Dnešná vojensko-politická doktrína izraelskej vlády vychádza z predlžovania okupácie Izraelom okupovaných sýrskych (Golany) a palestínskych území (Palestína, Západný breh Jordánu). Izrael potrebuje  vykonávať neustále násilie, akty medzinárodnej agresie a štátneho terorizmu vo vzťahu k okupovaným územiam Západného Jordánu, pásma Gazy, Sýrie a Iránu.

Vojensko-politická doktrína Izraela však potrebuje k týmto krokom beztrestnosť v oblasti medzinárodného práva a žiadne straty na životoch. Izraelská spoločnosť už nie je pripravená k stratám. Izraelské mamičky milujú, keď sa ich chlapci a dievčatá obliekajú do krásnej uniformy,  spievajú, jedia chutné jedlá vo vojenských jedálňach zadarmo a vraždia neozbrojených Arabov. Izraelské mamičky však nemajú rady, ak ich deti vo vojne umierajú.

Platí historické pravidlo, že keď obyvatelia štátu nie sú ochotní za svoj štát obetovať svoje životy, takýto štát je odsúdený na zánik. Ako príklad možno uviesť Byzanciu, ktorej nepomohli žiadne múry a žoldnieri.

K tomu, aby Izrael mohol beztrestne vykonávať agresiu a nemal žiadne straty, je potrebné presadiť izraelské predstavy v oblasti medzinárodného práva a mať absolútnu vojensko-technickú prevahu. Do nedávna Izrael oba faktory mal pod kontrolou.  Izrael sa spoliehal a spolieha na americkú podporu, ktorá mu umožní podobne ako Američanom beztrestne porušovať medzinárodné právo.

Palestínčanov izraelská armáda zahnala do pásma Gazy, ktorú Izrael dosiaľ bezprecedentne a v rozpore s medzinárodným právom blokuje, takže Gaza je na pokraji humanitárnej katastrofy. Palestínčania a Sýrčania (kvôli občianskej vojne vyprovokovanej USA, Západom a Izraelom) stratili možnosti úspešne sa brániť, no v posledných rokoch sa situácia začala meniť.

Počas izraelskej agresie voči Libanonu v roku 2006 najnovšie izraelské tanky Merkava ničil Hizballáh pomocou starých sovietskych protitankových prenosných systémov 70. a 80. rokov 20. storočia. Boje trvali len niekoľko dní a Hizballáh uštedril Izraelu napriek totálnej izraelskej vzdušnej nadvláde niekoľko veľmi tvrdých úderov. Takže sa Merkavy stiahli z bojovej línie a Izraelčania ich používali až z druhej línie ako delostrelecké jednotky. Hizballáh vyšiel z konfliktu víťazne, najväčšie straty utrpeli libanonskí civilisti, pretože izraelské lietadlá útočili na oblasti s hustou civilnou infraštruktúrou.

Straty, ktoré Izraelčania utrpeli (približne 100 príslušníkov ozbrojených síl), prinútili Izrael v roku 2006 ustúpiť z Libanonu a stiahnuť sa na územie Izraela. Ak mala izraelská vláda nejaké politické a vojenské ciele v tejto vojne, určite neboli vyplnené. Odborníci hodnotia vo vojne s Hizballáhom izraelské ozbrojené sily značne rozpačito a izraelská verejnosť dôrazne požadovala od izraelskej vlády v budúcnosti vojenské operácie bez strát na životoch.

Nedávno v Sýrii ruské systémy S-300, dodané Sýrii ukončili obdobie beztrestnej izraelskej leteckej agresie. Izraelský nálet v oblasti Latakie, pri ktorom sa Izraelci kryli ruským lietadlom IL-20, to následne zostrelili rakety sýrskych S-200 a S-125 (staré systémy PVO bez rozpoznávania svoj-nepriateľ ešte zo 70 rokov minulého storočia, Sýrčania tento systém ani nepotrebovali, pretože kým Sýria nebola v občianskej vojne a mala vlastné letectvo, buď zasahovalo sýrske letectvo, alebo systémy PVO), znamenal koniec izraelských útokov. Dnes izraelskí piloti nad Sýriou nelietajú, pretože systémy S-300 by si totiž  vybrali krutú daň na životoch izraelských pilotov. Izrael sa bojí strácať svoje lietadlá i pilotov.

Sýrske a ruské systémy PVO momentálne vidia celú severnú a centrálnu oblasť Izraela. Pre bojové lety Izraelci používajú dnes vojenské letisko v oblasti Beershevy.

Nasledovala výmena úderov medzi Palestínčani a Izraelom. Izrael zničil 160 väčšinou civilných objektov na území Gazy, Palestínčania vypustili okolo 460 rakiet na Izrael, z ktorých izraelský systém PVO “Iron Dome” zostrelil približne 100. Izraelci tvrdia, že systém nereaguje na rakety, ktorých trajektória je známa a o ktorých sa vie, že dopadnú do pustých oblastí. Palestínske po domácky vyrobené rakety však zasiahli aj izraelské civilné ciele a obeťami sa stali aj izraelskí civilisti. Takže “Iron Dome” nefunguje tak, ako by mal.

Izraelský systém “Iron Dome” vytvorený s americkou pomocou a na základe najmodernejších amerických poznatkov, nedokáže zostreľovať poriadne ani primitívne rakety, ktoré si Palestínčania vyrábajú v Gaze, na kolene a z recyklovaných zdrojov.

Ak porovnáme izraelský “Iron Dome” a staršiu sýrsku PVO, ktorá dokázala ešte pred dodaním S-300 zostreliť väčšinu útočiacich Tomahawkov (2x americké útoky Tomahawkami na sýrske letiská, bez úspechu), pričom Tomahawky na rozdiel od palestínskych primitívnych rakiet dokážu manévrovať a kopírovať terén (je pravdou, že sýrskym systémom S-200, S-125 a S-75 pomáhali svojimi kapacitami aj ruské S-400  dislokované v Tartuse a v Hmeimmim), tak sa ukazuje, že obdobie izraelskej technologickej prevahy je už minulosťou. Samozrejme pri hodnotení sýrskej PVO netreba zabúdať ani na sýrske mobilné systémy PVO ruskej provenencie Pancir a Tor, ktoré takisto plnia výborne svoje úlohy pri obrane vzdušného priestoru Sýrie (Pancir C-1, ktorý zničilo izraelské letectvo bol mimo bojovej prevádzky a bez posádky, keď izraelské letectvo pri teroristickom nálete Pancir C-1 zničilo).

V dňoch 11.-12. 11. 2018 si teda Izrael a Hamas vymenili údery letectvom a raketami. Keď Hamas uviedol, že ďalšia vlna palestínskych rakiet bude smerovať na medzinárodné letisko Ben Gurion v Tel Avive, Izrael s agresiou voči Palestínčanom v Gaze prestal a uzavrel s Hamasom prímerie. To vydráždilo bývalého izraelského ministra obrany Avigdora Liebermana, ktorý tvrdí, že Izrael sa sklonil pred terorom a kvôli tomu sa rozhodol vzdať sa svojej funkcie ministra obrany. Pravda je však taká, že k jeho odvolaniu prišlo po krátkom stretnutí medzi Putinom a Netanjahuom v Paríži, pričom o téme debát na tejto schôdzke ani Rusi a ani Izraelci bližšie neinformovali. Dnes zastáva dočasne do nových volieb, funkciu izraelského ministra obrany Netanjahu.