Nie je socialista ako socialista. Radnica francúzskej metropoly je v rukách tamojších „socialistov” už vyše dvadsať rokov, ale odráža predovšetkým ideológiu progresivizmu (obmedzovanie automobilovej dopravy, vytláčanie hlasu konzervatívcov, podpora LGBTi atď.). Ani po aktuálnych voľbách starostu sa to nezmení. Ich víťaz Emmanuel Grégoire (ľavica v koalícii so Zelenými) totiž pre médiá jasne vyhlásil, že vyhrala vízia „progresívneho Paríža”. Potom sa vydal k radnici na bicykli – lebo ako inak.

Ale ako k tomu prídu deti, ktoré boli sexuálne napádané vo verejných školách, a mesto prejavilo iba laxný prístup?  

Tamojšie investigatívne médiá nového starostu otázkami k tejto téme nepotrápili. Pri pedofilných škandáloch by malo dvojnásobne platiť padni, komu padni – či už ide o cirkevného hodnostára, alebo zástupcu sekulárneho školstva (či už jednotlivca, alebo inštitúcie, ktorá ho zamestnáva). Momentálne prebieha v Paríži vyšetrovanie voči desiatkam (čísla sa rôznia) pedagogických pracovníkov, resp. mimoškolských animátorov materských i základných škôl s podozrením zo sexuálnych útokov, nevhodného správania či dokonca znásilnenia (často v aktivitách po výučbe, pričom akty bývajú vykonané aj opakovane). Rezonuje táto téma v západných alebo aj našich médiách?

Odpoveď poznáte.

Pokiaľ by išlo o škandál zneužívania na cirkevnej škole, videli by sme rozruch ako pred Súdnym dňom – ohromnú mediálnu mobilizáciu más na odsúdenie cirkvi ako takej. Pretože v boji o zneváženie náboženstva je dobrá každá zámienka. Pokiaľ ide o školy pod správou „tých správnych”, teda ľavicových progresívcov, médiá zrazu blahosklonne nechajú OČTK „robiť si svoju prácu”. O verejnom vyšetrovaní ani počuť.

Svojím ľahostajným prístupom však defakto legitimizujú konanie s vážnymi dôsledkami na psychiku detí.

Bohatá história pedofilných sklonov

„Kultúrny marxizmus” západných ľavičiarov (kolískou tohto smeru je tzv. Frankfurtská škola) prispel svojou jedovatou dávkou ako ideologický podklad k neskoršej sexuálnej revolúcii. Cieľom mnohých morálne pochybných, no vykričaných publikácií typu Sex atlas je potom presvedčiť čitateľa, že v rámci odstránenia fiktívneho „útlaku” (triedny boj posunutý do roviny kultúrneho boja) by mali deti byť nielen dôsledne vzdelávané v oblasti sexuálneho života, ale im patrí aj voľná ruka pri výbere sexuálneho partnera, bez ohľadu na jeho vek, pokiaľ je taký vzťah postavený na vzájomnej dohode. Dokonca by vraj na základe uvedeného nemuseli viac incest a pedofília byť trestné (s. 444).

Tieto myšlienky sú prezentované v duchu boja za „práva” detí a mladistvých.

Aj francúzska intelektuálna elita 70. rokov sa vyjadrila v kolektívnej výzve za dekriminalizáciu heterosexuálneho aj homosexuálneho styku dospelých s mladistvými do 15 rokov. Určite vám hovoria niečo mená ako Foucault, Sartre, či kľúčová feministka povojnového obdobia, Simone de Beauvoir…

Perlička z najvyšších kruhov

V roku 2009 odmietol odstúpiť minister kultúry Frederic Mitterrand po tom, čo priznal platený sex s „chlapcami” v Thajsku. Odmietol však obvinenia z pedofílie s tým, že ako „chlapcov” vraj označoval vo svojej knihe pamätí dospelých mužov. Píše v nej okrem iného, ako veľmi ho vzrušuje ľahko dostupný trh s otrokmi a mladosťou – úryvky nájdete v linku vyššie. Neskôr o knihe prestal hovoriť ako o „úplne autobiografickej”…

Ako vidíte, keď sa progresívci snažia dehonestovať konzervatívcov hovoriacich o degradácii hodnôt prostredníctvom neoliberálnych elít, snažia sa len ututlať to, čo buble pod povrchom. Je predsa veľmi jednoduché dohľadať si X zdrojov z hláv mysliteľov, či individuálnych príbehov významných osobností verejného života, podporujúcich absolútne sexuálne rozvoľňovanie.

A kto tvrdí, že pedofília či incest nepatria pod skratku LGBTi+, ten asi nevidí to znamienko plus na jej konci…