vyjadrovať,“ hovorí Atkinson. „Najcennejšou vecou v živote je podľa mňa jedlo v ústach a treťou najcennejšou je strecha nad hlavou, ale druhej priečke je pre mňa pevne umiestnené slobodné vyjadrovanie, tesne pod možnosťou samotného prežitia.

Je to preto, že som si celý svoj profesionálny život užíval slobodu prejavu v tejto krajine a s dôverou očakávam, že to bude pokračovať aj naďalej. Predpokladám, že je veľmi nepravdepodobné, že by mňa osobne zatkli za nejaký paragraf týkajúci sa slobody prejavu, a to z dôvodu nepochybne privilegovaného postavenia, ktoré si môžu užívať mediálne známi ľudia. Takže moje obavy sa až tak netýkajú mňa, ale skôr tých, ktorí sú zraniteľnejší, pretože nie sú chránení popularitou.

Napríklad ako muž zatknutý v Oxforde za to, že nazval policajného koňa gayom. Alebo tínedžer zatknutý za to, že nazval Scientologickú cirkev sektou. Alebo majiteľ kaviarne, ktorého zatkli za to, že na televíznej obrazovke púšťal pasáže z Biblie.“

Keď realita dobieha fikciu

„Keď som počul o niektorých z týchto absurdných trestných činov a obvinení, spomenul som si, že niečo podobné som už zažil ako fikciu. Pred niekoľkými rokmi som robil reláciu Not the Nine O’clock News (Nie správy o deviatej) a urobili sme scénku, kde Griff Rhys Jones hral strážnika Surovca, zjavne rasistického policajta, ktorého ja ako jeho nadriadený hreším za zatknutie černocha za celý rad smiešnych, vymyslených a absurdných obvinení.

Strážnik Surovec zatkol pána Winstona Kodoga z Mercer Road 55 za priestupky ako chodenie po prasklinách na chodníku či chodenie v krikľavom tričku v rezidenčnej štvrti po zotmení. Alebo jeden z mojich obľúbených: ponevieranie sa všade možne. Zatknutý bol tiež za močenie na verejnej toalete a za zazeranie na mňa smiešnym spôsobom.

Kto by si pomyslel, že jedného dňa budeme mať zákon, ktorý umožní životu tak verne napodobniť umenie?

Niekde som čítal, že ktosi obhajoval súčasný stav tým, že samotný fakt, že prípad homosexuálneho koňa bol zastavený po tom, čo zatknutý muž odmietol zaplatiť pokutu, a že prípad scientológie bol v určitom bode súdneho procesu tiež zastavený, bol dôkazom, že zákon funguje dobre. Lenže tento človek úplne ignoroval skutočnosť, že jediným dôvodom, prečo boli tieto prípady zrušené, bola publicita, ktorú pritiahli. Polícia vycítila, že výsmech je hneď za rohom a svoje konanie stiahla.

Ale čo tisíce ďalších prípadov, ktoré si neužili publicitu? Ktoré neboli dostatočne absurdné na to, aby upútali pozornosť médií? Dokonca aj v prípadoch, ktoré boli stiahnuté, boli tí ľudia najprv zatknutí, vypočúvaní, postavení pred súd a až potom prepustení.

Toto však nie je správny spôsob, ako by mali zákony fungovať. To je cenzúrovanie najviac zastrašujúcim spôsobom. To je zárukou toho, čo lord Dear nazýva odstrašujúcim účinkom na slobodu prejavu a slobodu protestu,“ varuje Atkinson.

Nová intolerancia

A vidí problém v širšom rámci: „Spoločný výbor parlamentu pre ľudské práva, ako možno viete, celú túto vec veľmi dobre zhrnul slovami: ,Zatiaľ čo zatknutie demonštranta za použitie výhražného alebo urážlivého prejavu môže byť v závislosti od okolností primeranou odpoveďou, nemyslíme si, že jazyk, resp. správanie, ktoré je len urážlivé, by malo byť kriminalizované týmto spôsobom.‘

Jasným problémom s postavením urážky, hanobenia mimo zákon je to, že príliš veľa vecí možno za hanobenie pokladať. Kritiku môžu určití ľudia ľahko pokladať za hanobenie. Zosmiešňovanie možno ľahko pokladať za hanobenie. Sarkazmus, nepriaznivé prirovnanie, alebo dokonca len zdanlivé vyjadrenie alternatívneho pohľadu k zaužívanému možno interpretovať ako hanobenie. A pretože toľko vecí možno pokladať za hanobenie, nie je prekvapujúce, že toľko vecí bolo za hanobenie považovaných, ako to ukazujú aj príklady, o ktorých som hovoril predtým.

Hoci je spomínaný zákon v zbierke zákonov už viac ako 25 rokov, svedčí to o kultúre, ktorá prevzala programy predošlých vlád, a ktorá s rozumnou a dobre mienenou ambíciou obmedziť škodlivé prvky v spoločnosti vytvorila spoločnosť mimoriadne autoritatívnej a kontrolujúcej povahy.

Túto novú, ale intenzívnu túžbu umlčať nepohodlné hlasy disentu by sme mohli nazvať ,nová intolerancia‘. ,Nie som netolerantný, som netolerantný iba k netolerancii,‘ hovoria mnohí slušne komunikujúci, vysoko vzdelaní, liberálne zmýšľajúci ľudia. A ostatní majú tendenciu múdro prikyvovať a hovoriť ,áno, áno, múdre slová, múdre slová‘. A predsa, ak sa nad týmto údajne nepopierateľným výrokom zamyslíte dlhšie ako na päť sekúnd, uvedomíte si, že to, čo obhajuje, je vlastne len nahradenie jedného druhu intolerancie iným. V čom teda ja osobne nevidím naozaj žiadny pokrok.

Základné predsudky, nespravodlivosť alebo rozhorčenie sa neriešia zatýkaním ľudí: riešia sa tak, že sú ventilované, diskutované a riešené pokiaľ možno nie právnou cestou.“

Čo navrhuje Atkinson?

„Pre mňa najlepším spôsobom, ako zvýšiť odolnosť spoločnosti voči urážlivým alebo agresívnym rečiam, je dovoliť ich ešte oveľa viac,“ hovorí Atkinson. „Tak ako pri detských chorobách môžete lepšie odolávať tým choroboplodným zárodkom, ktorým ste boli vystavení, aj voči hanobeniu a urážaniu si musíme vybudovať imunitu, aby sme sa mohli vysporiadať s problémami, ktoré môže vyvolať úplne opodstatnená kritika. Našou prioritou by malo byť vysporiadať sa s posolstvom, nie s poslom.

Ako povedal prezident Obama v príhovore k OSN: ,Chvályhodné snahy obmedziť prejav sa môžu stať nástrojom na umlčanie kritikov alebo utláčanie menšín. Najsilnejšou zbraňou proti nenávistnej komunikácii nie sú represie, ale je to viac komunikácie.‘

A to je podstata môjho príspevku: viac komunikácie. Ak chceme silnú spoločnosť, potrebujeme silnejší dialóg, ktorý musí zahŕňať právo uraziť alebo slovne napadnúť. Ako hovorí lord Dear: ,Viete, sloboda byť neškodný nie je vôbec žiadnou slobodou.‘

Zrušenie tohto článku v zákone bude len malým krokom, ale bude, dúfam, kritickým krokom v rámci toho, čo by malo byť dlhodobým projektom zastavenia a pomalého spätného odvinutia plazivej kultúry cenzúry.

Podľa môjho názoru je to len jedna bitka vo vojne o vysporiadanie sa s tým, čo Sir Salman Rushdie označuje ako ,priemysel pohoršenia‘ – keď samozvaní arbitri verejného blaha podnecujú médiá k vyvolaniu pohoršenia, ktoré potom na políciu vyvíja obrovský nátlak, aby reagovala.

Médiá volajú do Scotland Yardu: ,Niekto povedal na Twitteri niečo mierne urážlivé o niekom, koho považujeme za národný poklad. Čo s tým budete robiť?‘ Policajti spanikária, začnú pobehovať a napokon sa chytia toho najmenej vhodného záchranného lana zo všetkých, paragrafu 5 zákona o verejnom poriadku, na základe ktorého môžu kohokoľvek zatknúť za to, že povedal čokoľvek, čo by niekto iný mohol považovať za urážku.

Zdá sa, že oni dokonca ani nepotrebujú skutočnú obeť, potrebujú len dospieť k záveru, že niekto by sa mohol uraziť, keby počul alebo čítal, čo bolo povedané. To je ten najabsurdnejší stupeň slobody.

Z pobúrení, ktoré vznikajú okolo komentárov na Twitteri a Facebooku, vyplynulo niekoľko fascinujúcich ponaučení týkajúcich sa slobody prejavu, s ktorými sme sa ešte stále nevyrovnali. Po prvé, že všetci musíme prevziať zodpovednosť za to, čo hovoríme, to je celkom dobrá lekcia. Ale po druhé, pochopili sme, ako príšerne háklivou a netolerantnou sa spoločnosť stala aj pri tých najmenej negatívnych komentároch.

Zákon by nemal napomáhať a podporovať túto novú neznášanlivosť. Sloboda prejavu môže jedine trpieť, ak nám zákon bráni vyrovnať sa s jej následkami.“

Rozmýšľať a byť pripravený – to je to, čo môže urobiť každý

Toľko Rowan Atkinson, alias Mr. Bean. Je paradoxom, že práve tento človek, ktorého preslávila postavička, ktorá takmer nerozpráva, tak brilantne sformuloval podstatu problému.

Každá doba prináša svoje problémy, výzvy a hrozby. Pre tú našu je typická „mäkká totalita“ politickej korektnosti, ktorá je však tiež neslobodou, podobne ako tie drsnejšie, ktoré poznáme z histórie. A každá generácia má poslanie sa vyrovnať sa so svojimi historicky danými problémami, aj tá naša. To podstatné, čo môže každý z nás urobiť, je premýšľať. Aby sme boli pripravení, keď bude tá chvíľa, urobiť správne rozhodnutie.

Ivan Lehotský