Kemalizmus vs. kemalizmus v tureckých voľbách

Istanbul 12. mája 2023 (HSP/indianpunchline/Foto:TASR/AP-Khalil Hamra)

Z geopolitického hľadiska sa nedeľňajšie turecké prezidentské voľby môžu javiť ako jedna z najdôležitejších nenásilných politických udalostí tohto roka. V tureckej politike však môže byť zdanie klamlivé, píše vo svojom príspevku významný indický medzinárodný pozorovateľ, bývalý veľvyslanec M. K. Bhadrakumar

V preplnenej polarizácii “Západ verzus zvyšok” v medzinárodnej politike západné médiá fandia porážke súčasného prezidenta Recepa Erdogana, aby jeden z popredných zástancov multipolarity a strategickej autonómie vo vznikajúcom svetovom poriadku, ktorý dáva hrozný príklad globálnemu Juhu, odišiel do zabudnutia.

Erdogan je skutočne dôležitý tým, že na rozdiel od mnohých samozvaných zástancov globálneho Juhu, ktorých v poslednom čase pribudlo ako húb po daždi, praktizuje to, čo hlása.

Vzrušenie západných médií pramení zo zjednodušenej predstavy, že Erdogan, charizmatický “silný muž”, ktorý sa viezol na krídlach svojej obrovskej popularity a bystrosti, aby využil roztrieštenosť tureckej volebnej scény, sa stretáva so svojou nemesis v jednotnej opozičnej kandidatúre Kemala Kiličdaroglua.

Hoci sa nedeľňajšie voľby môžu zdať príliš tesné, môže sa stať, že Erdogan zvíťazí jednoznačne už v prvom kole (s viac ako 50 % hlasov) a nebude potrebné druhé kolo volieb. Známou neznámou dnes je, či Kiličdarogluova eklektická značka straníckej politiky, ktorá mu pomohla získať prezidentskú nomináciu a preklenúť ideologické rozdiely, ktoré sú rovnako historické ako kultúrne, bude stačiť na to, aby presvedčil dostatok voličov a pomohol mu vyhrať.

Erdogan je mužom histórie s impozantnými skúsenosťami s upevňovaním občianskej nadvlády vo fungujúcej demokracii. Kiličdaroglu, naopak, nemá čo ukázať a nikdy nezastával volenú funkciu. Ak však západné hlavné mestá snívajú o Kiličdaroglovom víťazstve, podčiarkuje to vysokú stávku v nedeľných voľbách.

Paradoxom však je, že aj keď Kiličdaroglu zvíťazí, západné mocnosti by nemali očakávať priame zosúladenie tureckej zahraničnej politiky so západnými požiadavkami. Sám Kiličdaroglu nedávno poznamenal, že tureckú zahraničnú a obrannú politiku “riadi štát” a je “nezávislá od politických strán”.

Čo má na mysli touto zvláštnou poznámkou? Nemýľte sa, Kiličdaroglu je staronový “kemalista”, sociálny demokrat vášnivo oddaný ideologickým základom tureckého štátu, ktorý vytvoril Atatürk, ktorý verí v základné princípy nacionalizmu, sekularizmu a “etatizmu”.

Západ dúfa, že vzhľadom na alchýmiu dúhovej koalície, ktorá môže Kiličdarogluovi priniesť víťazstvo, bude viesť slabú vládu – na rozdiel od Erdoganovej asertívnej a stabilnej vlády.

Západ má totiž obrovské skúsenosti s manipuláciou slabých spojencov a partnerov smerom, ktorý vyhovuje požiadavkám západnej hegemónie. Ako však svedčí súčasné dianie v západoázijskom regióne, najmä v Perzskom zálive, niekdajšie vazalské štáty USA sa bránia nátlaku, presadzujú svoju strategickú samostatnosť a systematicky plánujú presadzovanie národných záujmov z dlhodobého hľadiska.

Saudsko-iránske zmierenie, saudskoarabské zmierenie s prezidentom Bašárom Asadom, rodiace sa mierové rozhovory o Jemene a Sudáne – to všetko ukazuje, že regionálne štáty sú dokonale schopné riadiť svoje národné záujmy a vylúčenie západnej hegemónie môže mať skutočne produktívny výsledok namiesto večných konfliktov a sporov.

Pokiaľ ide o Turecko, zahraničná politika vychádza z jeho histórie, geografie, národných záujmov a étosu klasického “civilizačného štátu”. Ankara vo veľkej miere sledovala nezávislú neangažovanú zahraničnú politiku s dôrazom na zachovanie svojej strategickej autonómie vo veľmi nestabilnom vonkajšom prostredí, ktoré ju obklopuje.

Pred polstoročím premiér Bulent Ecevit riskoval sankcie USA a nariadil vojenskú intervenciu na Severnom Cypre, aby zabezpečil bezpečnosť a blaho tureckého etnika. Žiadna nasledujúca vláda toto rozhodnutie nezrušila a Turci sa naučili žiť s Cyprom a gréckym vetom v súvislosti s ich členstvom v EÚ.

Kiličdaroglu sa bude držať cyperskej politiky (a stratégie) Turkov. Vzhľadom na to, že prezident Biden je plne v orbite vplyvnej gréckej lobby v politike USA (ktorá po desaťročia štedro financovala jeho politickú kariéru), Kiličdaroglu si nebude robiť ilúzie pri presadzovaní nárokov Turkije na námorné hranice, osobitné hospodárske zóny alebo prieskum zásob plynu vo východnom Stredomorí.

Najväčšou prekážkou v turecko-amerických vzťahoch je deficit dôvery, ktorý do veľkej miery súvisí so zámermi Washingtonu, ktorý považuje Turkiju za štát národnej bezpečnosti. Nejde len o neúspešný pokus o prevrat podporovaný CIA v roku 2016 s cieľom zvrhnúť Erdogana, ale konkrétne o spojenectvo Washingtonu so separatistickými kurdskými skupinami v Sýrii a Iraku (ktoré majú tiež dlhodobé väzby na izraelské spravodajské služby), ktoré destabilizujú Turkiju (a Irán).

Paradoxne, sám Kiličdaroglu je horlivým zástancom normalizácie vzťahov s Asadovou vládou. Bol by za resuscitáciu dohody z Adany (1998), ktorá predpokladala bilaterálnu spoluprácu medzi Ankarou a Damaskom v oblasti protiteroristických aktivít, čo Washington či Paríž a Berlín vydesí.

Základom je, samozrejme, blízky, priateľský a vzájomne výhodný vzťah, ktorý Erdogan nadviazal s Ruskom. Tento vzťah má starú históriu. Nové deti v bloku nevedia, že samotný Atatürk mal priateľské vzťahy s boľševikmi. Aj v období studenej vojny si Ankara napriek členstvu v NATO zachovávala určitú neangažovanosť. Stručne povedané, Erdogan sa k tejto minulosti iba vrátil, ale otvorene, a rýchlo na ňu nadviazal, pretože sa ponáhľa optimálne umiestniť Turkiju vo vznikajúcom multipolárnom svetovom poriadku.

Tureckú neutralitu v ukrajinskom konflikte nemožno chápať ako “samostatnú” záležitosť. V skutočnosti bola hnacou silou turecko-ruských vzťahov geoekonomika. Je otázne, či Kiličdaroglu môže alebo nemôže využívať ruský protiraketový systém S-400, ale určite sa nezaobíde bez jadrovej elektrárne Akkuyu za 20 miliárd dolárov, ktorú ruský Rosatom nielen stavia, ale v budúcnosti aj prevádzkuje.

Turecká ekonomika je čiastočne postavená na “nemeckom modeli” – turecké podniky využívajú lacnú energiu z Ruska na výrobu priemyselných výrobkov za konkurencieschopné ceny pre európsky trh. Prečo by mal Kiličdaroglu napodobňovať hlúposť súčasných “transatlantických” lídrov v Berlíne a ukončiť lacné dlhodobé dodávky energie z Ruska za cenu deindustrializácie?

Scholz má hlboké vrecká a pravdepodobne si môže dovoliť nahradiť ruský plyn dodávaný potrubím na základe dlhodobých zmlúv dodávkami skvapalneného zemného plynu z Ameriky za fenomenálne vysoké ceny, ale Rusko sa ukázalo ako veľmi spoľahlivý zdroj bohatej energie prostredníctvom plynovodov, ktoré vedú cez Čierne more do Turecka.

Zmysel dvojitej orientácie Turecka – na východ a na západ – zodpovedá starej tradícii tureckej zahraničnej politiky. Turecko má svoje vlastné chápanie Ruska, ktoré sa odvíja od dlhej a zložitej spoločnej histórie. Preto veľkú rozvážnosť a zhodu záujmov Erdogana a Vladimira Putina, ktorí sú zložité osobnosti, každý svojím spôsobom, a ktorí si dávajú záležať na vzájomnom porozumení a spolupráci, nemožno považovať za odchýlku.

Západné mocnosti fantazírujú, že manipuláciou pravicových, prozápadných strán, ktoré sa spojili s Kiličdarogluom vo faustovskej dohode, aby Erdogana nepustili k moci, môžu tohto zatrpknutého kemalistu dostať na kolená. V skutočnosti však aj Erdogan do veľkej miery vedie zahraničnú politiku, ktorá má korene v ideológii tureckého štátu, ktorý založil Atatürk, vrátane fetišizmu nad sekularizmom typického pre archetypálneho kemalistu, akým je Kiličdaroglu.