Najprv delostrelectvo, potom tanky, potom vojenské lietadlá a potom čo?

Washington 28. januára 2023 (HSP/responsiblestatecraft/Foto:TASR/AP-Peter Steffen)

Zdá sa, že pomalé stúpanie USA po rebríčku eskalácie na Ukrajine sa o niečo zrýchlilo – bez veľkých rečí o následkoch, upozorňuje Anatolij Lieven vo svojom príspevku pre Responsible Statecraft

Bezprostredne po tom, ako Spojené štáty a Nemecko oznámili, že na Ukrajinu posielajú hlavné bojové tanky – okamžite, bez akéhokoľvek nároku na slušný časový odstup -, ukrajinská vláda, podporovaná niektorými východoeurópskymi členmi NATO, vzniesla požiadavku na najnovšie americké stíhačky; a v rámci NATO už údajne prebiehajú diskusie na túto tému.

Bidenova administratíva to zatiaľ označila za “červenú líniu” a západoeurópski diplomati vyjadrili súkromné “znepokojenie”. Ale vzhľadom na to, že od začiatku ruskej invázie NATO dodáva jednú zbraň za druhou, ktoré sa predtým považovali za absolútne tabuizované, ukrajinskí predstavitelia majú dobrý dôvod vyjadriť presvedčenie, že Bidenova administratíva a NATO s tým skôr či neskôr budú súhlasiť.

Ak je pravda, že niekoľko nedávnych ruských raketových útokov na ukrajinskú infraštruktúru bolo vypustených z diaľkových bombardérov Tupolev letiacich nad ruským územím, potom ak ukrajinské ozbrojené sily dostanú stíhačky schopné ich zostreliť, nie je dôvod si myslieť, že tak neurobia. Na to by mali skutočne plné právo. Iná vec však je, či je to spojené s prijateľnou mierou rizika.

Na tejto postupnej eskalácii západnej vojenskej pomoci Ukrajine je niekoľko zvláštnych čŕt; v jednom prípade ironických, v druhom mimoriadne nebezpečných. Prvým je, že keď Rusko pred takmer rokom vtrhlo do krajiny a väčšina vojenských analytikov NATO predpovedala zdrvujúce ruské víťazstvo, oficiálne sa o ťažkých zbraniach pre Ukrajinu nehovorilo – a ukrajinské sily skutočne zastavili a odvrátili ruský postup kombináciou vlastnej statočnosti a odvahy s ľahkými západnými pechotnými zbraňami: protipancierovými raketami Javelin a protilietadlovými raketami Stinger.

Čím ďalej boli Rusi zatlačení späť a čím hlbšie uviazli na východe a juhu, tým viac rástli dodávky západných zbraní – v mene obrany Ukrajiny a zabránenia akejkoľvek budúcej ruskej hrozbe pre NATO. Cynickejší pohľad by bol, že keď sa Rusko naozaj zdalo byť hrozbou, Západ sa príliš bál riskovať vojnu s Ruskom posielaním takýchto zbraní; a že eskalácia nerástla s ruskou hrozbou, ale práve s rastúcou ruskou slabosťou, presvedčením, že Rusko možno nielen zastaviť, ale aj zdrvujúco poraziť, a rastúcou dôverou, že ruské reči o červených líniách a eskalácii sú prázdnym blufovaním, čo sa zatiaľ potvrdilo.

To je druhá irónia, ktorá môže mať katastrofálne následky. Tým, že Západ opakovane stupňuje dodávky vlastných zbraní s cieľom poraziť ruské konvenčné sily a zároveň naznačuje, že ruské hrozby o eskalácii zasa nekonvenčnými prostriedkami sú prázdne, otvorene vyzýva Rusko, aby svoje hrozby splnilo.

To však neznamená, že by sa Kremeľ náhle uchýlil k jadrovým zbraniam. Ak by to aj urobil, nedajbože, prišlo by to až po niekoľkých radikálnych obratoch v cykle eskalácie. Iné ruské reakcie sú však nielen možné, ale čoraz pravdepodobnejšie: napríklad útoky na americké satelity, ktorých spravodajské služby toľko pomohli ukrajinským ozbrojeným silám, alebo na západnú komunikačnú infraštruktúru, alebo na veľvyslanectvá NATO v Kyjeve.

Výhodou takejto stratégie z pohľadu Moskvy by bolo, že by nešlo o priamy útok na územie NATO, a teda by automaticky nevyvolala vojenskú reakciu NATO. Napriek tomu by to NATO a Rusko výrazne priblížilo k priamemu konfliktu, ktorému sa prezident Biden podľa svojich slov vždy snažil vyhnúť.

Najvyšší ruskí predstavitelia a komentátori nedávno uviedli, že Rusko je teraz v skutočnosti vo vojne nie s Ukrajinou, ale s NATO; a zdá sa, že tomu verí aj mnoho bežných Rusov – čo nie je prekvapujúce, keďže to isté práve povedala aj nemecká ministerka zahraničných vecí Annalena Baerbocková. Poprední komentátori (vrátane americkej Helsinskej komisie) a východoeurópske vlády otvorene vyhlásili, že by sa malo usilovať o úplnú porážku Ruska na Ukrajine s cieľom zvrhnúť Putinov režim. Niektorí vyzývali, aby to následne viedlo k “dekolonizácii” Ruska, čo je kódové označenie pre rozpad Ruskej federácie a zničenie ruského štátu.

Vzhľadom na to, že títo zástancovia pomoci Západu pri úplnej porážke Ruska zároveň vykresľujú Putina ako diktátora odhodlaného udržať si svoju moc bez ohľadu na náklady pre Rusko a svet; a vykresľujú ruský nacionalizmus ako neoddeliteľne a nenapraviteľne spojený s imperializmom a vojenskou agresiou, je veľmi ťažké pochopiť, prečo sa zároveň domnievajú, že tvárou v tvár hrozbe úplnej porážky by sa ruská vláda v skutočnosti neusilovala o nejakú formu útoku na NATO.

Ak na chvíľu necháme bokom nepochybnú nezákonnosť, nemorálnosť a brutalitu ruskej invázie, píše Lieven a budeme analyzovať na základe reality a reciprocity, je potrebné urobiť jednoduché myšlienkové cvičenie: Predpokladajme, že by Spojené štáty viedli vojnu v blízkosti svojich vlastných hraníc, v ktorej by podľa mnohých členov americkej vlády a politických elít – či už správne alebo nie – išlo o existenčný problém pre prežitie Ameriky ako veľmoci alebo dokonca ako zjednotenej krajiny; a predpokladajme, že by nepriateľská veľmoc masívne a čoraz viac vyzbrojovala amerického nepriateľa, čo by viedlo k smrti desiatok tisíc amerických vojakov a riziku úplnej porážky. Zdržal by sa Washington natrvalo nejakej formy tvrdej odvety? Možno by to urobil – ale naozaj by som si na to nechcel staviť, a už vôbec nie, ak by hrozilo, že sa stávky budú zvyšovať a zvyšovať, až by nakoniec bola na stole v stávke samotná ľudská civilizácia.