Mníchovský komplot je jedným z najhanebnejších aktov v histórii svetovej demokracie

Keď britský premiér Neville Chamberlain zostupoval 1. októbra 1938 v Londýne po schodíkoch lietadla a takmer mával listom papiera s textom práve uzavretej dohody s A. Hitlerom a B. Mussolinim, vyhlásil svojim krajanom: „Priviezol som mier pre našu generáciu“. Čo im v skutočnosti z Mníchova priviezol, to sa Angličania a Francúzi dozvedeli čoskoro, už v septembri 1939 roku.

29. – 30. septembra 1938 sa v Mníchove konala konferencia vedúcich predstaviteľov vlád Veľkej Británie, Francúzska (zastupoval ho E. Daladier), Nemecka a Talianska.

Dve popredné európske demokracie dospeli k dohode s fašistickými režimami tak, že súhlasili s odtrhnutím Sudet od Československa v prospech Nemecka, čo znamenalo rozpad suverénneho štátu a pozvánku Tretej ríše na znovurozdelenie sveta.

Vodcovia západných demokracií (aj USA podporili mníchovskú dohodu) oslepení úspechom zavreli oči pred tým, že pošliapali nielen základy demokracie, ale aj podstatu elementárnej slušnosti v medzinárodných záležitostiach. Československo, o osude ktorého sa rozhodovalo na rokovaní, ani len nepustili na túto konferenciu.

Bol to hrubý prejav imperializmu. Londýn a Paríž si riešili svoje geopolitické problémy na úkor malých krajín a pristúpili na priamu spoluprácu s Hitlerom. Zriekli sa možnosti vytvoriť systém kolektívnej bezpečnosti v Európe, na čo naliehal Sovietsky zväz, ktorý sa snažili z tohto procesu úplne vylúčiť, ako aj reorganizácie strednej Európy. „Predseda vlády vyhlásil, že radšej abdikuje, ako by mal podpísať spojenectvo so Sovietmi“, – napísal neskôr vo svojom denníku námestník ministra zahraničných vecí Veľkej Británie A. Cadogan.

Mníchovská hanba sa nezrodila v samotnom Mníchove. Pripravila ju krátkozrakosť západných demokracií, vďaka ktorej hitlerovci v marci 1938 bezproblémovo anektovali Rakúsko a vyhlásili ho za jednu zo zemí ríše.

Keď rakúsky kancelár von Schuschnigg oznámil Hitlerovi, že v prípade agresie spojenci nenechajú jeho krajinu napospas osudu, fürer pohŕdavo odvrkol: „Neverte tomu, že niekto na svete môže tomu zabrániť! Taliansko? O Mussoliniho sa nebojím, s Talianskom ma spája blízke priateľstvo. Anglicko? Kvôli Rakúsku ani prstom nehne… Francúzsko? Jeho doba skončila. Doteraz som dosiahol všetko, čo som si zaumienil!“

Hitler prekukol svojich západných partnerov. Vládnuce kruhy Anglicka a Francúzska chceli v ňom vidieť toho, kým aj bol – nepriateľa Sovietskeho zväzu.

Ešte v novembri 1937 predseda tajnej rady britského vládneho kabinetu E. Halifax v rozhovore s fürerom nazval Nemecko „baštou Západu proti boľševizmu“ a súhlasil s tým, aby bola Nemcom ponechaná voľná ruka pri zmene „európskeho poriadku“ na úkor Danzigu a Československa.

Anšlus Rakúska upevnil strategické pozície wehrmachtu ohľadom napadnutia Československa. Veľké nádeje na oslabenie štátu vkladal Hitler a jeho generáli do podvratnej činnosti Sudetonemeckej strany, ktorá vyvíjala činnosť v tejto krajine a požadovala zjednotenie všetkých Nemcov v rámci jednej ríše. Neskôr fürer pochopil, že na vtrhnutie do krajiny nepotrebuje ani len dôvod (istý čas bola v pláne provokácia spojená s vraždou nemeckého veľvyslanca), lebo Londýn a Paríž sú pripravení predhodiť Československo na roztrhanie, len aby nasmerovali agresivitu Tretej ríše na východ.

Začiatkom apríla 1938 oznámil fürer Mussolinimu, že má v úmysle ukončiť postup Nemecka smerom k Stredozemnému moru, začína s riešením problémov Sudet a „poľského koridoru“ a potom sa presunie do Pobaltia.

Problém Sudet, kde žili viac ako tri milióny Nemcov, slúžil nacistickému vedeniu len ako zámienka na zničenie Československa. V direktíve k plánu Fall Grün z 30. mája 1938 Hitler uvádzal: „Som pevne rozhodnutý zničiť v blízkej budúcnosti Československo s použitím vojenskej sily“.

15. septembra 1938 sa N. Chamberlain stretol s fürerom na území Nemecka a potvrdil svoju snahu o „nemecko-anglické zblíženie“, ako aj pripravenosť priznať pripojenie sudetsko-nemeckých oblastí k Nemecku. O dva týždne neskôr v Mníchove Hitler, Mussolini, Chamberlain a Daladier nariadili vláde Československa odovzdať Nemecku v priebehu desiatich dní okolo 20% svojho územia. Československo strácalo štvrtinu obyvateľstva, okolo polovice ťažkého priemyslu, mohutné opevnenia na hranici s Nemeckom. Nová hraničná línia teraz siahala po predmestia Prahy.

V snahe zbaviť sa zodpovednosti za pakt s Hitlerom, ktorý vyústil do svetového požiaru , sa západní politici a historici už dávno pokúšajú preniesť ju na plecia Sovietskeho zväzu. Obviňujú ho z vyprovokovania Druhej svetovej vojny tým, že podpísal s Nemeckom Dohodu o neútočení (pakt Molotova – Ribbentropa). Ale sled udalostí nasledujúcich po Mníchove úplne vyvracia túto argumentáciu. Na základe štvorstrannej dohody muselo Československo do 10. októbra uvoľniť Sudety. Zvyšná časť územia dostala od Veľkej Británie a Francúzska záruku nedotknuteľnosti. Táto záruka zostala samozrejme len na papieri.

Do delenia Československa sa na základe rady Hitlera, ktorú dal maďarskému admirálovi Horthymu (Ak chceš jesť, pomáhaj pri varení) zapojilo Poľsko a Maďarsko. Poľsko rozmiestnilo svoje vojsko v Tešínskej oblasti (Tešínske Sliezsko). Československo bolo donútené odstúpiť Maďarsku južné oblasti Podkarpatskej Rusi a Slovenska. O niečo neskôr bolo Maďarsku odovzdané celé Podkarpatsko (Karpatská Ukrajina), ktoré bolo predtým súčasťou Československa s právom autonómie.

Pronemecká vláda Slovenska vyhlásila nezávislosť, ktorú Nemecko okamžite uznalo. Zvyšok českým zemí sa v marci 1939 pod názvom Protektorát Čiech a Moravy stal súčasťou Tretej ríše. Stačilo len pol roka, aby sa Mníchovská dohoda zmenila na úplnú likvidáciu štátnej nezávislosti Československa.

Keď Hitler pochopil, že mu Západ na území strednej Európy nebude robiť prekážky, začal sa obohacovať o ďalšie územia. Berlín obsadil Memelland (Klaipedskú oblasť), ktorý od roku 1923 patril Litve a dal Poľsku ultimátum ohľadom Danzigu a „danzingského koridoru“. Po jeho odmietnutí vydal fürer prísne tajnú direktívu, v ktorej stanovil čas útoku na Poľsko – 1. september 1939.

Všetko prebehlo tak, ako povedal Winston Churchill na adresu triumfálneho návratu Sira Nevilla z Mníchova: „Chamberlain dostal na výber medzi vojnou a hanbou. Teraz si zvolil hanbu – vojnu bude mať neskôr“.

Veľká vojna vstúpila do Európy a čoskoro zachvátila celý svet. A jednými z prvých obetí hitlerovskej agresie sa stali národy, na čele ktorých stáli lídri zaslepení antisovietizmom.

V súčasnosti má antisovietizmus iný odtieň. Teraz je to rusofóbia, ale podstata javu sa nezmenila – ide o snahu Západu rozdeliť Rusko na časti a tak ho zlikvidovať.

Dnes politici na Západe, rovnako ako ich predchodcovia v 30. rokoch 20. storočia, chcú rozhodovať o usporiadaní sveta medzi „svojimi“ a súčasne vnucovať vlastnú vôľu všetkým ostatným. A hoci svoj expancionalizmus skrývajú za slová o nevyhnutnosti boja s „agresívnym“ Ruskom (pred 80. rokmi sa to volalo bojom s „hrozbou boľševizmu“), „rozšírenie NATO na východ“ zostáva v geopolitickom zmysle tým istým hitlerovským Drang nach Osten.