V médiách sa zverejňujú mapy, pomenúvajú sa termíny a prehrávajú sa scenáre cvičení na odrazenie útoku.

Pritom sa opomína jedna dôležitá vec – čo by sa podľa tých, ktorí hovoria o nevyhnutnosti takejto vojny, malo stať s Ukrajinou, aby Rusko mohlo presunúť svoju armádu (ktorá je v súčasnosti takmer celá nasadená na ukrajinskom fronte) západným smerom na útok proti NATO?

Ukazuje sa, že tí, ktorí hovoria o nevyhnutnosti útoku Ruska na krajiny Aliancie, vychádzajú, primárne, z nevyhnutnosti úplnej porážky Ukrajiny (s príchodom ruskej armády k západnej hranici), prípadne z toho, že Ukrajina a Rusko spoja sily a spoločne “udrú” na Európu (čo z času na čas desí Arestoviča)?

Pravda, mnohí rečníci to berú do úvahy a pridávajú podmienku: “ak Ukrajina prehrá, Rusko nevyhnutne zaútočí na Európu”.

Ale aj v takomto prípade je tu rozpor s reálnou skutočnosťou.

Na základe tejto podmienky sú logické dve možnosti správania sa Západu.

Prvou je poskytnúť Ukrajine maximálnu možnú podporu v podobe zbraní a peňazí, aby sa zabránilo jej porážke. Transfer rakiet dlhého doletu, lietadiel vo veľkom množstve a tak ďalej.

Druhou je povzbudiť Ukrajinu, aby začala rokovania s Ruskou federáciou a dosiahla skoré ukončenie vojny na frontovej línii (“kórejský scenár”), najmä preto, že ak veríme západným médiám, z Kremľa prichádzajú signály, že je na takúto možnosť pripravený. Nebude to znamenať porážku Ukrajiny. Zachová si svoju štátnosť, prístup k moru, a čo je najdôležitejšie, zachová si svoju armádu ako mohutnú bojovú silu. S takýmto potenciálnym protivníkom na svojom krídle si Rusko nemôže dovoliť zaútočiť na Európu – väčšinu svojej armády bude musieť aj tak držať na hraničnej línii s Ukrajinou (bez ohľadu na to, či Kyjev vstúpi do NATO alebo nie).

Západ však teraz nerobí ani jedno, ani druhé.

Čo následne vyvoláva pochybnosti o tom, či NATO skutočne verí, že hrozba ruského útoku na Európu je reálna.

Ako nedávno napísal britský vojenský expert Richard Kemp, ak by NATO vážne verilo, že Moskva útočí na Alianciu, podpora Kyjevu by bola úplne iná.

“Nič nenasvedčuje tomu, že by tomu (hrozbe zo strany Ruskej federácie – pozn. red.) americký prezident alebo lídri západnej Európy naozaj verili. Keby verili, už dávno by urobili všetko pre to, aby zadržali Putina a dodali Ukrajine obrovské množstvo zbraní,” napísal analytik.

Preto všetky reči o možnej vojne medzi Ruskom a NATO visia vo vzduchu a často sa vnímajú ako pokus presvedčiť západnú spoločnosť o potrebe vynakladať viac peňazí na armádu a vojensko-priemyselný komplex.

V správaní Západu je zároveň istá logika. A tá je skutočne založená na hrozbe vojny s Ruskom. Ale nie takej vojny, o ktorej píšu západné médiá – s inváziou ruských pozemných vojsk do Poľska alebo pobaltských štátov, čo vzhľadom na pomer vojenského potenciálu Ruska a NATO v konvenčných zbraniach naozaj vyzerá nereálne.

Ak vynecháme hypotetické možnosti, ako je začiatok globálnych nepokojov v Rusku alebo rozpad EÚ, USA a NATO (pri ktorých sa jedna zo strán domnieva, že nepriateľ v prípade útoku nebude klásť vážny odpor), existujú dva scenáre, pri ktorých by sa mohla začať vojna medzi Ruskom a Alianciou.

Po prvé, ak Rusko chce dramaticky zvýšiť stávky a vydá ultimátum Západu, v ktorom bude požadovať, aby prerušil pomoc Ukrajine.

Napríklad v prípade masívnych dodávok rakiet dlhého doletu zo Západu a ich úderov na ruské mestá alebo po vážnych porážkach ruskej armády na fronte. Alebo bez akéhokoľvek skutočného dôvodu – jednoducho preto, aby donútili USA a EÚ prijať niektoré podmienky Moskvy. Takéto hrozby (vrátane náznakov použitia jadrových zbraní) počuť z Ruska neustále.

Po druhé, ak sa krajiny NATO rozhodnú vstúpiť do vojny na strane Ukrajiny. Oficiálne túto možnosť orgány západných krajín kategoricky odmietajú, ale občas sa o nej diskutuje na expertnej úrovni.

Kľúčové je, že v oboch prípadoch vzhľadom na spomínanú neporovnateľnosť konvenčných kapacít Ruska a NATO hrozí, že vojna prejde priamo do jadrovej fázy, čo s vysokou mierou pravdepodobnosti povedie k vzájomnému zničeniu Ruska aj NATO.

Na základe toho si na Západe konkurujú tri koncepcie vojny na Ukrajine.

Prvá z nich vychádza z toho, že jadrové hrozby Moskvy sú blufom, a preto treba Rusko rozdrviť akýmikoľvek prostriedkami, vojensky ho poraziť, spôsobiť jeho rozpad, a preto treba Ukrajine čo najviac pomôcť.

Druhá koncepcia vychádza z toho, že prvá koncepcia znamená veľmi vysoké riziko jadrového stretu (bez záruky, že Rusko bude porazené aj pri maximálnej podpore Ukrajiny zo strany Západu), a preto treba vojnu čo najskôr ukončiť uzavretím mieru alebo aspoň prímeria na frontovej línii. A niektorí idú ešte ďalej a domnievajú sa, že Rusko by sa malo globálne zmieriť a stať sa spojencom USA a EÚ, pretože v nestabilnom svete budúcnosti môžu prírodné zdroje a jadrový arzenál Ruska Západu veľmi pomôcť.

V skutočnosti však Západ v súčasnosti realizuje tretiu, “strednú” koncepciu: nezastaviť vojnu, naďalej pomáhať Ukrajine, ale opatrne – aby nevyprovokoval Rusko k eskalácii a sám sa nezapojil do vojny. Inými slovami, nechajte vojnu tlieť, a potom sa uvidí. Možno sa potom koncepcia zmení na jednu z prvých dvoch možností. Môže sa to stať kedykoľvek – aj o mesiac, aj o rok, aj o päť rokov.

Dovtedy bude Západ hovoriť o hrozbe vojny s Ruskom a Moskva sa bude Západu vyhrážať treťou svetovou vojnou za prekročenie “červených čiar”.

Ruská federácia sa tak snaží spomaliť rozširovanie západnej pomoci Ukrajine a straší v štýle Dmitrija Medvedeva hrozbou jadrovej eskalácie. A západné krajiny sa snažia presvedčiť západnú spoločnosť o potrebe vynakladať viac peňazí na armádu a vojensko-priemyselný komplex.

Ale aj takáto “vojna nervov” je potenciálne nebezpečná, pretože v ktorejkoľvek fáze sa situácia môže vyhrotiť do takej miery, že sa vymkne spod kontroly.

Prečítajte si tiež:

• Malo by sa NATO pripraviť na ruské raketové útoky v Európe?
• Vstup do veľkej vojny? Cvičenia NATO môžu byť iba zásterkou pre strategickú pomoc Ukrajine