Vendelín Jankovič (1915-1997) patrí k najvýznamnejším osobnostiam zakladateľskej generácie pracovníkov pamiatkovej starostlivosti na Slovensku. Bol významný historik, archivár, bibliograf a zakladateľ pamiatkovej starostlivosti na Slovenku. Tiež mal vysoké odborné a ľudské kvality, ako cirkevne nezaujatého hodnotili i evanjelické osobnosti, ako napríklad farár a historik Ondrej Prostredník, intelektuál Igor Thurzo,či Dušan Čaplovič. Menej známy je jeho príbeh z mladosti, keď bol v septembri 1947 zatknutý a  sedem rokov väznený a na to sa sústreďuje práve táto kniha spomienok,  aj vzhľadom na vydavateľstvo, v ktorom vyšla. Z knihy spomienok je tiež sa možno  dozvedieť o jeho rodinných koreňoch a súvislostiach, keďže aj jeho bratia boli perzekvovaní a väznení.

Vendelín Jankovič sa narodil  v Cíferi v chudobnej mnohopočetnej rodine 27. júla 1915 v Cíferi, v rodine Jozefa /1873 – 1938/ a Agnesy rodenej Viskupičovej z Ružindola /1876 – 1965/, ktorá prijala 11 detí, z ktorých tri zomreli v rannom veku, šiesti chlapci a dve dievčatá sa dožili dospelosti.

Jeho starší brat František /1894 – 1962/ banskoštiavnický dekan – farár aj starosta, ktorý sa zaslúžil o zveľadenie mesta hospodársky, ale aj spoločensky, spolkovo i nábožensky, ktorý bol vo Viedni v roku 1907 vysvätený za kňaza, bol aj krajinským a od vzniku SR do novembra 1942 poslancom Slovenského snemu. Veľmi pomáhal svojej rodine a  súrodencom, Vendelínovi umožnil štúdia na  gymnáziu najprv v Banskej Štiavnici a potom v Bratislave. Františkovi sa povojnový režim za jeho dlhoročnú činnosť v prospech mesta odmenil tým, že bol zatknutý a 10. júna 1947 odsúdený za kolaboráciu na 12 rokov väzenia a prepadnutie majetku.  Jeho ďalší brat Ladislav /1917 – 1998/ mu chcel sprostredkovať útek na Západ, čo František odmietol so slovami “Bol som s mojimi ľuďmi v dobrom a neopustím ho ani v jeho ťažkostiach.

V rokoch 1947 – 1951 bol odkázaný na pomoc iných, bez akýchkoľvek príjmov. 21. apríla 1952 bol amnestovaný, ale mal zákaz vrátiť sa do Banskej Štiavnice  a podmienky v ktorých žil ho psychicky položili, nebol schopný spravovať ani menšie farnosti Doľany, Nýrovce a Moyzesov, ktoré mu pridelili. Posledný rok života prežil u brata v Báhoni 14. februára 1962 zomrel a bol pochovaný v rodičovskom hrobe v Cíferi.  Tiež brat Ján /1905 – 1975/ bol  zatknutý odsúdený na osem rokov a prepadnutie takmer celého majetku a peňažný trest 20.000. Trest si odpykal v Jáchymovských baniach. Brat Jozef narodený /1907 – 1989/ bol učiteľ, šikanovaný ŠTB, čo sa podpísalo na jeho podlomenom zdravotnom stave. Brat Ambróz /1912 – 1990/ odišiel na Západ aj s manželkou, v neprítomnosti ho odsúdili za zločin kolaborácie, keďže stál na platforme Slovenskej republiky pre čsl. štát sa stal fašistom. Usadil sa vo Francúzku, mali 6 detí a zomrel v roku 1990. Najmladší brat Ladislav /1917 – 1998/ organizátor, publicista spolkový pracovník, bojovník. Odišiel na Západ založil časopis s J Paučom Slobodné Slovensko, usadil sa v Argentíne, v Buenos Aires a stal sa ako podnikateľ hýbateľom slovenskej kultúry a národnostného a spoločenského života.

Vendelín v  rokoch 1934 – 1939 študoval na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave odbor slovenský jazyk a história. V roku 1940 obhájil prácu Jezuiti v Banskej Štiavnici  a bol promovaný za doktora filozofie.

Po vyštudovaní histórie a slovenského jazyka  v rokoch 1939 – 1947 pôsobil ako pracovník vo viacerých archívoch na Slovensku. Najprv pracoval v Krajinskom archíve.  Venoval sa  –  náboženským akultúrnym dejinám, histórií Banskej Štiavnice a Trnavy. Niekoľko biografických prác napísal o osobnosti Jána Čaploviča /1780 – 1847/ dostupná verejnosti je jeho bohatá publikačná činnosť. V rokoch 1942 – 1943 bol na študijnom pobyte v Budapešti a získal mnohé pramene k politickým kultúrnym a náboženským dejinám Slovenska v 16 . – 18.  storočí.  V roku 1946 patril k zakladateľom Slovenskej historickej spoločnosti a stal sa jej prvým vedeckým tajomníkom. Bol redaktorom v časopise Verbum, ktorý uverejnil v rokoch 1947 – 48 asi dvadsať jeho článkov a recenzií.  Jeho bohatá tvorivá činnosť bola násilne prerušená v rokoch 1947, kedy bol 19. septembra  na pracovisku zatknutý, nasledovala dvojročná vyšetrovacia väzba, súd a väzenie v Leopoldove, Ilave a v Mírove.  Jeho zločin spočíval v tom, že chcel udržiavať kontakt s rodinou v exile.

Po prepustení v roku 1954 – 1959 pôsobil ako archivár v Matici Slovenskej v Trnave a študoval v Štátnom archíve v Trnave.  Bol sledovaný aj na slobode. V roku 1959 prichádza na Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti, kde sa mu spolu s kolegami podarilo vytvoriť pracovisko špecializované na kultúrne dedičstvo  Slovenska. Jeho odborná činnosť a mnoho článkov a vedecky objektívna práca ho zaraďujú medzi najvýznamnejšie osobnosti pamiatkovej starostlivosti 2. polovice 20 storočia. Ako vedecký pracovník a vedúci odboru histórie a národnohistorických pamiatok pracoval v ústave až do odchodu do dôchodku v roku 1980. Využíval znalosti z archeológie, etnológie, dejín a pomocných vied historických, i  jazykové znalosti nemčiny, maďarčiny, latinčiny, francúzštiny a ruštiny.  Ale v práci mu pomáhalajeho odborná erudovanosť, pracovitosť, húževnatosť a sebadisciplína.  Za prácu Dejiny mesta Bardejov za feudalizmu mu bola v roku 1965 udelená vedecká hodnosť kandidáta vied CSc. Venoval sa štúdiám o Trnavskej univerzite a barokovej kultúre Slovenka.  Podieľal sa na vydaní encykopedického diela Súpis pamiatok na Slovensku I. – IV. /1967 – 1978/  Za jeho prácu mu Historický odbor MS udelil Pamätnú medailu Daniela Rapanta /18. apríla 1997/

Vendelín Jankovič svoje spomienky písal krátko pred smrťou, ani ich nestihol dokončiť a skompletizovať. Roky vo väzení opísal len stručne.  Inšpirovali ho spomienky brata Ladislava vydané v roku 1996. Sú svedectvom o jeho mladosti, jeho rodine, súrodencoch, rodnej obci, Slovensku pred príchodom vojny a socializmu ale aj o jeho uväznení, dvojročnej vyšetrovacej väzbe a sedemročnom väznení…  Jeho široká odborná činnosť nie je predmetom publikácie, pretože bola spracovaná na iných miestach. Približuje aj osudy jeho bratov Františka, Jána Jozefa, Ambróza, ktorí zostali verní svojmu presvedčeniu, svojim ideálom.   Kniha má 144 strán formátu 22 x 15,5 v brožovanej forme, na obálke hnedej farby je fotografie jeho portrétu.

Na začiatku knihy je obsah, nasledujú vyjadrenia niektorých jemu blízkych osobností – historikov o ňom. Do spomienok čitateľa uvádza štúdia zostavovateľa historika Martina Lacka pod názvom Osudy Slovenského katolíckeho intelektuála v 20. storočí, v ktorom približuje túto húževnatú a pracovitú osobnosť, ktorého ducha a hlbokú kresťanskú vieru vštepenú v rodinnom prostredí, ani jeho lásku k národu nezlomilo ani väzenie. Potom už je priestor venovaný autentickým spomienkam, v ktorých sa odráža jeho profesia historika a archivára a približuje aj osudy svojich súrodencov. Aj zo spomienok vidieť jeho skromnosť, keď veľký priestor venuje svojim súrodencom a ich činnosti.  Priznáva podľa svojho mena po otcovi i matke chorvátsky pôvod, keďže sa aj v tejto oblasti Slovenska usadili chorvátsky utečenci. Kňazom bol aj brat jeho otca Štefan /1871 – 1932/ vysvätený 27. júna 1894, farár v Šoporni. Prílohu knihy tvorí Stručná chronológia života, z ktorej je potrebné spomenúť svadbu s  Máriou Uherčíkovou z Báhoňa, pôvodne učiteľkou, ktorej rodina patrila tiež medzi politicky postihnuté 11. mája1957. Kniha zahŕňa jeho protest voči vyzdvihovaniu A Rašluz roku 1990. Z rodinného archívu je tu niekoľko čiernobielych fotografií i fotografia pamätnej tabule na rodnom dome venovaná jemu aj jeho bratom Františkovi a Ladislavovi z roku 1999, zoznam skratiek a menný register,

Máme možnosť čítať autentické spomienky, ktoré sú písané perom historika s vysokou odbornou i ľudskou erudíciou, ako svedectvo o osobnom, rodinnom, národnom, spoločenskom živote, ktoré veľa odhaľujú z ťažkého obdobia života národa, ktorého poslední pamätníci veľmi rýchlo odchádzajú do večnosti, ale môžu nás inšpirovať k tvorivému, zodpovednému a obetavému životu vo veľmi  zložitých pomeroch našej súčasnosti.  Vďaka patrí všetkým, ktorí sa o vydanie týchto spomienok zaslúžili.

Pri písaní tohto článku som použil okrem spomínanej knihy spomienok aj niektoré informácie uverejnené na www.pamiatky.sk/vendelín-jankovič autorka Mgr. Martina Orosová