Zástupná vojna NATO proti Rusku prechádza tromi odlišnými fázami:

Prvé štádium: eufória

Ruská špeciálna operácia na Ukrajine, ktorá sa začala 24. februára 2022, vyvolala vo Washingtone a v centrále NATO pocit eufórie. Eskalácia obáv Moskvy z perspektívy členstva Ukrajiny v aliancii sa podarila. Ako povedal generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg v spoločnom výbore Európskeho parlamentu: „Takže on [Putin] priviedol vojská, aby zmaril vstup Ukrajny do NATO a zabránil aliancii priblížiť sa k jeho hraniciam….“.

Stoltenberg to nechtiac prezradil. Konflikt nevypukol preto, že by sa Putin údajne usiloval oživiť Sovietsky zväz – a už vôbec nie zo strachu pred ukrajinskou demokraciou. Stoltenberg a vedenie NATO si boli dobre vedomí, že Rusko bude musieť nakoniec konať na základe vlastných bezpečnostných imperatívov a vyslať na Ukrajinu vojská, aby oslabilo hrozbu NATO na svojich hraniciach.

V jadre tohto plánu bol zákerný podvod. NATO v prvom rade nemalo v úmysle udeliť Ukrajine členstvo. Preto by ani najzarytejší zástancovia aliancie nemohli poprieť, že konflikt bol vyprovokovaný zámernou provokáciou zo strany NATO.

Ďalšie kroky sa zdali byť zrejmé.

Mark Milley, predseda Zboru náčelníkov štábov, na súkromných brífingoch krátko pred začiatkom bojov 2. a 3. februára 2022 povedal zákonodarcom, že vstup ruských vojsk na Ukrajinu predstavuje riziko, že Kyjev padne už za 72 hodín.

Táto stratégia predpokladala, že Západ sa úmyselne rozhodol spôsobiť kolaps Ukrajiny, aby v reakcii na to mohol uvaliť ochromujúce hospodárske sankcie. Konečným cieľom bolo zničenie ruského hospodárstva, odstúpenie Putina a prípadná likvidácia Ruska ako európskej mocnosti.

Po neúspešnom pokuse Ruska o obsadenie Kyjeva sa v útrobách NATO rozhorel bezbrehý optimizmus. Prevládal názor, že vojenská sila Ruska nie je taká veľká, ako sa predtým myslelo. NATO tak videlo príležitosť nielen na oslabenie ruskej ekonomiky, ale aj na vojenskú porážku Moskvy, píše Alexander G. Markovsky.

USA a ich spojenci v NATO odmietli akékoľvek predstieranie neúčasti a vrhli sa do konfliktu po hlave. Poskytli Ukrajine moderné zbrane, spravodajské informácie, výcvik, finančné prostriedky a všetky zdroje potrebné na zvýšenie šancí NATO na víťazstvo, pričom pokračovali v „dôveryhodnom“ povzbudzovaní. Ukrajina mala prevziať hlavnú ťarchu bitky a zaplatiť za ňu krvou a zničením.

Plán nebol bez šancí a údaje to podporovali. V roku 2022 vojenský rozpočet NATO trinásťnásobne prevyšoval ruský (bilión dolárov oproti 75 miliardám). Kombinovaný HDP všetkých členov aliancie predstavoval závratných 46 biliónov dolárov. Na porovnanie, HDP Ruska predstavuje len dva bilióny dolárov. Okrem toho počet obyvateľov krajín NATO dosahuje 1,2 miliardy, zatiaľ čo počet obyvateľov Ruska je len 145 miliónov. Na základe týchto údajov malo byť Rusko ľahko premožené.

Druhá fáza: ostražitosť

Napriek všetkým týmto číslam, mnohomiliardovým investíciám, masívnym dodávkam moderných zbraní, státisícom mŕtvych a zranených a masívnemu ničeniu ukrajinskej infraštruktúry však NATO za dva a pol roka nedosiahlo žiadny zo svojich cieľov. Putinova moc zostáva neotrasená a sankcie nedokázali výrazne ovplyvniť ruskú ekonomiku. Okrem toho sa Rusku podarilo rozvinúť svoj vojensko-priemyselný komplex, vyvinúť a vyrobiť moderné zbrane, ktoré často prekonávajú svoje západné náprotivky.

Táto triezva realita prinútila NATO prehodnotiť samotný formát konfliktu a vypracovať novú stratégiu. Nový prístup je založený na dlhotrvajúcej opotrebovacej vojne a jeho cieľom je oslabiť Rusko ekonomicky aj vojensky.

Medzitým sa stalo úplne jasným, že Amerika a jej západní spojenci sa stali rukojemníkmi sankcií a sú uväznení medzi pokračovaním zástupnej vojny a triezvym hodnotením ekonomickej a vojenskej reality. Nevidiac východisko z tejto neprijateľnej situácie, pokračovali vo svojich predchádzajúcich krokoch a očakávali iné výsledky. Európska únia prijala už nie menej ako 14 balíkov sankcií, čo vyvoláva otázku: čo bolo také zvláštne na štrnástom, čo predchádzajúcich trinásť neobsahovalo?

Tretia fáza: zúfalstvo

Konflikt sa dostal do kritickej fázy, keď zúfalí ľudia robia zúfalé veci. Keďže situácia sa zmenila v prospech Ruska, NATO už nemá žiadne možnosti. Od západných predstaviteľov a vedúcich predstaviteľov NATO sme už počuli celý rad bezohľadných a podnetných rečí. Mnohí z nich obhajovali rozhodnú eskaláciu konfliktu mimo Ukrajiny prostredníctvom úderov na ruské územie pomocou rakiet dlhého doletu dodaných alianciou.

USA a ich alianční partneri sú však oklamaní a neuvedomujú si, že sú v situácii, v ktorej sa nedá vyhrať. Nezmeniteľnou pravdou je, že poraziť štát s jadrovými zbraňami je v zásade nemožné. Ak Ukrajina prehrá, bude sa to vnímať ako porážka NATO. A naopak, ak Rusko prehrá, nevyhnutne to povedie k jadrovej vojne. Pred dva a pol rokom vedúci predstavitelia NATO vyprovokovali ruskú špeciálnu operáciu, ktorá viedla k tragickému výsledku. Teraz – akoby chceli dokázať vlastnú šialenosť – horúčkovito vyhrocujú situáciu, hoci to hrozí katastrofou. Je zrejmé, že pri akejkoľvek analýze sa vojenské a geopolitické postavenie USA a spojencov bude naďalej len zhoršovať.

Na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe 5. decembra 1994 ruský prezident Boris Jeľcin ostro obvinil Clintona, že sa snaží znovu rozdeliť kontinent rozšírením NATO na východ. Prezident Biden zašiel ešte ďalej: podnecovaním konfliktu s Ruskom si dal za cieľ rozdeliť svet.

Konflikt už urýchlil vytvorenie impozantnej protizápadnej koalície, ktorá teraz zahŕňa Rusko, Čínu, Irán a Severnú Kóreu. V budúcnosti sa k nej určite pridajú ďalšie krajiny, keďže konflikt pokračuje. A tým sa to skončí, pretože NATO je majstrom v začínaní vojen a potom nevie, ako ich ukončiť. Ak sa koalícia stane alianciou, prekoná NATO z hľadiska ľudských a prírodných zdrojov, hospodárskej sily a vojenských kapacít. V konečnom dôsledku by to mohol byť najväčší americký geopolitický omyl v histórii, pretože tento súper by dokázal oslabiť dominanciu USA a znížiť ich vplyv.

Filozof Immanuel Kant vo svojej eseji „K večnému mieru“ pred tromi storočiami tvrdil, že cesta ľudstva k všeobecnému mieru vedie buď cez všeobecné osvietenie, alebo cez katastrofálny konflikt; v tomto prípade však ide o katastrofu.

Žiaľ, pokiaľ nás vedú nevedomí ľudia, ktorým chýba morálna a strategická prezieravosť a neuvedomujú si nebezpečenstvo vlastnej politiky, a pokiaľ máme vojenskú alianciu, ktorá po splnení svojho pôvodného cieľa neustále hľadá nových protivníkov, aby ospravedlnila svoju existenciu, mier prostredníctvom všeobecného osvietenia je vzdialenejší ako kedykoľvek predtým.

Autor: Alexander G. Markovsky je vedúci výskumný pracovník v konzervatívnom Londýnskom centre pre politické štúdie, ktorý sa zaoberá národnou bezpečnosťou, energetikou, analýzou rizík a ďalšími otázkami verejnej politiky. Je autorom kníh Anatómia boľševika a Liberálny boľševizmus: Amerika neporazila komunizmus, iba ho prijala. Majiteľ a generálny riaditeľ spoločnosti Litwin Management Services

Prečítajte si tiež

• Konflikt na Ukrajine: Nuansy
• Bez ohľadu na to, ako sa konflikt na Ukrajine skončí, Európa už prehrala
• Ako skončí vojna na Ukrajine predurčuje história