Interview Donalda Trumpa pre časopis „Playboy“, 1990. Časť II. Trump o svojich deťoch, podnikaní, flirtovaní ale i neblahej realite tej doby

Washington 10. januára 2017 (HSP/Foto:TASR/AP-Evan Vucci)

Ide o unikátny a neskutočne veľavravný záznam. Terajší novozvolený prezident USA vtedy napríklad, čiste mimochodom, predpovedal zvrhnutie Gorbačova. O Trumpovi je všeobecne módne hovoriť, že je to klaun, populista, chameleón. Prinášame druhú časť jeho interview. Záujemci o jeho prvú časť si ho môžu prečítať tu

Arabi míňajú fúru peňazí vo Vašich kasínach, pravda?

Prehrajú milión, dva – a sú šťastní, že skvele strávili víkend. Prehraj Ty milión, a máš celý život v keli. A oni mi neskôr píšu, ako im u mňa bolo super.

Kupovali ste si celé strany v niekoľkých z najväčších novín krajiny a publikovali v nich Vaše názory na zahraničnú obchodnú politiku USA, ba dokonca obhajovali trest smrti. Prečo?

Pretože so strachom pozorujem, ako naša krajina začína pomaly vybočovať, sťaby vykoľajený vlak, z koľajníc. Ak chcem vrátiť zákon a poriadok na ulice našich miest, potrebujeme trest smrti, potrebujeme silnú políciu. Po zverejnení toho textu o treste smrti mi prišlo 15 tis. listov so slovami podpory. A len desať, možno trochu viac, nesúhlasných vyjadrení.

Veríte v princíp “oko za oko”?

Ak chlap alebo žena chladnokrvne niekoho zabije, musia zaplatiť. Musí to byť pre všetkých príklad. Nikto nemôže povedať, že trest smrti nezastaví násilníkov. Buď ho vrátime, alebo naša spoločnosť zhnije. Hnije už pred našimi očami.

Tak veľmi Vám ležia na srdci naše zomierajúce (deindustrializujúce sa…) mestá, hoci pritom ničím nepomáhate Atlantic City – akurát vyťahujete z vreciek turistov 50 miliónov týždenne.

Je to vec vybratých úradníkov. Nenávidím, keď ma vinia zo všetkých svetových problémov. Pricházajú ku mne a hovoria – “Prečo dovoľujete, aby toľkí ľudia žili na uliciach?”… akoby som ja kontroloval situáciu! Nebol som predsa vybraný do žiadneho úradu.

Prečo by ste napríklad nevyužili Váš vplyv v Atlantic City pre pomoc núdznym?

Vplyv má každý, ale jedná sa o problém vlády. Ja zverejňujem tieto vyhlásenia v nádeji, že tým pohnem vládu, aby objasnila, ako nás Japonsko a iné krajiny trhajú na kusy.

Počkajte. Nezdá sa Vám, že majúc na zreteli Vaše postavenie v Atlantic City by ste mohli urobiť niečo viac pre boj s kriminalitou, korupciou, niečim sa mestu zavďačiť?

Áno, kriminalita a prostitúcia rastú a administrácia Atlantic City porušuje zákon. Problémov je kopa, mimo pochýb. Avšak obrovské peniaze, ktoré zarábam v kasínach, idú na výstavbu ubytovania.

Nehnuteľnosť Trumpa v Atlantic City v deväťdesiatych rokoch

Vlastním hotely. Keď sa nad tým zamyslím, tak vlastne všetko, čo môžem urobiť, je jednoducho udržovať sieť najlepších hotelov, zarábať čo možno najviac, prilákať čo možno najviac peňazí a investícií, z ktorých časť neskôr bude zdanená. Venujem charite milióny ročne. No a koniec-koncov podľa zákona nemôžem nijako vplývať na vládu; prijmite nový zákon, ktorý umožní aspoň niečo spraviť, podniknúť, a veľmi rád pomôžem. Mám v Atlantic City najúžasnejšie hotely na svete. “Tadj Mahal” – to bude niečo neuveriteľné. No a ak dokážem reanimovať a mobilizovať miestnych úradníkov, pomôžem svojej krajine.

Hovorili sme o výstavbe obytných priestorov pre chudobných, preto sa chcem opýtať, či máte podobné projekty rozbehnuté aj niekde inde?

Venoval som sa tomu ešte za čias spolupráce s otcom; staval som bytovky pre chudobných a dôchodcov. A budem v tom pokračovať. Problém je jeden – nik o tom nepíše.

Na druhej strane, pred pár rokmi Vám ponúkali postaviť rozkošný hotel v Moskve. Bola táto obchodná cesta úspešná?

Letel som tam vtedy čoskoro po tom, ako nad Ruskom zostrelili kórejské lietadlo. No a letím si tam v svojom lietadle, keď pilot ohlásil – “Letíme nad územím Sovietskeho Zväzu”. A ja som si pomyslel – “Čo dočerta tu vôbec robím?”

Potom hľadím cez okno a vidím tam dve ruské stíhačky… Neskôr som sa dozvedel, že nás sprevádzali. Žiadal som, aby so mnou leteli dvaja ruskí plukovníci – bolo to tak bezpečnejšie; navyše môj pilot nerozpráva veľmi dobre rusky, a ja som nechcel žiadne nedorozumenia v rádiovom spojení.

Ako prebiehali rokovania po Vašom prílete do Moskvy?

Povedal som im – “Chlapci, máte tu fundamentálny problém. Hovoríme tu o výstavbe, ale nedá sa získať vlastnícke právo na pozemky, keďže všetky sú vo vlastníctve štátu. Bude snáď niekto investovať do pôdy, ktorá celá, otca ti, patrí Matke-Vlasti?”

Odpovedajú mi – “Žiaden problém, Mister Trump. Urovnáme všetky otázky spojené s árendovaním”.  Ja im hovorím – “Potrebujem pôdu, nie jej prenájom”

Oni si niečo hútali a nakoniec navrhli – “Mister Trump, vytvoríme komisiu z desiatich ľudí, z nich siedmi budú Rusi a traja Vašimi predstaviteľmi. O všetkých konfliktoch bude rozhodovať komisia.”

Pomyslel som si – “Na zbláznenie. Siedmi k trom – rozprávame si tu snáď navzájom rozprávky či čo?”

Aké boli Vaše dojmy od Sovietskeho Zväzu?

Nič mimoriadne. Celý systém – hotová katastrofa. Čoskoro tam bude revolúcia; všetko k tomu smeruje, demonštrácie, protesty. Rusko je na ceste k priepasti a vláda o tom vie. Toť moja výčitka Gorbačovovi – je príliš slabý.

Uprednostnili by ste tvrdú ruku ako v Číne?

Keď v Pekingu vyšli študenti na Ťien-an-Men, Číňania mohli stratiť všetko. A preto sa zachovali kruto, neľudsky – no potlačili protest silou. Hľa príklad užitočnosti sily. A naša krajina teraz vyzerá slabá… Celý svet našim smerom len pľuje…

Podľa čoho usudzujete, že je Gorbačov slabý?

Myslím, že ho zvhrnú – demonštruje prosto neuveriteľnú slabosť. V Rusku nečakane, prvýkrát za celú túto dobu, začali štrajky baníkov, šíri sa to už po spodných vrstvách. Všetko skončí revolúciou.  Napriek tomu všetci vychvaľujú Gorbačova ako vynikajúceho politika – aj ho budú chváliť naďalej, veď ničí ZSSR. Avšak jeho slabosť pripraví jeho aj jeho kupmánov o to, čo si najviac cenia – ich prácu.

Okrem výstavby ste s vysokými sovietskymi úradníkmi diskutovali o potenciálnych investíciách. Akým dojmom na Vás zapôsobili?

Celkovo sú Sovieti oveľa múdrejší frajeri, než naši predstavitelia. Aj my máme v krajine nemenej múdrych ľudí, akurát ich nikam nezvolia. Ešte stále trpíme stratou tváre za administrácie J. Cartera – došlo k čelnej zrážke našich vrtuľníkov v Iráne.

V tom je celý Carter. Hľa, už ho odnášajú z bežeckej dráhy a upevňujú mu kyslíkovú bombu. Nechcem, aby nášho prezidenta museli odnášať z bežeckej dráhy. Nechcem, aby môj prezident letel do Rakúska a zakopol pri vychádzaní z lietadla. Niektorí naši prezidenti boli úplní debili. My musíme byť tvrdší.

„Tvrdší“ – toť Vaše obľúbené slovo. Aký význam doň vkladáte?

Tvrdosť znamená vnútornú pripravenosť poraziť protivníka – a urobiť to s úsmevom. Tvrdosť znamená systematické víťazstvo.

Niekedy vyznievate ako kandidát do prezidentského úradu, ktorý roznecuje voličov.

Nechcem byť prezidentom. Môj fond mnohým pomáha a ja sa nechystám naháňať vtáka ohniváka.

No ak by ste sa predsa len chystali ho naháňať, v akej zo strán by ste sa cítili najpohodlnejšie?

Ak by som mal ísť do volieb, zvíťazil by som ako demokrat, nie republikán. Nie preto, že by som bol liberél – som konzervatívec. Ale robotníci by ma volili. Páčim sa im. Keď idem po ulici, taxikári ma hlučne zdravia a zdravia cez okno.

Ešte jedna hra: čo by prezident Trump urobil najsamprv, akonáhle by sa dostal do Oválnej pracovne?

Veľačo. Ukázal by som, že nie sme padavky. Zaviedol by som daň na každý Mercedes-Benz, dovážaný do krajiny, a všetky japonské tovary. Ubezpečujem Vás, že by sa zo spomínaných krajín po týchto krokoch vykľuli vynikajúci spojenci.

Dokázali by ste zachrániť všetkých našich rukojemníkov v Libanone?

Predovšetkým, naša vláda všetkých týchto ľudí varovala, aby tam nešli. Človek sa rozhodne, napriek varovaniam, pracovať na Bejrútskej univerzite, a potom ho tam vezmú ako rukojemníka.

Sám si je na vine?

Môžeme ho ľutovať, ale nesmieme tomu podriaďovať celú našu zahraničnú politiku. Ale keď zabili plukovníka Higginsa – vtedy by som okamžite odpovedal vojenským úderom. Vybral by som si cieľ, ktorý pre nich predstavuje určitú hodnotu, a zničil by som ho. V ostatných prípadoch by som povedal únoscom, že majú týždeň na prepustenie rukojemníkov. Inak po uplynutí tejto doby začneme jednať tak, ako sami považujeme za nutné. Viac by nik neunášal našich ľudí, ver mi. Slabosť sa vždy trestá.

Považujete Georgea Busha (Sr. – pozn.) za prehnane mäkkého?

Bush sa mi páči, vždy som ho podporoval aj budem podporovať. Nesúhlasím však s jeho slovami lepšej, tichej Amerike. Myslím, že ak naša krajina bude ešte lepšou a tichšou, jednoducho zmizne. Myslím, že ak by zahraničnopolitické rokovania u nás viedli ľudia z obchodných kruhov, trebárs Carl Icahns či Ross Perots – vážil by si nás celý svet.

Aký postoj by prezident Trump zaujal voči kriminalite?

Vidím, aké sú naše skutočné hodnoty, vidím, ako ľudia tolerujú kriminalitu, ako sa boja povedať – „Požadujem trest smrti“. Nuž, ja chcem a požadujem. Kam smeruje krajina, v ktorej sa nemôžete zbaviť sukinho syna, ktorý okradol, zbil, zabil a vyhodil z okna 93-ročnú ženu? Kam to (s tou toleranciou – pozn. prekl.) spejeme?

Aký je pohľad prezidenta Trumpa na budúcnosť sveta v ďalekej perspektíve?

Myslím na budúcnosť, no neodvážim sa ju popísať. Všetko sa môže stať. Často rozmýšľam o jadrovej vojne.

O jadrovej vojne?

Vždy som o tom rozmýšľal. Nukleárna vojna je v mojom obraze sveta dôležitý prvok. Predstavuje najväčšiu z možných katastrof, najväčšiu hrozbu celému svetu – a nik nerieši jej detaily (ba čo viac, dnešný establishment ju nezakryte provokuje – pozn. prekl.). Je to ako s chorobou – nik neverí, že ochorie, kým neochorie. Nik o tom nechce hovoriť. Považujem za najväčšiu hlúposť vieru ľudí v to, že nukleárna vojna nevypukne, pretože vraj všetci vedia, nakoľko bude zničujúca. To je úplná somarina.

Je veľa zamestnancov spoločnosti Trumpa, ktorí takto rozmýšľajú?

Snáď len naspodku. Nikdy by som nezamestnal človeka, ktorý má takéto presvedčenie, pretože to svedčí o nedostatku triezveho rozumu. Svedčí to o tom, že žije v rozprávkovom svete. Je to ako myslieť si, že „Titanic“ sa nemôže potopiť. Čoraz viac krajín vlastní jadrové zbrane; nikto nevie, kam sú nasmerované a aké tlačítko ich môže odpáliť.

Bomba, ktorú Truman zhodil na Hirošimu, bola hračkou v porovnaní s modernými. Priamo teraz na nás mieri tisíc rakiet, a nik nevie, nakoľko presne doletia. Nik ich ani poriadne netestoval. Títo čerti vo vláde nevedia ani stenu poriadne natrieť, a my im dávame rakety, mieriace na Moskvu. A čo ak tam nedoletia? Čo ak zlyhajú naše počítače? Nik nevie, či pracuje aparatúra, čítal som pár správ – píšu tam o možnosti, že by aparatúra mohla zlyhať.  To je úplný bordel.

Čo by s tým urobil prezident Trump?

Dôveroval by len vojenskej prevahe. Nikomu by nedôveroval. Nedôveroval by Rusom; nedôveroval by našim spojencom; disponoval by obrovským arzenálom, ktorý by zdokonaľoval a samostatne zisťoval, ako všetko pracuje. Problém je ešte aj v tom, že chránime najbohatšie krajiny sveta bezplatne… Bodaj by celý svet neprahol po takej privilegovanej ochrane, akú poskytujeme Japonsku…

Počkajte. Ak si myslíte, že spoločnosť Vaše názory zdieľa a podobnú prácu by ste zvládli, prečo by ste sa nemohli uchádzať o prezidentský úrad?

Zvládol by som to najlepšie zo všetkých alebo minimálne nie horšie, než ostatní. Dúfam však, že George Bush sa ukáže z najlepšej strany.

Kategoricky odmietate stať sa prezidentom?

Nechcem byť prezidentom. Som si tým istý na sto percent. Rozmyslím si to, len ak uvidím, že krajina sa rúti dočerta.

Pohovorme si o jednoduchších veciach. Jeden z Vašich najneobľúbenejších politikov je Ed Koch, starosta New Yorku. Boli časy, keď ste si dobre rozumeli: on Vás častoval „prasiatkom“, Vy ste ho nazvali „kreténom“. Podľa Vás prečo Ed prehral voľby?

Stratil ľudí, stal sa hrdým. Nielen zanechal svojich priateľov, ešte aj urobil hlúbosť, keď ich kritizoval. Korupcia – toť len časť problému. Ed sa stal neznesiteľným, zlým a veľmi krutým. A začal veľmi rýchlo zrádzať.

Keď začali jeho priatelia, napríklad Bess Meyerson a iní, mať problémy, okamžite ich nechával v štichu bez toho, aby si dôsledne vyjasnil, čo sa stalo. Trápi sa len o svoju riť, nie snáď o mesto. Hlúpa situácia: jediný, kto nevedel, že sa jeho administrácia rozpadá, bol on sám. Moc kazí ľudí.

Trump a Koch v roku 1983.

Disponovali ste vlastne väčšou mocou, než mal Koch. A táto moc neustále narastá. Nebojíte sa, že pokazí aj Vás?

Myslím, že moc niekedy skutočne rozkladá ľudskú integritu, slovíčko „niekedy“ je tu dôležité.

Vráťme sa k miestnym záležitostiam. Hlásili, že ste sa chceli stať majiteľom miestneho baseballového tímu v novej lige, nehľadiac na to, že ste čelili problémom ako majiteľ New Jersey Generals, kým ešte existovala Futbalová liga USA.

Už to tak nie je. Viac ma to nezaujíma. Šport je špinavá záležitosť. Ak športovec dostane traumu alebo zle vystúpi, stále požaduje peniaze; a ak sa predviedol lepšie, než obvykle, ihneď požaduje revíziu zmluvy. Mám viac rád box.

Čistý a priamočiary šport. Čo viete povedať o Mikeovi Tysonovi ako jeden z jeho promotérov?

Poznám Mikea ako nik iný; mám predstavu o jeho kvalitách, ako aj slabostiach. Zatiaľ je o tom priskoro hovoriť. Chápem, čo chce. A nie, neviním Dona Kinga z toho, že s Tysonom podpísal zmluvu, ktorý zvýhodňuje Dona Kinga.

Zoznámili ste sa s ním v dobe, keď ešte bol manželom Robin Givensovej, pravda?

Áno. Veľmi som sa smial, keď najprv vyhlásila, že od neho nechce žiadne peniaze, a neskôr ho zažalovala na súde. Mike súd vyhral. Tam sa všetko skončilo v momente, keď sa sama rozhodla ísť na súd o podala žiadosť o rozvod. Tak to obyvkle býva so šampiónmi – páčia sa všetkým.

Čo Vaše manželstvo?

Vynikajúce. Ivana je veľmi dobrá a milá žena. Myslím, že má silné inštinkty a drive dobrého manažéra. Je sústredená na svoju prácu a perfekcionistka.

Ako žena, či ako manažér?

Nikdy neriešim svoj súkromný život. Je vynikajúca matka a dobrá žena, ktorá sa vyzná v tom, čo robí.

Čo ste cítili, keď José Torres napísal svoju knihu, čiastočne zverejnenú pre „Playboy“, o sexuálnom živote Tysona? O tom, že bije ženy? O jeho sexuálnych hrdinstvách?

Veľká škoda, že sa na každého veľkého borca v dejinách nalepilo niečo podobné. Ani politici v tomto nie sú lepší, úprimne povediac. Žijeme v dobe, kedy nezostali žiadne obmedzenia a všetko je dovolené, čo je pre krajinu veľmi zlé. Budeme prichádzať o talentovaných ľudí jednoducho preto, lebo sa niekomu páči pozerať sa na pekné dievčata či chlapov.

Sexuálne dobrodružstvá človeka nijako nevplývajú na jeho prácu, no stačí o tom napísať, a strácame kvalitného odborníka, z čoho konieckoncov škoduje štát. Poznám politikov, ktorí majú radi ženy a nechcú, aby o tom niekto vedel – čo ak potom stratia hlasy homosexuálov? Chápete? Ak pôjdeme týmto smerom, budeme mať problémy.

Čo pre Vás znamená manželstvo? Ste zástancom monogamie?

Nemôžem odpovedať na túto otázku. Nikdy nediskutujem o svojej žene, je to jedna z výhod toho, že nie som politik. Moje manželstvo je moja súkromná vec a takou aj zostane.

Páči sa Vám však flirt?

Myslím, že každý chclap má rád flirt, a ak tvrdí opak, buď klame, alebo je politik, ktorý chce získať  štyri ďalšie hlasy. Myslím, že každému je príjemný pocit, že sa niekomu páči. Obzvlášť, ak hovoríme o tých vrstvách, kde je veľa úspešných ľudí s nafúknutým egom. Je to predsa dôležité. Ľuďom sa páči, keď sa k nim iní dobre správajú.

Vy a Vaša žena sa často stávate terčom dosť tvrdých žartov zo strany novinárov kalibru Spy. Nazývajú Vás tam „vulgárnym boháčom s krátkymi prstami“. A nedávno umiestnili na obálku veľmi nepríjemnú snímku Vašej ženy. Čo na to poviete?

Pred desiatimi rokmi som takéto veci znášal oveľa ťažšie. Teraz mi je to takmer ukradnuté.

To je všetko, čo môžete povedať o Spy?

Je to odpad.

Predpokladám, že voči Forbes máte oveľa serióznejší prístup – časopis tvrdí, že Váš majetok sa rovná poldruha miliardy dolárom. Vy uvádzate číslo 3,7 mld. Ktoré z týchto čísel sedí?

Nebudem nič hovoriť. Business Week a Fortune ma hodnotia drahšie, než Forbes. Poznám kopu ľudí zo zoznamu Forbes, ktorí tam nemajú čo hľadať. Veľmi nepresná informácia. Malcolm Forbes sa zrejme rozhodol znížiť mi status. Zatiaľ čo Business Week  ani Fortune nemajú jachty ani kasína, a preto nemusia zavádzať.

Pár slov o Malcolmovi Forbesovi. Prečo ste neprijali jeho pozvanie na večierok v Maroku?

Chcel som tam ísť, ale nepodarilo sa kvôli nabitému programu.

Minuli by ste tri milióny na súkromnú párty?

Pre Malcolma to bola skvelá investícia. Len mediálna pozornosť k tej udalosti určite stála dobrých 50 miliónov. Mal by tak robiť každý deň. Rovnako sú ľudia, ktorí nechápu, načo budujem ešte prepychovejšiu jachtu, než „Princezná Trump“. Bude to vyššia liga, niečo neuveriteľné.

Pohovorme o tom, čo Vás zaujíma – o budovách. Architektonický kritk New York Times Paul Goldberger sa nevyjadril veľmi uznanlivo o Vašich budovách. Nazval ich kričiacim architektonickým fičúrstvom.

Paul Goldberger má zlý vkus. Páčia sa mu budovy, ktoré sú úplné komerčné prepadáky. Paul trpí na nevyliečiteľnú vadu. Ako môže mať vôbec architektonický kritk zlý vkus?

Pracuje však pre Times, a preto má jeho vkus žiaľbohu istý význam. Preto dnes aj stavajú znetvorené budovy. Keby Paul z Times odišiel alebo bol vyhodený, hneď by sa zistilo, že jeho mienka nič neznamená.

Nie sú to však len architektonickí kritici, ktorí odsudzujú Vaše želanie zanechať Vaše meno na všetkom, čo postavíte. Vždy tak budete robiť?

Nie. Vlastním hotel „Grand Hyatt“; nenazval som ho predsa „Hotel Trump“. Vlastním „Plazu“, nie snáď „Trump Plazu“. Z marketingového pohľadu je výhodné dávať svoje meno na budovy. Staviam teraz „Trump Palace“ – keby som ho nazval inak, stratil by som stovky dolárov na štvorcový meter. Čo sa týka Trump Shuttle – patrí mi len polroka, a už kontrolujeme 50% trhu vo Washingtone, Bostone a New Yorku. Keby som ho nazval inak, nezaznamenali by sme taký úspech. Tour de Trump najprv chceli nazvať Tour de Jersey. Na našu tlačovú konferenciu o cyklistike sa natlačilo 473 novinárov; koľkí by prišli, ak by som to nazval Tour de Jersey? Bezpochyby by to bol býval prepadák.

Máte toľko starostí, vyjednávate toľko obchodov, reklamujete toľko vecí – pociťujete aspoň v noci, keď sú všetci novinári preč, pokoj a zadosťučinenie?

Som príliš poverčivý, než aby som cítil zadosťučinenie. Snažím sa neuviaznuť v myšlienkach o minulosti. Ľudia, ktorí majú túto slabosť, rýchlo zbankrotujú. Nikdy nie som so všetkým spokojný. Život je to, čo robíš a čím si zamestnaný, očakávajúc smrť. Je to, mimochodom, dosť skľučujúce a smutné.

Život? Alebo smrť?

Aj jedno, aj druhé. Teraz sme tu, žijeme 60, 70 alebo 80 rokov – a potom nás niet. Môžeš víťaziť, víťaziť a znovu víťaziť, ale konieckoncov to nič neznamená. Má však zmysel to celé robiť, inak by ste sa nudili.

Súhlasíte s populárnym sloganom na tričkách – „Kto má viac hračiek, ten vyhral“?

Závisí to od kritéria víťazstva. Niektorí moji priatelia sú neskutočne bohatí a neuveriteľne nešťastní ľudia. Som tvrdo presvedčený, že úspešní ľudia sa nikdy necítia šťastnými, pretože to, čo ich tlačí vpred, je nespokojnosť a ne-zadosťučinenie. Nikdy som nestretol jediného úspešného človeka, ktorý by nebol neurotik. Nie je to zas až tak zlé… Kontrolovaná neuróza.

Čo máte na mysli?

Kontrolovaná neuróza predstavuje obrovské množstvo energie a vnútornej nespokojnosti, ktoré navonok nebadať. A pomáha to neprespávať. Ja napríklad spím štyri hodiny denne. Mám priateľov, ktorí potrebujú 12 hodín; hovorím im, že mám vďaka tomu obrovský náskok.

Keď v noci nespíte, ste sám?

Áno, áno, ťažko nájsť človeka, ktorý by nespal o štvrtej nadránom.

Spomínali ste, že ste sa narodili s „iskrou“. Zdedili ju po Vás Vaše deti?

Hovoriac strategicky majú moje deti málo šancí. Deti úspešných ľudí obvykle majú kopu problémov. Nedisponujú potrebnými charakterovými a vôľovými vlastnosťami. Nedá sa to stanoviť, kým ich nevyskúšate. Mám však s mojimi deťmi dobré vzťahy.

Myslíte, že sa im všetko podarí?

Veľmi by som chcel, aby prevzali moje obchody, ale 95% takých detí nie je schopných viesť veľký a zložitý biznis. Vyžaduje to sebaistotu, intelekt, aktíva. Ak niečo z toho chýba, nič sa nepodarí.

Vždy ste hovorili, že ste svoje impérium nezdedili, ale vybudovali; že konkurencia a boj Vás urobili silnejšími. Akým ťažkostiam čelia Vaše deti?

Verím v gény, v to, že ak aj moje deti na ťažkosti naďabia, aj tak sa im všetko podarí, vďaka potrebným génom. Mám priateľa, neskutočne múdreho. Nikdy však nebol úspešný – nevydrží tlak. Kupoval dom a celý sa utrápil; chlap má 40 rokov a IQ vyše 190. Raz mi zavolal už stokrát za deň, trápil sa pre hypotéku. Sedel som v kresle, počúval a rozmýšľal – „Hľa, kúpil som leteckú spoločnosť, hotel – a nestratil ani minútu spánku“. Tomu sa hovorí šťastné gény.

Dokážu Vaše deti dosiahnuť niekedy to, čo Vy, keď disponujú podobnými génmi?

Neviem, či to moje deti potrebujú. Prial by som si, aby sa neučili stavať, ale zachovávať. Nepotrebujem mať zo syna vynikajúceho vyjednávača, hoci istotne by som si prial, aby tu všetko mohlo fungovať aj bezo mňa. Chcel by som však tiež, aby môj syn nebol vynikajúcim podnikateľom, ale manažérom.

Moje deti majú zdravú psychiku. Často si však kladiem otázku – čo si pomyslia, keď pobudnú v Mar-a-Lago a uvidia vysokánske stropy, ktoré predtým nikdy nevideli? A keď o niekoľko rokov nejaký nápadník pozve moju dcéru na rande a príde ju vyzdvihnúť spred Trump Tower, čo pocíti, keď ju odvezie odtiaľ do svojho bytu?

Majúc také predtuchy, prijímate snáď včasné opatrenia?

Už je neskoro. Nemyslím, že by som ich mohol poslať roznášať noviny. Hoci môj syn pracuje na jachte.

Koho v dejinách vnímate ako svoju role model? Kto Vás inšpiruje?

Povedal by som „Winston Churchill“, ale…  Vždy som si myslel, že Louis Meyer prežil skvelý život, že Flo Siegfeld prežil skvelý život, že ľudia ako Derryl Zanuck a Harry Kohn tvorili veľké a krásne veci. Mojou vysnívanou prácou by bolo riadenie štúdie MGM v 30.-40. rokoch, ešte pred objavením televízie.

V tých dňoch panovali štýl, mágia, ktorých viac niet. A navyše bolo v tých časoch možné kontrolovať situáciu. V tých dňoch mohol byť najlepší herec alkoholikom, a nikto by sa to nikdy nedozvedel. Bolo možné kontrolovať veci na úrovni, ktorá je dnes nepredstaviteľná.

Hovoríte o mágii a štýle časov bývalých – nesnažíte sa však práve to vrátiť do New Yorku?

Isteže, ale v mojom biznise, nie v showbiznise. Hotel „Plaza“ je drahší, než akýkoľvek film, čo by som mohol natočiť. Aj keby som natočil celú sériu hitov, nezarobil by som ani časť z toho, čo som zarobil na nehnuteľnostiach. Myslím, že som akurát doplnil za priehrštie showbiznisu do oblasti, ktorej sa venujem – a pomohlo mi to.

Čiže stavba novej obrovskej jachty nie je len rozmarom, ale aj aktom sebaprezentácie?

Veď to priťahuje ľudí. Jachta bude ôsmym divom sveta a vytvorí okolo seba auru, ktorá ľudí priťahuje. Vyjde ma to na 200 miliónov. Ja ju však nepotrebujem! Bol by som šťastný aj v jednoizbovom byte. Kedysi som tak žil. Začiatkom sedemdesiatych rokoch som žil v byte, cez okná ktorého bol výhľad na vodné čerpadlo.

Ak by ste mali začínať všetko od začiatku, čomu by ste sa venovali?

Dobrá otázka… Viete, v zemi a pozemkoch ako takých, je už apriori niečo dobré a hodnotné. Samotná zem je, v princípe, nehnuteľnosť. Ak sa správne zariadi financovanie, dá sa zaobísť bez investícií vôbec. Vydavateľský biznis, filmy, televízia sú oveľa zložitejšie. Naviac vo svete nie je veľa ľudí ako Rupert Murdoch, S. Newhouse, Robert Maxwell a Pancho Sulzberger. Preto by som znovu uprednostnil podnikanie s nehnuteľnosťami.

Čo poviete na akciový trh?

Je to lotéria, virtuálne peniaze. Nehnuteľnosti sú reálne. Tehly a betón.

Ľutujete svoje škodoradostné vyhlásenia po „čiernom pondelku“? Hovorili ste vtedy, že ste včasne stihli vyjsť z hry, zatiaľ čo ostatní skrachovali.

Nie, nebol som škodoradostný. Niekto oznámil, že som opustil akciový trh, ja som len potvrdil informáciu. Neviem, či za to môže talent, šťastie či inštinkt. Potom som sa na trh vrátil. Myslím, že teraz sa treba venovať trhu hotovostných platieb. Keš je všetko, milujem herný biznis okrem iného aj pre toto.

Počas našich besied ste vyzerali ako veľmi príjemný a príťažlivý človek, hoci ste pritom neustále hovorili o „tvrdosti“. Je to pretvárka?

Myslím, že každý človek má istý filter. Ja som čestný a poctivý, preto moji zamestnanci pre mňa pracujú celé roky. Zriedkakedy niekto odchádza. Ak sa však niekto snaží udrieť ma do chrbta, ak niekto pasie po mojom zadku – tlačím oveľa silnejšie, než aký je na mňa vyvíjaný tlak. Ten, kto mi chce privodiť úder, zaplatí. A tí, kto už zaplatili, neprahnú túžbou po duple. Nemám rád, keď ma bijú, keď ma využívajú. Je to mimochodom jeden z dnešných problémov krajiny. Všetci nás využívajú.

Hovoríme o Vás…

Ako som hovoril, študujem ľudí a počas každého obchodu tipujem, nakoľko mám byť tvrdý. Môžem byť príjemný, môžem byť aj beštia. Treba vedieť aj jedno, aj druhé. Treba byť silným. Treba byť príjemným. Treba byť neľútostným. Neviem, či sa to dá všetko naučiť. Buď to v sebe máš, alebo nie. Toto je dôvod, prečo mnohé deti, ktoré dostávajú v škole samé jednotky, neskôr v živote nič nedosiahnu.

Riadite sa vo Vašich obchodných rokovaniach nejakou plánovitou stratégiou, alebo improvizujete?

Improvizujem oveľa častejšie, než si ľudia myslia.

Uzatvárate stále nové obchody, zarábate nové peniaze, preto vyvstáva hlavná otázka o Donaldovi Trumpovi – kedy budete mať dosť?

Kým ma podnikanie baví, kým ma to nenudí a pokiaľ mi vystačia sily… nikdy!

Poznámka prekladateľa:

Mnohým sa môže zdať, že D. Trump vo svojich odhadoch a pesimistických očakávaniach vo vzťahu k vlastnej krajine preháňa, veď rok 1990 a následné obdobie bolo v istom zmysle „triumfom“  USA, ktoré na rozdiel od Trumpom spomínaných „verných spojencov“ Východoeurópania nosili na rukách. Vec je však omnoho zložitejšia, než by sa mohlo zdať skrze zjednodušenú neoliberálnu optiku a rétoriku „víťazov a porazených v Studenej Vojne“. Skutočnosť je taká, že na prelome 80.-90. rokov sa samotné USA a západný svet nachádzali v hlbokej kríze, nemenej zlovestnej, než perestrojka. Roku 1988 krachol index Dow Jones tak nečakane a hlboko, že novozvolený riaditeľ FED-u A. Greenspan vtedy povedal – „Môže nás zachrániť iba zázrak“… Ten zázrak sa aj stal – vyvrcholenie perestrojky v ZSSR, rozpad Varšavskej zmluvy a RVHP, neskôr dovŕšený nelegálnym rozdelením ZSSR. To len aby si uvedomili realitu tí, ktorí neustále dokola opakujú mantru „o nevyhnutnom prepade ZSSR v konkurencii s vyspelým Západom“, ktorý vtedy bol na tom minimálne rovnako zle, ako my, len sme vo vtedajšom mediálnom aj myšlienkovom ovzduší nedostatočne uvedomovali. Západ nevyhral v Studenej Vojne, to akurát Gorbačovove komando jednostranne kapitulovalo, pretože nielenže nevedelo, ale ani nechcelo budovať socializmus. Ubezpečujem Vás, že ak by z Moskvy neprišiel zodpovedajúci signál, naši vlastní „revolucionári“ by na žiadnu revolúciu ani nepomysleli.

Sám Trump sa do svojich najväčších finančných ťažkostí taktiež dostal na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, v záujme splatenia úverov zmrazil viaceré projekty, a ťažkosti definitívne prekonal až roku 1994.

Tieto jeho osobné subjektívne pesimistické pocity ohľadne reálnej situácie v USA a vo svete sú v prekvapivom súzvuku s tvrdeniami slávneho amerického sci-fi autora M. Crichtona, ktoré predložil v svojom politickom thrilleri „Vychádzajúce Slnko“. V dobe, keď celý svet, americkú krajinskú elitu nevynímajúc, oslavoval pád komunizmu, Crichton hlboko šokoval čítajúcu verejnosť tým, že poukázal na reálne položenie vecí v americkej ekonomike na príklade ekonomického rozmáhania japonského kapitálu v USA. Napriek šoku a podvedomému odmietaniu záverov Trumpa a Crichtona sa poslední ukázali ako veľkí vizionári, keď vopred odhadli, kam môže svet priviesť politika bezbrehého liberalizmu a absencia štátnej kontroly nad hospodárskou činnosťou krajiny.

Pravda je taká, že zatiaľ čo „perestrojka“ a všetky „nežno-priteplené“ revolúcie boli vlastne expresne zrealizovanými štátnymi prevratmi, ktoré „odnárodnili“ mocenské elity tým, že namiesto národu začali slúžiť globálnemu biznisu, v Amerike tento tichý odchod moci zo štátnych k nadnárodným štruktúram korporatokracie prebehol v rokoch 1962-1973 (od zastrelenia J. Kennedyho po „Watergate“ R. Nixona). Úpadok školstva, výroby a priemyslu (relokácia a deindustrializácia), ktoré sme na vlastnej koži zažili počnúc Novembrom a obzvlášť za vlády Dzurindu, v Amerike prebiehali v neštruktúrnej forme, pomaly a nezastaviteľne už od polovice sedemdesiatych rokov.

V živote nikdy nič nie je také, ako vyzerá na povrchu.