• – Legislatívny proces je len na začiatku. Avšak oficiálne otvorený zámer už počíta so zákazom sociálnych sietí a AI služieb do 16 rokov.
• – Ak má byť takýto zákaz naozaj vymáhateľný, nebude sa týkať len detí. Otvorí aj otázku, kto a ako bude vek overovať pri vstupe do služieb.
• – Štát už dnes kreslí tvrdý regulačný smer, no stále nevie jasne povedať, čo je bezpečné prostredie, kto má zákon robiť a ako sa má vyhnúť zásahu do súkromia.

Chrániť deti pred škodlivým online prostredím je legitímne. Dieťa sa samo neubráni a rodič dnes často ťahá proti sociálnym sieťam za kratší koniec.

Lenže predbežná informácia MIRRI už dnes nehovorí len o ochrane detí. Hovorí o zákaze prístupu do 16 rokov na sociálne siete a AI služby mimo „bezpečného prostredia“, o nových povinnostiach pre rodičov, platformy, poskytovateľov digitálnych služieb aj výrobcov zariadení a o sankciách. Pod ochranou detí sa tak otvára oveľa väčšia regulácia, než ako sa dnes predáva.

Ešte nie zákon, už však tvrdý zámer

Zákon ešte nie je v riadnom medzirezortnom pripomienkovom konaní. Na Slov-Lexe dnes vidno predbežnú informáciu PI/2026/18. Teda nie hotový paragrafový text, ale už oficiálne otvorený smer.

A ten smer je tvrdý. Predbežná informácia nehovorí len o osvete či digitálnej gramotnosti. Hovorí o zákaze prístupu maloletých do 16 rokov na sociálne siete a AI služby mimo „bezpečného prostredia“, o povinnostiach rodičov, platforiem, poskytovateľov digitálnych služieb a výrobcov zariadení, o ochrane detských tvorcov obsahu, o zákaze lootboxov aj o sankciách.

Preto sa na túto tému treba pozerať už teraz. Už v prípravnej fáze je vidieť, ako široko a tvrdo chce štát túto oblasť uchopiť. A zároveň je vidieť aj to, čo ešte nemá doriešené.

Najväčší problém nie je vek 16, ale brána

Spor nestojí na čísle 16. Spor stojí na tom, že taký zákaz sa bez vekovej brány nedá vymáhať.

Ak chce štát odlíšiť pätnásťročného od šestnásťročného, niekto bude musieť vek overiť. Tým sa nemení len režim pre deti. Mení sa samotný vstup do služby.

Zástancovia vekového overovania hovoria, že platforma nemusí vidieť celé meno používateľa. To môže byť pravda. Nič to však nemení na tom, že niekde v systéme musí existovať subjekt, ktorý vek dôveryhodne overí a vydá vekový dôkaz. Či to bude štátna identita, európska digitálna peňaženka, operačný systém, obchod s aplikáciami alebo iný sprostredkovateľ, výsledok je ten istý. Bez takejto brány sa zákaz vymáhať nedá.

Aj preto pripomienky k predbežnej informácii hneď udreli na tento bod. Výslovne zaznelo, že prísne vekové obmedzenie by v praxi znamenalo overovanie veku pre všetkých používateľov, nielen pre deti.

Ak už teda štát kreslí takúto bránu, mal by aspoň presne vedieť, čo ňou chce púšťať a čo nie. Lenže to zatiaľ nevie povedať ani pri „bezpečnom prostredí“.

Bezpečné prostredie je zatiaľ len slogan

Predbežná informácia hovorí o zákaze do 16 rokov s výnimkou bezpečného prostredia. Nepovie však, čo je bezpečné prostredie. Tým nevytvára ochranu, ale neistotu.

Je ním školská platforma? AI nástroj vo vyučovaní? Triedna komunikácia? Poradenská služba? Alebo len úzky zoznam štátom požehnaných nástrojov? Kým to štát nevie povedať, nehovorí o ochrane, ale kreslí hmlu.

Pripomienky to pomenúvali presne. Bez jasnej definície bezpečného prostredia a bez presného vymedzenia AI služieb hrozí chaos pre školy, vzdelávacie projekty aj bežných poskytovateľov. Takúto právnu neistotu si štát nemôže dovoliť.

Pri AI je to ešte horšie. Sociálnu sieť si vie človek predstaviť. AI služba môže znamenať skoro čokoľvek. Chatbot, tútor, generátor textu, školský nástroj. Ak štát nevie už pri kreslení zámeru povedať, čo chce deťom do 16 rokov zakázať, neprekvapí, že sa potom nevie dohodnúť ani na tom, kto má takýto zákon vôbec robiť.

Keď ľavá ruka nevie, čo robí pravá a všetko platí daňovník

Ministerstvo školstva vo vyjadreniach k predbežnej informácii žiada zastavenie procesu. Tvrdí, že reguláciu sociálnych sietí pre deti má podľa plánu legislatívnych úloh riešiť jeho vlastný zákon a že MIRRI s ním tento návrh vôbec nekomunikovalo. Zároveň pripomína, že štátna starostlivosť o mládež patrí podľa kompetenčného zákona pod školstvo.

Takto sa komplexný právny rámec nerobí. Takto sa robí chaos medzi rezortmi. A daňový poplatník sa môže právom pýtať, či nie je plytvaním verejnými peniazmi, ak dva rezorty pracujú na podobnej veci, no namiesto koordinácie si navzájom spochybňujú proces aj právomoc.

K tomu sa pridávajú aj ďalšie varovania. Riziko slovenskej nadstavby nad rámec EÚ, možné prekrytie s DSA, GDPR a AI Act aj právna neistota. Ak sa návrh trasie už v prípravnej fáze, ťažko veriť, že z neho neskôr vznikne pevný a rozumný rámec.

A práve v takomto chaose sa otvára aj najcitlivejšia otázka celej témy.

Ochrana detí nesmie byť zámienkou na nový zásah do súkromia

Najcitlivejší bod celej témy nie je samotné číslo 16. Je ním to, čo bude musieť štát alebo ním poverený systém vedieť o používateľovi, aby vekovú hranicu vôbec vedel vymáhať.

Ak má byť zákaz do 16 rokov reálny, niekto bude musieť vek dôveryhodne overiť. To sa netýka len detí. Týka sa to aj dospelých, ktorí budú chcieť vstupovať do služieb, na ktoré sa regulácia vzťahuje. Platforma možno neuvidí celé meno používateľa. To však nemení nič na tom, že niekde v reťazci musí existovať subjekt, ktorý vek potvrdí a vydá príslušný dôkaz.

Práve tu sa ochrana detí láme na otázke súkromia. Nie preto, že by štát otvorene priznával veľké sledovanie. Ale preto, že bez dôveryhodného vekového filtra sa tento model nedá vymáhať. A bez identifikačného medzičlánku taký filter nevznikne.

Preto nejde len o to, či deti budú alebo nebudú na sociálnych sieťach. Ide o to, či sa pod vlajkou ich ochrany nezačne meniť samotný princíp vstupu do online priestoru. A keď sa takáto brána raz postaví, spor sa už nebude viesť o tom, či mala vzniknúť, ale len o tom, kto cez ňu bude musieť prechádzať.