Môj profil 
Predplatné
“Stalo sa mi to najstrašnejšie na svete, čo sa môže stať. Tragicky mi zahynul môj 22-ročný synček. Život mal pred sebou, práve ukončil bakalára, čo viac sme si mohli priať.”
“Chlapec bol veľmi pracovitý, popri škole chodil do stavebnín, kde manuále robil, rodičom pomáhal s bratom ešte ako malý pri stavbe domu. Vážili si každú korunu, vždy nám hovorili, že máme dobrých synov ktorých nadovšetko milujem,” píše v úvode zronená žena.
“Sú to už tri roky, ale je to akoby to bolo včera. Plačeme, keď nám to čas dovolí, deň čo deň, noc čo noc, je to strašná bolesť, bezmocnosť, zúfalstvo, utrpenie.”
“Už nežijeme tak, ako kedysi, pre nás už život nemá význam. Pýtam sa kde bol Boh, keď sa takto zničila šťastná rodina. Prečo nie sú potrestaní vrahovia, darebáci, príživníci a nie nevinní ľudia, detičky ktoré ešte nikomu neurobili zle. Nechápem tento svet a hľadám odpoveď a nedostávam ju,” dodáva žena, ktorá zároveň žiada pomoc, keďže má pocit, že sa k nim Pán Boh otočil chrbtom.
Na jej otázku odpovedá archimandrita Jaroslav Lajčiak, ktorý pripomína, že Pán Boh sa nikdy svetu a ľuďom ‘neotáča chrbtom”, lebo potom by musel celý svet zhynúť a zaniknúť.’ Lež často my ľudia si vzájomne robíme zlé a tomuto je ťažké zabrániť, lebo sme od Boha obdarovaní slobodnou vôľou. Neviem, ako zahynul váš syn a kto bol príčinou jeho smrti, ale viem, že mamu to musí veľmi bolieť.”
A preto, ak to bola smrť bez jeho neopatrnosti, navrhuje to Lajčiak vyšetriť ľudsky, ale ak k tomu prispela aj jeho mladícka neopatrnosť, je potrebné sa nad tým aj rodičovský zamyslieť a nezvaľovať to na Boha. “Lebo okrem vzdelania svojich detí, je potrebné upozorňovať a chrániť svoje deti nakoľko sa to len dá, pretože v nich nieto ešte skúsenosti života, hoci už absolvovali aj vysoké školy a zdajú sa byť zrelým,” vysvetľuje archimandrita.
Ako svetlú stránku tohto smutného príbehu vidí to, že bol za života dobrým synom, lebo aj Boh dobro odmeňuje a zlo tresce, takže aj v žiali je tu táto nádej. “Aj keď sa nedožil ďalších rokov, ktoré skoro ubiehajú v rozličných starostiach života na zemi, tak aspoň na večnosti má odmenu za to dobro, ktoré konal bez ďalších osobných pozemských starostí.”
Archimandrita si uvedomuje, že smrť syna musí byť bolestná skutočnosť, ale viera vo večný život nás “nepustí” v tom, čo hovorí apoštol Pavol: ” Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí (1Kor 15 18). My veríme, že aj situácie, ktoré sme si sami nevymysleli a nechceli sme ich, majú zmysel, ktorý aj keď nechápeme, je skrytý u Boha.”
Pre človeka je totiž viera nielen o pravidlách, ale je aj prijatím mnohých “ťažkých záhad”, ktoré nás znepokojujú.
A preto je podľa Lajčiaka na mieste nie len rodičovský žiaľ, ale aj modlitba a prípadne otázka, čo nám chce povedať Boh touto smrťou.
“Nie z necitlivosti takto píšem, ale zo súcitu, lebo som počul už mnohých zlorečiť Bohu za ich údel, ale tu ide skôr o nás, ktorí ešte ostávame na tejto zemi, aby sme vedeli žiť svoj život viery a modlitbou pomáhať tým, ktorí od nás už odišli,” dodáva na záver archimandrita Jaroslav Lajčiak.
.JPG)
.jpg)
