Môj profil 
Predplatné
Z jedným z nich, ktorý na motorke precestoval polovicu sveta a zažil množstvo zaujímavých a napínavých epizód, sme sa porozprávali v meste pod Zoborom – v starobylej Nitre. Milan Benc už vyše 20 rokov cestuje po svete na motorke a má dobré vzťahy aj s populárnymi Nočnými vlkmi. Dokonca si Noční vlci práve od neho „zapožičali“ jednu zaujímavú tradíciu – ale o tom trochu neskôr…
Prezradil, že o motorky sa zaujíma od svojich 14 rokov. „Najprv mal som Pioniera, na ktorom jazdil som po Slovensku. Strašne ma bavilo už od detských čias cestovať, spoznávať svet, nových ľudí. A tak som na mojom Pionieri prešiel najprv celé Slovensko,“ povedal.
Keď sa vrátil zo základnej vojenskej služby r. 1996, chcel pokračovať vo svojich cestách, ale potreboval na to predsa silnejší stroj. „Požičal som si peniaze a kúpil si japonskú motorku Kawasaki KLR 650. Najprv som s ňou cestoval zasa po Slovensku, pretože ešte nemal som peňazí nazvyš, aby som cestoval do zahraničia. Potom som si kúpil prvú Afriku v r. 2000 a vtedy sme si s kamarátmi vyrazili aj na dlhšiu zahraničnú cestu. Išli sme na juh, navštívili sme Maďarsko, Chorvátsko, Rumunsko a pod. Neskôr som krížom – krážom pochodil okolité krajiny – Čechy, Poľsko, Maďarsko,“ dodal Milan Benc.
Samozrejme, ho lákali dlhšie cesty a exotické krajiny, chcel vidieť, aký je tam život, akí sú tam ľudia. A v r. 2002 sa konečne podarila prvá dlhšia cesta do zahraničia – s kamarátmi išiel do Maroka. „Išli sme na motorkách, ale všade sa to, pochopiteľne, nedalo. Nemohli sme preskočiť more, tak zo Španielska do Maroka sme sa previezli trajektom. Ostatnú cestu tam aj naspäť išli sme iba na motorkách. Dostali sme sa do úplne iného prostredia, na ktoré sme si boli zvyknutí doma alebo v Európe. Bola to mimoriadne zaujímavá a poučná cesta. Zároveň to bol prvý pokus, keď sme precestovali tisícky kilometrov,“ spomína si Milan Benc.
Ďalší rok išiel s kamarátom Petrom Cagalom do Turecka a odvtedy začali jeho pravidelné zahraničné „túry“. Vždy sa s kamarátmi dohodol, kam a kedy pôjdu a začínali prípravu na dlhú a komplikovanú cestu. Vymysleli si, kam pôjdu, naplánovali si trasu, rozhodli sa, že navštívia tie a tie krajiny, vytypovali, kde približne si môžu urobiť zástavky a zastaviť sa na noc. Potom si nasadli na svoje kovové kone a vyrazili do neznáma – išli spoznávať nové štáty, miestnu kultúru a tradície a vôbec život v tých končinách. Lákalo ich, že sa môžu zoznámiť s neznámymi ľuďmi, spoznať nových kamarátov, ktorých našli fakticky v každej krajine.
Skutočne precestoval polovicu sveta. „Po vlastných“ – teda na motorke sa naďalej dostal do Iránu, Jordánsku a africkej Gambie. Nebol to jeho „rekord“, navštívil aj oveľa vzdialenejšie a exotickejšie krajiny. Napríklad, precestoval celú Indiu, Vietnam a iné mimoriadne atraktívne a zaujímavé pre európskeho cestovateľa krajiny. Tam už však nešiel, ako sám hovorí, „po vlastnej osi“ – teda rovno na motorke, ale prišiel do tej – ktorej krajiny letecky a tam, na mieste činu, si požičal motorku a na nej precestoval celú krajinu.
Niektorí motorkári či autičkári prešli celé Spojené štáty, Kanadu a iné krajiny na americkom kontinente. Milan Benc hovorí, že príliš ho „na Západ“ neťahá. Celkom dobre pozná ten západný svet, nemyslí si, že objaví tam už niečo nové a veľmi zaujímavé. Ale v Ázii, Afrike, na Blízkom či Ďalekom východe je strašne veľa nového, zaujímavého, nepoznaného, fantastického a krásneho.
Chce spoznávať skôr krajiny, ktoré nie sú „nakazené“ západnou civilizáciou a kde celé to prostredie je akési prirodzenejšie a ľudia sú jednoduchší, dobroprajnejší a úprimnejší. „Zaujíma ma tá východná kultúra – tie krajiny, kde sa ešte zachránila tá skutočná originálna kultúra. Na Západe sa to tak rýchle nemení. Keď tam pôjdem aj za 50 rokov, tak veľa noviniek nezbadám. Ani mentalita ľudí sa tam príliš nemení, všetko je tam také rovnaké a obyčajné. Na Východe je to oveľa zaujímavejšie. Je tam taká človečina, ľudskosť, prívetivosť obyčajných ľudí,“ hovorí Milan Benc.
Ako sa dorozumieval s ľuďmi na Západe a na Východe? Prezradil, že poriadne nevie takmer žiadnu svetovú reč – ani angličtinu, ani nemčinu, či nejakú inú. Akurát, že ovláda ruštinu a v niektorých krajinách, hlavne slovanských, to veľmi pomáha, avšak v Ázii, Afrike, na Blízkom východe ani s tou ruštinou, samozrejme, príliš nepochodí. Dorozumieva sa gestami, „rukami – nohami“, má v zásobníku niektoré dá sa povedať internacionálne slová, ktoré poznajú ľudia v rôznych krajinách. Tvrdí, že s dobrými ľuďmi sa vždy dokáže dohovoriť, aj keď nevie ani slovo z ich rodnej reči.
Prezradil, že s niektorými Afričanmi sa dokonca dalo dohovoriť aj po rusky: mnohí študovali v Rusku. Niekoľkých takých „bývalých študentov“ stretol napríklad v Maroku. Jeden z nich študoval v Rusku medicínu. Ani rodná slovenčina sa v Afrike nestratila. Na exotickom kontinente stretol niekoľkých Slovákov, ktorí tam pracovali. Samozrejme, mal sa o čom porozprávať s krajanmi tisíc kilometrov od rodnej vlasti!..
Milan Bec vysvetlil, že často dokáže pekne komunikovať s ľuďmi vo viacerých arabských krajinách, aj keď sa so spolubesedníkmi rozpráva úplne odlišnými rečami a, samozrejme, nerozumejú si ani slovo – ale predsa sa dohovoria! V Indii napríklad veľa kreslil. Nie, že sa v ňom prebudil talent maliara, ale takto obrázkami pýtal sa ľudí, kde sa nachádza, čo je na okolí, vysvetľoval, kam chce ísť, zisťoval, kam má smerovať, kde sa môže ubytovať alebo pozrieť si nejaké pomníky a historické objekty.
Zajtra, v pokračovaní rozhovoru sa porozprávame o exotických dobrodružných cestách Milana Benca.
Eugen Rusnák
.jpg)
