Extrémne horúčavy, ktoré je cítiť už aj v kostoloch, rieši ventilátorom namiereným na seba, pretože pri bohoslužbe je oblečený v albe, aj v ornáte. Veriacim ponúkol rovnakú možnosť, ktorú ale nie každý chce aj využiť: „niektorí áno, niektorí nie“, pretože starším ľuďom prúdenie vzduchu prekáža. Zároveň v každých oznamoch pripomína aj pitný režim a prepája ho s duchovným rozmerom: obyčajný pohár vody podaný blížnemu je podľa neho prejavom toho, že: „nie je mi ľahostajné, či si smädný alebo nie, či na teba pečie slnko“. Inšpiráciu nachádza aj v nedeľnom evanjeliu, ktoré podľa jeho parafrázy hovorilo o tom, že kto podá pohár studenej vody blížnemu ako učeníkovi Krista, „vlastne si tým otvára nebo“.

Dodáva, že kresťanstvo nie je o heroických výkonoch ani o mučeníctve, ale o „úplnej jednoduchosti, každodennosti, do ktorej sa vnesie prirodzená láska, prirodzená pozornosť, empatia na toho druhého“. Pojem pitný režim, ktorý bežne používajú výživoví poradcovia a lekári, si podľa vlastných slov „zobral“ a preniesol do duchovnej roviny – ako výzvu ponúknuť pohár vody kolegovi, manželke, susedovi či obecnému pracovníkovi na slnku, pretože práve takéto maličkosti si ľudia pamätajú najdlhšie.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Dovolenka bez koláriku, ale nie bez kňazstva

Šafárik priznáva, že na aktuálny rozhovor do štúdia Hlavných správ prišiel zámerne bez koláriku, aby ukázal, že aj kňaz potrebuje dovolenku – podobne ako pápež, ktorý odchádza do Castel Gandolfa, ale „neprestáva byť pápežom“, len mení činnosť. Zároveň upozorňuje, že od duchovných vecí si úplne oddýchnuť nemožno, pretože „zlý duch tieto momenty využíva jednoducho a prichádza so svojimi hriešnymi ponukami“ – dovolenky sú podľa neho v tomto zmysle „o to háklivejšie“, lebo chýba pracovný režim a lenivosť je jedným z hlavných hriechov, na ktorý sa „nabaľujú ďalšie“. Sám seba opisuje ako typ, ktorý iba obyčajné ležanie na pláži nemusí, na slnku vôbec nevydrží, v rezorte najviac deň-dva, viac ho láka horská turistika alebo aktívne plávanie. Napriek tomu more „zbožňuje“, najmä večer, keď slnko zapadá a z horizontu sa valí chladný vzduch – v takých chvíľach v ňom „vnútorne vypúšťajú hymny a oslavné texty modlitby na adresu Stvoriteľa“. Rovnaký pocit z „monumentality jeho kreácie“ má aj na slovenských vrchoch – Fatre, Tatrách či Karpatoch. Svoje leto plánuje stráviť aj prácou na piatich farských kaplnkách, ktoré chce postupne dokončiť, keďže v lete materiály rýchlo schnú. A najmä návštevami ľudí, ku ktorým sa cez rok nedostal – hovorí, že u neho to bude „viac ako dovolenkový čas, čas návštev“, pretože ľudia majú „obrovskú potrebu rozprávať s kňazom“.

Tábor s farárom – aj pre deti ateistov

Pri organizácii letných táborov je zámerne skromný – vedie jeden týždenný turnus, pretože jednak pôsobí v malej dedine a takisto nechce robiť „akciu na akciu“ s inými tábormi v okolí. Dopĺňa to celodennými aktivitami vo farskej záhrade, ktoré rodičom umožnia poskladať dieťaťu celý týždeň – „na dva dni dá na farskú záhradu, na tretí ku krstnej, na štvrtý k babke“. Pripomína, že ani pre farára nie je nič zadarmo, keď treba zabezpečiť stravu, pitný režim aj zdravotnú starostlivosť, no rozdiel je, „či to človek robí len na branie tých nutných výdavkov, alebo na tom chce zarábať“. Na otázku, či deti „ohŕňajú nos“ pred táborom u farára, odpovedá, že naopak – v malej obci ho poznajú aj „úplní ateisti“, a keď ho rodičia, ktorí do kostola nechodia, poprosia, aby zobral ich dieťa, vníma to ako veľké ocenenie: „keď vám dôveruje ateista ako katolíckemu kňazovi, to je jedna z najväčších, najkrajších odmien pre kňaza v pastorácii.“ Tento prístup podľa neho zdieľa väčšina farárov v jeho okolí, výnimkou sú starší kňazi, od ktorých si netrúfa vyžadovať zodpovednosť za skupiny detí. Pripomína, že disciplína detí sa za desať rokov výrazne zhoršila a že „akýkoľvek vedúci, ktorý si zoberie proti podpisu na zodpovednosť cudzie dieťa, je jednou nohou v base“, pretože pri úraze sa rodičia môžu rozhodnúť žalovať aj v situáciách, ktoré nik nemohol ovplyvniť.

Deti, ktoré nevedia ošúpať cibuľu

Na otázku o deťoch a mládeži upozorňuje na chýbajúce základné zručnosti – na táboroch zisťuje, že „dvanásťroční, štrnásťroční chalani a aj dievčatá nevedia ošúpať cibuľu“, pretože doma všetko robí maminka, prípadne sa v domácnosti dnes už ani nevarí a len sa „chodí najesť“. Považuje za dôležité, aby sa dieťa naučilo variť bez ohľadu na to, či je to chlapec alebo dievča, pretože „v budúcnosti, keď budeš raz manžel, manželka, otec, matka“, je to schopnosť, ktorá „sa nedá naučiť zo dňa na deň“. Tábory s ním podľa vlastných slov nie sú o tom, že „od rána do večera sa tam modlíme“ – modlitba, svätá omša a duchovný program sú súčasťou, ale kresťanské princípy sa majú prejavovať aj v športe a hrách. Konkrétne pri prehre dieťaťu hovorí: „jedna vec je, že si prehral, môže ťa to mrzieť, lebo si sa snažil, spotil si sa, si unavený, ale druhá vec je priznať, že ten druhý je lepší“ – a práve takto sa podľa neho pestuje pokora a úcta k súperovi. Tento rok plánuje tábor na hrade Červený kameň, ktorý označuje za miesto s „úžasnou charizmou histórie“ – je presvedčený, že aj deti zvyknuté na mobily dokáže nadchnúť bežná „pokladovka“ v historických priestoroch, hoci viacerí rodičia v ňom tento optimizmus „lámu“. Z vlastnej skúsenosti hovorí, že letné tábory „dopadli vždy výborne“, výnimočne sa nájde nejaký „frfloš“ alebo „leňoš“, ktorého treba inak zamestnať, alebo v krajnom prípade poslať domov, aby nekazil atmosféru ostatným deťom. Deti, ktoré si pred táborom z internetu „naštudujú“ hrozby komárov, kliešťov a múch tak, ako by išli „do nejakej divokej džungle, kde na nás číhajú predátori“, podľa neho prehliadajú oveľa väčšie nebezpečenstvo – predátorov v online svete, a to je presvedčenie, ktoré podľa jeho slov zdieľa „drvivá väčšina odborníkov, ktorí pracujú profesionálne s deťmi a s mládežou“. Preto sa svoje aktivity snaží čo najviac spájať s prírodou, opekačkami a nocami pri ohni, na ktoré deti počas roka spomínajú – ako na chvíle, keď „nevedeli zapáliť oheň“ alebo počuli pri vatre „nejaké šuchotanie“ – na rozdiel od trávenia voľna v komerčných centrách s plastovými guľôčkami, ktoré nazýva „plastové kráľovstvá“ a ktoré sú podľa neho plné aj v krásnom počasí, keď by deti mali byť vonku.

Povinnosti nesmú chýbať ani na dovolenke

Šafárik zdôrazňuje, že prázdniny majú byť aj časom pre veci, na ktoré počas školského roka nie je čas – napríklad na starých rodičov, pre ktorých je pomoc vnúčat v záhrade alebo v dome „najväčšou slávnosťou a radosťou“, najmä keď sa vnuk alebo vnučka sami spýtajú, „s čím ti môžeme pomôcť“. Súčasne varuje, že deťom chýbajú povinnosti aj počas voľna: dieťa môže rodiča čakajúceho z práce prekvapiť uvarenou večerou – „jednoduché cestoviny vie uvariť každý“ – alebo upratanou obývačkou, namiesto toho, aby bolo „starosťou“ a nie „radosťou pre svojich rodičov“. Pri deťoch, ktoré celý deň len skrolujú na mobile, odporúča rodičom prevziať vedenie a neumožniť dieťaťu, aby si „určovalo program a obsah dní“ – ak je doma bez dozoru od rána do večera, na deväťdesiatdeväť percent skončí pri telefóne, a riešením môže byť aj poslanie k starej mame. Benevolentná a liberálna výchova sa podľa neho vždy „otočí proti tomu človeku“, čoho dôkazom sú podľa neho plné domovy dôchodcov, ktoré by aj pri zdvojnásobení kapacít boli za pár dní obsadené – takto podľa neho vyzerá „ovocie“ výchovy, v ktorej deti dostávajú len práva, ale nie povinnosti. Pripomína aj stratu úcty k starším – kedysi by tínedžera, ktorý v električke neuvoľnil miesto staršiemu, dospelý pokarhal, dnes by ho za to skôr „zažalovali“, pretože dieťa má práva, ale „my ostatní dospelí nemáme práva“.

Autorita ako liečba, nielen diagnóza

Na záver Šafárik prepája výchovu s vierou: Boh vo svojich príkazoch „prikazuje a zakazuje“ – nie je to len odporúčanie, ale priamy imperatív „Cti svojho otca i svoju matku“. Dieťa, ktoré sa nenaučí narábať s autoritou a s imperatívmi, podľa neho „nikdy nebude môcť v budúcnosti byť autoritou ani pre svoje deti“. Stratenú autoritu rodičov však nepovažuje za nenávratnú – pokiaľ si obe strany uvedomia svoju pozíciu, z ktorej sa chcú dostať, pripomína, že „jedna vec je stanoviť diagnózu, druhá vec je stanoviť liečbu a potom liečbu naozaj aj zodpovedne vykonávať“. Práve túto paralelu rozvíja smerom k modernému vzťahu autority a informácií: rovnako ako sa podľa neho plnia ambulancie pacientmi, ktorí dopredu hovoria lekárovi, čo majú dostať predpísané, lebo si „niečo prečítali na internete“, deje sa to aj medzi veriacimi a kňazom – ľudia si z Písma „vytrhnú“ vyhovujúci úsek a presviedčajú ho, čo v ňom je a čo nie je. Lekára podľa Šafárika takýto prístup „prirodzene poráža“ – veď „ja som študoval medicínu, vy nie“. Zhŕňa, že dnes „drvivá väčšina ľudí sa dožaduje svojich práv, ale zabúda na svoje povinnosti“, a že tieto povinnosti musia byť prítomné v každom čase – pracovnom, dovolenkovom aj prázdninovom, „neexistuje čas úplne bez povinností“. Aj malé dieťa má mať povinnosť postarať sa o súrodenca, napríklad natrieť ho opaľovacím krémom – práve v takýchto drobnostiach sa podľa neho buduje cit, empatia a zodpovednosť, ktoré raz dieťaťu pomôžu, keď sa samo stane rodičom.