Môj profil 
Predplatné
Slovensko 5. júla 2015 (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Už neviem koľkýkrát sedím vo vlaku a mám pred sebou dlhú cestu. Miesto vedľa mňa je voľné. Sobota, prázdniny začali nielen na Slovensku… Je to cítiť, keď vlak zastaví vo Viedni a začnú nastupovať ľudia. “Frei?” Nesmelo sa pýta mladý muž. “Ja, bitte” – odpovedám. Muž berie kufor a vykladá ho hore. Vtom sa spoza neho čírou slovenčinou ozve: “Nedávaj mi kufor hore. Ja ho potom nedám dole.” Krátko do toho vstúpim, kufor ostáva hore a mladá dievčina si sadá vedľa mňa. Vo vlaku, ktorý ide z Budapešti cez Rakúsko až do Švajčiarska sedia vedľa seba dve Slovenky, ktoré cestou zisťujú, aký je svet malý…
Má krásnych sedemnásť rokov, je plná radosti, optimizmu a či chcem či nie, svojou spontánnosťou ma “donúti” zaspomínať si na mojich sedemnásť. Kde som vtedy bola? Aký bol môj život? Aké som mala ciele a plány? Dlho ma nenechá spomínať, pretože zisťujeme, že máme spoločných známych… Aký je svet malý!
Niekoľko hodín máme príležitosť rozprávať sa, zdieľať. Ako mi o sebe hovorí, nadobúdam pocit, že o tejto mladej dievčine ešte budem počuť. Plná entuziazmu, dobrých nápadov, talentov, ktoré rozvíja… A v nie poslednom rade plná lásky. Taký štebotavý anjel. Tak teda, ako to bolo keď som ja mala sedemnásť?
Kde zostali moje plány, ciele, túžby a predstavy o živote? Keď sa spätne obzriem, život nebol celkom taký, aký som si ho vysnívala. Uberal si nie tak, ako som si to predstavovala. A nebol taký jednoduchý, ako som očakávala.
Vravím si, že predsa len som nemala také možnosti, ako majú mladí ľudia teraz. Ale nechcem si tým ospravedlňovať niečo, k čomu som sa nedopracovala, čo som zanechala, pretože som na to nestačila… Dopracovala som sa k iným veciam, o ktorých sa mi ani nesnívalo a podarilo sa mi dostať sa niekam, o čom som vôbec nesnívala. A napriek tomu, že nie všetko bolo ideálne a ľahké, mám pocit, že som dostala všetko, čo som chcela… Len to má inú podobu, prišlo to inak a inokedy.
Že by sme mali žiť tak, aby sme boli šťastní a aby iní boli šťastní, to mi zuní v ušiach so stretnutia s touto mladou devou… “Ja sa rodičov aj niekoľkokrát za deň pýtam, či sú šťastní a chcem aby všetci boli šťastní…” Žeby to bolo naivné? Neskúsenosť sedemnástich rokov života? Nie. Hlboká láska k životu, k ľuďom, úprimný záujem o ľudí a nielen známych… A múdrosť srdca, ktoré má veľa nápadov, ako žiť, aby ľudia boli šťastní.
V sedemnástich som aj ja mala veľké plány. Či už čo sa týkalo štúdia, života, osobného rastu… Snažila som sa vidieť niekde, kde som mala byť šťastná a úspešná. Len život začal odhaľovať rany, ktoré potrebovali zahojiť… Ukázal mi miesta, ktorým som nevenovala pozornosť a mala som čo dohánať… Preskúšal ma v situáciách, ktoré ma prekvapili a v ktorých som sa necítila sebaisto. Pribrzdil ma v snení a hodil mi pod nohy realitu… Žeby sa niekde stala chyba? Ani nie, iba som bola “donútená” začať spolupracovať s človekom, ktorým som v skutočnosti bola. Spoznať sa, prijať sa, podať si ruku na zmierenie a začať zdolávať realitu, ktorú mi život odhalil. A predsa som si dnes vo vlaku povzdychla – krásnych sedemnásť!
Kde na všetko vziať silu? Kde čerpať, aby sme nevyprahli? Život tejto dievčiny, ale aj môj život, má rovnaký zdroj. A možno práve preto – rovnako ona ako i ja – máme obe pocit, že sme dostali všetko, čo sme chceli. Len u mňa sa to dostavilo neskôr, v sedemnástich by som to isto nepovedala. Nie preto, že by som to nemala, ale skôr preto, že som sa zameriavala viac na to, čo som nedostala…
Napriek tomu všetkému, tých mojich sedemnásť bolo krásnych. Vidím to až teraz, keď si na ten čas spomínam. A keď som sa naučila jednu zásadnú vec…že Boh nie len dáva…
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
.jpg)
