26. júla oslavuje meniny Anna a v tento výnimočný dátum sa narodilo niekoľko významných osobností. Uvediem niekoľko príkladov – Carl Gustav Jung, psychoanalytik, zakladateľ analytickej psychológie (jeho známa teória archetypov a kolektívneho nevedomia, ľudská psychika spočíva na pozadí snov, mýtov), ešte stále žijúca legenda a významná postava kontrakultúry 60. rokov, frontman skupiny The Rolling Stones, Mick Jagger, český gitarista a skladateľ Ľuboš Andršt známy zo skupín Framus Five, Energit a Jazz Q; Stanislav Štepka (zakladateľ Radošinského naivného divadla), britský spisovateľ a autor mimoriadne aktuálnej antiutópie Krásny nový svet, Aldous Huxley a taktiež významný spisovateľ, fabiánsky socialista G. B. Shaw. Ďalej herečka Hellen Mirrenová, Roger Taylor zo skupiny Queen; prezident Chille Salvador Allende a taktiež režiséri Black Edwards (známa séria Ružových panterov) a Stanley Kubrick, filmový režisér významných filmov ako Dr. Strangelove, Mechanický pomaranč, 2001: Vesmírna odysea alebo The Shining. 26. júla 2006 opustil materiálny stav bytia slovenský spisovateľ Vojtech Zamarovský (známy autor literatúry faktu, ktorý sa zaoberal najstaršími dejinami ľudstva a mytológiami) a taktiež hudobník John Cale, známy predovšetkým zo skupiny Velvet Underground.

26. júla sa zrodilo taktiež mimoriadne významné a inšpiratívne hnutie: Movimiento 26 de Julio. Hnutie 26. júla bolo kubánske partizánske hnutie odporcov diktatúry Fulgencia Batistu na Kube. Na Kube sa v tento deň oslavuje Deň národného povstania, avšak lepšie znie doslovný preklad – Národný deň rebélie. 62. výročia sa zúčastnili poprední predstavitelia Kuby. Pred 62. rokmi, 160 mužov pod vedením Fidela Castra napadlo Moncadove kasárne v meste Santiago de Cuba (druhé najväčšie mesto na Kube). Aj keď bola akcia neúspešná, bol to začiatok povstania, ktoré odstránilo diktatúru Fulgencia Batistu. Kubánci oslavujú niekoľko ďalších revolučný sviatkov – 1. januára sa oslavuje Triumf revolúcie (deň víťazstva revolúcie v roku 1959) alebo napr. 10. október ako Deň nezávislosti (Carlos Manuel de Céspedes vybojoval slobodu svojim otrokom a začal vojnu za nezávislosť proti španielskej koloniálnej moci, známa ako Guerra de los Diez Años – 10. ročná vojna). Pôvodné hnutie vzniklo z robotníkov a z univerzitných študentov už v roku 1952. Tvorilo ju 1500 bojovníkov medzi ktorých patril aj Rául Castro. Po neúspešnej akcii dal Batista revolucionárov zatvoriť. Fidel Castro ako vyštudovaný právnik, ktorý dostal možnosť sa hájiť, vo svojej obhajovacej reči prehlásil: „Dejiny ma oslobodia!“ Boli odsúdení na 15 rokov väzenia, vo väzení zakladajú knižnicu a aktívne sa venujú štúdiu filozofie, politickej ekonómie a rétoriky. V roku 1955 vyhlásil Batista amnestiu, Rául s Fidelom odchádzajú do Mexika, kde sa zoznamujú s marxistom, ikonou Kubánskej revolúcie – Ernestom Che Guevarom (v tejto súvislosti treba určite pripomenúť významný film Stevena Soderbergha, Che z roku 2008, ktorý autenticky dokumentuje hrdinský príbeh Che Guevaru). Revolucionári pripravujú inváziu na ostrov a s podporou roľníctva následne vedú ľud ku víťazstvu revolúcie. V rozhodujúcej bitke El Jigue (1958) vyhlásil Castro triumf a je uznaný za revolučného vodcu Kuby. Po vstupe do Santiago de Cuba sa mu nepostaví ani jediný vojak. Tak začala Kubánska revolúcia!

Slovenský ľavicový filozof a politik Luboš Blaha vo svojom článku Držím ti palce, Kuba! pomerne výstižne popísal situáciu na Kube pred Castrovou revolúciou: „Pravičiari často hovoria, že na Kube sa kvôli komunistickému režimu žije zle. Len si treba spomenúť, ako sa žilo pred rokom 1959. Výbornou ilustráciou je film Krstný otec, ktorý asi pozná každý. Tam je vtedajšia Kuba verne vykreslená ako obyčajný „bordel“ USA. Chodili tam najväčší mafiáni, aby robili biznis, kým obyčajní Kubánci hladovali. Asi málokto bude trvať na tom, že za diktátora Batistu bolo na Kube dobre. Nie, nebolo. A keď sa dnes hovorí, že Kuba je na tom zle, zabúda sa na to, že je to karibský ostrov, rozvojová oblasť, ktorú nemožno porovnávať so Švédskom či Nórskom.“Dnes už zosnulý prezident Hugo Chávez to v dokumente War on democracy krásne vyjadril slovami: „Kubánci povedali nie! Nebudeme piť Cocacolu everyday.“

Chcelo to taktiež duchovnú zmenu vedomia – Kubánsky socialistický svet nie je založený na materiálnej forme bytia. Napriek tomu, že ide o chudobných ľudí, materiálne bohatstvo pre nich nie je primárne podstatné. Kubánci majú radi hudbu, tanec a vo svojej skromnosti ukazujú, že žiť sa dá aj inak a že šťastie nie je podmienkou luxusu a blahobytu – práve naopak. Dôkazom sily kubánskeho revolučného národa nie je iba neúspešná invázia CIA v zátoke svíň (1961), ale aj nedávne voľby, v ktorých kandidovali opoziční disidenti.

Disidenti, ktorí sú v krajine vnímaní ako kontrarevolucionári, utrpeli fatálnu porážku – aj sám Chaviano prehlásil: „Hlasovanie bolo čisté. Sčítanie bolo čisté. Ľudia nechcú zmenu. Stále chcú revolúciu.“ Podľa správy z TASR stúpenci víťazného Chaldrana, ktorý porazil Lopeza, pochodovali, spievali hymnu a kričali „Nech žije revolúcia!“ či „Nech žije Fidel!“ Kuba a Latinská Amerika (Evo Morales sa taktiež zúčastnil 60. výročia osláv spolu s osobnosťami ako Nicolás Madura a Daniel Ortega) sú skutočne veľkou inšpiráciou pre iný model spoločnosti, ktorý je skrátka pre prežitie našej planéty nutný. V súvislosti so zlepšením vzťahov USA a Kuby sa na sociálnych sieťach taktiež rozšíril ako tzv. virál Fidelov prorocký výrok z roku 1973: „USA s nami budú hovoriť až vtedy, keď budú mať čierneho prezidenta a svet bude mať pápeža z Latinskej Ameriky.“Avšak treba dodať, že ten kto ustupuje je Kuba a rozhodne nie USA. Je otázne, čo zlepšenie vzťahov USA s Kubou prinesie a či nejde iba o geopolitický ťah v hre vplyvu USA vs. Rusko.

Kuba bola a je stálou inšpiráciou. Nie je náhodou, že tričká Che Guevaru sú stále tak rozšírené. Kuba bola symbolom oslobodenia aj v 60. rokoch 20. storočia, nielen vďaka mučeníckej smrti Che Guevaru v Južnej Amerike (tá sa taktiež neskôr vybrala antikapitalistickou cestou), ale aj ako krajina, ktorá dokázala vzdorovať americkému imperializmu a kolonializmu, ktorý posielal mladých ľudí zomierať do Vietnamu. Kuba je stelesnením utopického sveta všetkých ľavičiarov. Napriek tomu, že USA uvalili na Kubu embargo (a to na niekoľko desaťročí), je skutočne obdivuhodné, že tento maličký národ dokázal hrdinsky vzdorovať americkému imperializmu. Silu osobnosti Fidela Castra dokumentujú aj dva filmy osvieteného režiséra Olivera Stone-a: Comandante a Looking for Fidel. Prajem touto cestou Fidelovi veľa zdravia a krajine aby bola naďalej vzorom.

Mediálna propaganda robí z Kuby strašiaka, avšak práve tento malý ostrov je ostrovom skutočnej slobody. Slobody, ktorá nie je založená na materiálnom bohatstve a ekonomickej moci. Národno-oslobodzovacie Hnutie 26. júla a Kubánska revolúcia je veľkou inšpiráciou aj pre našu budúcnosť!

Bc. Lukáš Perný, autor je kulturológ a hudobník