„V sovietskej ére,“ vysvetľuje psychologička Irina Malcevová, „sa potrat považoval za bežný zákrok. Má ničivý vplyv na celú rodinu, vedie k psychickým problémom, citovému odcudzeniu a dokonca aj k násiliu. Preto som presvedčená, že dnes je takmer každý človek v postsovietskom priestore priamo alebo nepriamo ovplyvnený dôsledkami postabortívnej traumy.“

Dôsledky potratov sa začali v Rusku verejne diskutovať koncom 90. rokov minulého storočia. Debata však zostávala prevažne v náboženských a psychologických kruhoch.

Takmer o dve desaťročia neskôr sa objavili prvé legislatívne opatrenia. Napríklad v roku 2011 bol zavedený povinný „týždeň ticha“ – čakacia lehota pred vykonaním potratu, ktorá mala ženám poskytnúť čas na prehodnotenie ich rozhodnutia.

Duchovné uzdravenie z traumy

Od začiatku 21. storočia sa rôzne katolícke spoločenstvá snažili organizovať duchovné obnovy Rachelina vinica (Rachel’s Vineyard). Táto cesta duchovného uzdravenia z traumy po potrate, založená na osobnom prežívaní smútku a skúsenosti Božieho milosrdenstva v podpornom prostredí, bola vytvorená americkou psychologičkou Theresou Burkeovou.

V Rusku a Kazachstane sa tento program rozvinul vďaka spoločnému úsiliu duchovných a laikov, ktorí si ochranu života zvolili za svoje životné poslanie.

„Sľúbila som, že budem chrániť život“

Pre Irinu Malcevovú sa cesta k službe za ochranu života začala seminárom psychológa Andrzeja Winklera v jednej moskovskej katedrále.

„Nemala som peniaze na účasť,“ spomína. „Keď som zavolala vikárovi a vysvetlila mu svoju situáciu, povedal mi: ‚Sľúbte mi, že zasvätíte svoj život ochrane života.‘ A ja som to sľúbila.“

Laici a duchovní spoločne

V roku 2018 sa Irina zúčastnila obnovy Rachelina vinica, ktorú na ruskom Ďalekom východe obnovila sestra M. Stella Witterová, CJD. Ich stretnutie znamenalo začiatok spolupráce medzi laikmi a duchovnými, ktorí v obrane života rozpoznali svoje pravé povolanie. Dnes pôsobí v Rusku a Kazachstane šesť takýchto tímov.

„Kláštory a farské domy sa stali miestami konania Rachelinych viníc,“ vysvetľuje sestra Stella. „Vyriešilo to mnohé logistické problémy. Rehoľné sestry dobre poznajú veriacich a ich životné príbehy. Pozývajú ľudí na duchovné obnovy a poskytujú im duchovnú podporu.“

Podpora modlitbou

„Každý z nás prináša svoje odborné schopnosti,“ hovorí sestra Anna Zacharová, FMM, členka tímu v Petrohrade. „V našom tíme je poradenskou psychologičkou laička Natália Proskurinová. Často mi hovorí, že od sestier sa predovšetkým očakáva modlitba.“ Karmelitánske kláštory predstavujú osobitnú modlitbovú oporu pre členov Rachelinych viníc. „Vždy vieme, kedy sa v Rusku alebo Kazachstane koná duchovná obnova,“ hovorí sestra M. Ida Khanová, OCD. „A podporujeme ju modlitbou. Tri sestry z našej komunity sa programu zúčastnili. Bola to pre nás jedinečná a hlboká skúsenosť.“ Podľa sestry Idy nie je Rachelina vinica iba duchovným cvičením, ale časom skutočného zápasu o ľudské duše. Sestra Ida, OCD: „Pre nás Rachelina vinica nie je iba duchovnou obnovou, ale časom skutočného zápasu o duše.“ Foto: Archív OCD Usolie-Sibirskoje.

„Všetci potrebujeme uzdravenie“

Cesta k vzájomnému pochopeniu úloh laikov a duchovných nebola vždy jednoduchá. „Prišla som do Rachelinych viníc so svojou vlastnou bolesťou a skúsenosťou s potratmi,“ hovorí Viktória Iľjinská, dobrovoľníčka z Karagandy v Kazachstane. „V mojej skupine bol kňaz a rehoľné sestry. Vzbúrila som sa: Prečo sú tu? Veď oni nemali potrat. Ale keď som prežívala svoju bolesť spolu s ostatnými a videla slzy druhých, uvedomila som si, ako veľmi všetci potrebujeme uzdravenie.“ Každý člen tímu opisuje túto spoločnú skúsenosť ako účasť na trpiacom Kristovom tele.

Slzy, ktoré si konečne našli cestu

Práca týchto tímov ďaleko presahuje samotné duchovné obnovy. Stali sa iniciátormi nových duchovných tradícií venovaných ochrane života: duchovnej adopcie nenarodených detí, krížových ciest za nenarodené deti počas pôstu či celonočných modlitbových bdení na výročie legalizácie potratov. „Pre mnohých sa tieto formy modlitby stávajú slzami, ktoré si konečne môžu dovoliť vyroniť,“ hovorí Irina Malcevová. „Po potrate sa v rodine často usadí ticho. Dodnes si spomínam na muža, ktorý ku mne počas jednej obnovy prišiel a povedal: ‚Cítim takú bolesť. Mám pocit, že mi srdce praskne. Čo sa so mnou deje?‘ Odpovedala som mu: ‚To je bolesť za deti stratené pri potratoch – bolesť, ktorú ste si nikdy nedovolili precítiť.‘ Bol na obnove spolu so svojou manželkou. Na tretí deň si počas duchovných cvičení prvýkrát sadol vedľa nej a chytil ju za ruku. Spoločne plakali. Tie slzy zmenili ich život.“

Prekonať „potratovú kultúru“

Podľa údajov ministerstiev zdravotníctva Ruska a Kazachstanu počet potratov v posledných rokoch klesá. Prekonanie „potratovej kultúry“ je však dlhodobý proces – cesta, po ktorej musia laici a duchovní kráčať aj naďalej spoločne, bok po boku.

Sr. Viera (Elena) Isačenko, SMCB – VaticanNews
Preklad sr. Jana Pavla Halčinová DKL

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk