1. V oblasti, na ktorú sa vzťahuje zákonné právo, je „zákonom“ platný právny predpis tak, ako ho interpretujú príslušné súdy. Osobitne v trestnom konaní sa súd musí riadiť literou zákona, a nie nesprávnou praxou alebo precedensami, ktoré sú s týmto zákonom v rozpore. Absencii porovnateľných precedensov pred rozhodnutím o trestnom stíhaní nemožno prikladať rozhodujúci význam.
2. Článok 7 Dohovoru je zlučiteľný so sudcovskou tvorbou práva a nezakazuje postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu od prípadu k prípadu za predpokladu, že výsledný vývoj je v súlade s podstatou trestného činu a bolo ho možné rozumne predvídať.

(rozsudok ESĽP vo veci Sacharuk proti Litve zo dňa 23.04.2024 č. 39300/18[1])

ÚVODNÁ POZNÁMKA:

Nižšie uvedené rozhodnutie ESĽP týkajúce sa trestnoprávneho postihu poslanca za hlasovanie za iného poslanca zaujme hneď z dvoch dôvodov.

Prvým je, že k obdobnej situácií, hlasovaniu poslanca za svojho straníckeho kolegu, došlo opakovane aj v Národnej rade Slovenskej republiky (ďalej len „NRSR“). Dňa 21.04.2009 poslankyňa národnej rady hlasovala za svoju stranícku kolegyňu, ktorá ako spravodajkyňa k návrhu novely školského zákona, si zabudla svoju hlasovaciu kartu vziať so sebou k rečníckemu pultu. Poslankyňa sa za svoje konanie verejne ospravedlnila, označila ho za skrat a ľudskú chybu a následne sa vzdala poslaneckého mandátu[2].

O pár rokov neskôr, dňa 24.05.2016, iná poslankyňa tiež hlasovala za svojho straníckeho kolegu, ktorý, rovnako ako tomu bolo v prvom prípade, ako spravodajca k novele zákona o podmienkach prevádzky vozidiel si zabudol hlasovaciu kartu vziať so sebou k rečníckemu pultu. Poslankyňa sa však svojho mandátu tentokrát nevzdala. Mandátny a imunitný výbor NRSR uznesením zo dňa 21.06.2016 odporučil NRSR jej bolo uložiť poslankyni pokarhanie a pokutu vo výške 1.000 Eur za porušenie zákazu zastúpenia pri hlasovaní podľa § 39 ods. 6[3] zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku NRSR[4].

Obdobnému incidentu čelili aj v poslaneckej snemovni v Českej republike, keď poslankyňa vytiahla z hlasovacích zariadení hlasovacie karty svojich dvoch poslaneckých kolegov, ktorí v tom momente neboli prítomní v rokovacej sále, čím znížila potrebné kvórum pri hlasovaní o návrhu[5]. Nakoniec jej mandátny a imunitný výbor uložil len pokutu vo výške 10.000 Kč.

Druhým dôvodom, pre ktorý rozhodne má zmysel prečítať si celé rozhodnutie a nielen jeho v v tomto príspevku prezentovanú relevantnú časť, je odvolávanie sa sťažovateľa na predchádzajúce prípady ako okolnosť de facto vylučujúcu protiprávnosť jeho konania a zakladajúcu faktický zánik trestnosti, ktorá v istých momentoch pripomína argumentáciu už bývalého predsedu Súdnej rady SR, keď v rámci prejednania bodu programu zasadnutia s návrhom na jeho odvolanie z funkcie predsedu, sa na svoju obranu dovolával preskúmania postupu a praxe predchádzajúcich predsedov Súdnej rady SR v obdobných prípadoch. Obdobne ako sťažovateľ však so svojim návrhom neuspel a ako sa k tomuto argumentu postaví prípadne ústavný súd je otázne.

SKUTKOVÉ OKOLNOSTI:

Sťažovateľ Aleksandr Sacharuk je litovský štátny príslušník, ktorý bol od novembra 2008 do novembra 2012 poslancom litovského parlamentu.

V januári 2010 počas zasadnutia parlamentu pán Sacharuk niekoľkokrát hlasoval v mene iného poslanca, ktorý bol v tom čase na dovolenke v zahraničí, pričom použil jeho identifikačnú kartu poslanca, hoci podľa rokovacieho poriadku mali poslanci povinnosť hlasovať osobne a hlasovacie právo bolo neprenosné. Osobitný vyšetrovací výbor parlamentu (ďalej len „Výbor“), ktorý bol vytvorený s cieľom preskúmať, či sa pán Sacharuk a spomínaný poslanec dopustili závažného previnenia, požiadal v máji 2010 generálneho prokurátora o vykonanie vyšetrovania.

Keď generálna prokuratúra požiadala parlament o zbavenie poslaneckej imunity pána Sacharuka, aby mohla začať vyšetrovanie, počet hlasov „za“ nebol dostatočný. V následnom rozhodnutí o nezačatí vyšetrovania bolo uvedené, že na základe informácií poskytnutých Výboorom konanie pána Sacharuka napĺňalo znaky trestných činov. Následne bolo začaté konanie pre závažné porušenie služobných povinností. Počas konania pred ústavným súdom pán Sacharuk tvrdil, že podľa rokovacieho poriadku parlamentu by jedinou sankciou za takéto previnenie malo byť napomenutie a že neexistuje právny základ pre konanie o závažnom previnení. Jeho právny zástupca tiež poukázal na to, že Komisia pre etické otázky a rokovací poriadok parlamentu (ďalej len „Komisia“) sa už podobnými prípadmi zaoberala, ale konanie pre závažné pochybenie nebolo začaté v žiadnom z nich. Obhajoval sa tým, že hlasovanie za neprítomných poslancov z vlastnej koalície alebo politickej strany sa v parlamente stalo všeobecne akceptovanou praxou.

Ústavný súd napriek tomu dospel k záveru, že pán Sacharuk aj dotknutý poslanec porušili svoj poslanecký sľub a hrubo porušili ústavu, pričom druhý menovaný bez ospravedlnenia nebol prítomný na schôdzi parlamentu. Keďže však konečné rozhodnutie o zbavení poslaneckého mandátu prináležalo parlamentu a potrebný počet hlasov za zbavenie poslaneckého mandátu pána Sacharuka nebol získaný, pán Sacharuk si svoj mandát ponechal. Naopak, mandát druhého poslanca zanikol. Pán Sacharuk zostal členom parlamentu počas celého svojho štvorročného funkčného obdobia.

Po skončení jeho mandátu, keď už nedisponoval poslaneckou imunitou, sa začalo trestné konanie pre trestné činy zneužitia funkcie alebo právomoci, falšovania dokladu alebo držby falšovaného dokladu a zadržania pečate, pečiatky alebo dokladu alebo ich použitia.

Krajský súd vo Vilniuse 20.07.2015 oslobodil pána Sacharuka spod obžaloby a tento rozsudok potvrdil odvolací súd v máji 2016. Súdy akceptovali záver Komisie , že v minulosti došlo k viacerým prípadom, keď poslanci parlamentu hlasovali namiesto iných poslancov tej istej koalície alebo tej istej politickej strany. Výpovede svedkov potvrdili, že existovalo nepísané pravidlo, že členovia politickej strany hlasujú jednomyseľne a že hlasovanie namiesto iného poslanca bolo zaužívanou praxou.

Napriek tomu dovolanie vo veci právneho posúdenia skutku, ktoré podal prokurátor v decembri 2016, viedlo k tomu, že Najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V júni 2017 odvolací súd odsúdil pána Sacharuka za zneužitie funkcie a za nezákonné použitie úradného dokumentu a uložil mu peňažný trest vo výške 1.882 Eur.

POSÚDENIE ESĽP

Jadro sťažovateľovej argumentácie spočívalo v tvrdení, že vnútroštátne súdy po prvé, neoprávnene rozšírili pôsobnosť trestného práva na jeho prípad v rozpore so zárukami článku 7 Dohovoru, keďže jeho konanie pri hlasovaní za poslaneckého kolegu bolo v súlade s „tradíciou“ v parlamente voliť za iných členov tej istej politickej strany alebo koalície, a po druhé, že bol diskriminovaný, pretože jeho odsúdenie je dodnes považované za ojedinelé a výnimočné, a teda svojvoľné.

ESĽP konštatuje, že prax vzájomného hlasovania poslancov parlamentu nepochybne bola litovským orgánom dobre známa, aj keď len na základe záznamov Komisie. Z týchto rozhodnutí Komisie totiž vyplýva, že v súvislosti s takýmto hlasovaním, ktoré bolo v rozpore so zásadou nezastúpiteľnosti pri hlasovaní, ako je okrem iného vysvetlená v judikatúre ústavného súdu a zakotvená v rokovacom poriadku parlamentu, Komisia vyzývala poslancov parlamentu, aby sa zdržali takejto protiprávnej praxe. Okrem toho Komisia neustále trvala na tom, aby sa takáto prax ukončila a aby sa prijali technické opatrenia s cieľom „zabrániť nezrovnalostiam počas registrácie a hlasovania“ vrátane hlasovania niektorých poslancov namiesto ostatných, a pri niekoľkých príležitostiach iniciovala opätovné hlasovanie o príslušných právnych predpisoch. Hoci opatrenia, ktoré Komisia prijala voči konkrétnym poslancom, ktorí porušili zásadu nezastúpiteľnosti pri hlasovaní, sa obmedzili na zaznamenanie upozornenia do zápisnice z rokovania Komisie, ESĽP nemôže konštatovať, že by postoj orgánov k takejto praxi hlasovania v parlamente predstavoval jej „vedomé tolerovanie“. ESĽP sa preto neprikláňa k tomu, aby opakované prípady hlasovania, ktoré Komisia uznala za porušenie zákona, boli považované za „tradíciu“ (čo je kategorizácia použitá sťažovateľom), nieto ešte za takú „tradíciu“, ktorá by bola spôsobilá nahradiť zákon.

ESĽP však uznáva, že ako zdôraznil sťažovateľ a nevyvrátila to ani vláda, ani vnútroštátne súdy, neexistoval žiaden prípad, v ktorom by Komisia, považovala za nutné, aby sa začalo akékoľvek konanie, a nie nevyhnutne dokonca trestné konanie, proti iným poslancom, ktorých konanie bolo podobné ako konanie sťažovateľa v tom ohľade, že tiež hlasovali namiesto iných poslancov. Komisia po posúdení konkrétnych okolností každého takéhoto neregulérneho hlasovania, ktoré skúmala, skôr charakterizovala takéto porušenie zásady nezastúpiteľnosti pri hlasovaní ako „nečestné hlasovanie a disciplinárne previnenie“, „nezrovnalosti“ alebo „nerešpektovanie súvisiaceho zákazu“. S výnimkou prípadu sťažovateľa Komisia nikdy predtým nerozhodla o postúpení veci porušenia zásady nezastúpiteľnosti pri hlasovaní prokurátorovi na začatie vyšetrovania v rámci trestného konania. V tomto ohľade ESĽP akceptuje tvrdenie sťažovateľa, že jeho trestnému prípadu nepredchádzal žiaden precedens.

Vzhľadom na to ESĽP berie na vedomie argument Najvyššieho súdu, že na rozdiel od sťažovateľa, tieto iné osoby neboli súdené a že porušenia rokovacieho poriadku, ktorých sa tieto iné osoby mohli alebo nemohli dopustiť pri hlasovaní v parlamente, sú pre prípad sťažovateľa irelevantné; rovnako ESĽP, opakujúc svoj dlhodobý postoj, že v oblasti, na ktorú sa vzťahuje zákonné právo, je „zákonom“ platný právny predpis tak, ako ho interpretujú príslušné súdy, nepovažuje za sporné stanovisko tohto súdu, že v trestnom konaní sa súd musel riadiť literou zákona, a nie „nesprávnou praxou alebo precedensmi, ktoré sú v rozpore so zákonom“. ESĽP uznáva existenciu týchto „nesprávnych“ prípadov hlasovania v parlamente, ktoré boli zaznamenané v oficiálnych dokumentoch – rozhodnutiach Komisie, a preto sa o ne ESĽP v tomto prípade môže opierať ako o verejne dostupné informácie. Aj napriek tomu, skutočnosť, že ich odvolací súd alebo najvyšší súd neskúmali, keď rozhodli v neprospech sťažovateľa z dôvodov, ktoré ESĽP považuje za presvedčivé, sama osebe nie je dostatočná na to, aby ESĽP konštatoval nedostatok predvídateľnosti trestného stíhania a odsúdenia sťažovateľa podľa článku 228 § 1 a článku 302 § 1 Trestného zákona vo svetle zdôvodnenia týchto súdov závažnosti konania sťažovateľa a jeho viny.

Ako uviedol odvolací súd, sťažovateľ pri hlasovaní za svojho poslaneckého kolegu konal v priamom úmysle, keďže chápal spoločenskú nebezpečnosť svojho konania; mal nielen životné a profesionálne skúsenosti v parlamente, ale aj právnické vzdelanie; ako vyplýva z jeho oficiálneho životopisu na internetovej stránke parlamentu, predtým, ako sa stal poslancom parlamentu, pracoval ako policajný komisár a advokát. Ako uviedol Najvyšší súd, nespochybnil skutkové okolnosti týkajúce sa jeho konania, registrácie a hlasovania namiesto poslaneckého kolegu spolu v šestich prípadoch, spochybnil len to, či toto konanie spôsobilo štátu značnú ujmu

Pokiaľ ide o spôsobenie značnej ujmy na záujmoch štátu, ktorá je podmienkou trestnej zodpovednosti podľa § 228 ods. 1 Trestného zákona (zneužitie funkcie), ESĽP konštatuje, že toto posúdenie vykonal odvolací súd a Najvyšší súd. Po prvé, odvolací súd poukázal na viaceré právne akty vrátane záverov ústavného súdu z 27.10.2010 o vysokých odborných a morálnych požiadavkách kladených na poslancov parlamentu, ktoré sťažovateľ porušil, čím znevážil autoritu poslancov parlamentu, ako aj autoritu samotného parlamentu, a to v súhrne spôsobilo štátu značnú nemajetkovú ujmu. Tento záver potvrdil aj Najvyšší súd, ktorý naznačil, že porušenie zákona – konkrétne článku 111 § 4 rokovacieho poriadku parlamentu – zo strany sťažovateľa samo osebe slúži ako nevyvrátiteľná domnienka, že spôsobil značnú nemajetkovú ujmu záujmom štátu. Najvyšší súd ďalej poukázal na záver ústavného súdu týkajúci sa sťažovateľa a jeho poslaneckého kolegu v tom zmysle, že hlasovanie sťažovateľa za iného poslanca znamenalo uzurpovanie si mandátu poslanca parlamentu, prejav neúcty k ústave a zdiskreditovanie samotného parlamentu ako reprezentanta ľudu. Ako vysvetlil najvyšší súd, postavenie sťažovateľa ako poslanca parlamentu bolo v systéme riadenia štátu obzvlášť dôležité a podľa vnútroštátnej judikatúry sa porušenie hodnôt stanovených v ústave a nerešpektovanie základných požiadaviek vzťahujúcich sa na výkon verejnej služby zvyčajne uznávalo ako značná nemajetková ujma spôsobená štátu. S odkazom na závery najvyššieho súdu a ústavného súdu týkajúce sa sťažovateľa, ktorý si uzurpoval mandát iného poslanca parlamentu, ESĽP tiež pripomína, že v kontexte článku 3 protokolu č. 1 k Dohovoru neustále zdôrazňuje dôležitosť vytvorenia a zachovania základov účinnej a zmysluplnej demokracie riadenej princípmi právneho štátu. Podobne široký priestor pre voľnú úvahu, ktorý majú štáty v oblasti volebných práv, a vzhľadom na subsidiárne postavenie a úlohu ESĽP, pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu, zdôrazniac svoju právomoc overiť, či štát dodržal svoje záväzky podľa článku 3 protokolu č. 1, bol konštatovaný v poradnom stanovisku k posúdeniu primeranosti všeobecného zákazu kandidovať vo voľbách po odvolaní z funkcie v konaní o obžalobe podľa článku 3 protokolu č. 1 k Dohovoru.

Vzhľadom na to ESĽP v tomto prípade nepovažuje výklad a aplikáciu predmetných trestnoprávnych ustanovení vnútroštátnymi súdmi, najmä vo svetle judikatúry Ústavného súdu, s cieľom preukázania, že sťažovateľ spôsobil „značnú“ ujmu, keď ako člen inštitúcie vykonávajúcej štátnu moc, narušil činnosť parlamentu a zdehonestoval a zdiskreditoval dobré meno poslancov parlamentu a autoritu samotného parlamentu, za taký, že by zahŕňal použitie natoľko širokých pojmov alebo vágnych kritérií, že by predmetné trestnoprávne ustanovenia nespĺňali kvalitu požadovanú Dohovorom z hľadiska ich jasnosti a predvídateľnosti ich účinkov, najmä pre osobu so solídnym odborným vzdelaním a skúsenosťami v právnych otázkach.

ESĽP dôsledne zastáva názor, že záruky zakotvené v článku 7 Dohovoru, ktoré sú základným prvkom právneho štátu, by sa mali vykladať a uplatňovať, ako to vyplýva z ich obsahu a účelu, takým spôsobom, aby poskytovali účinné záruky proti svojvoľnému stíhaniu, odsúdeniu a potrestaniu. ESĽP berie na vedomie argumentáciu sťažovateľa, že ako uznala aj vláda a najvyšší súd, v Litve nebol nikdy nikto stíhaný za hlasovanie namiesto iného poslanca, a to ani v období medzi stíhaním a odsúdením sťažovateľa a poslednými podaniami strán v tomto prípade, napriek tomu, že vnútroštátne orgány o takejto praxi vedeli. Napriek tomu ESĽP rozhodol, že nedostatku porovnateľných precedensov pred rozhodnutím o trestnom stíhaní sťažovateľa nemožno prikladať rozhodujúci význam, a konštatuje, že zodôvodnenie vnútroštátnych orgánov závažnosti porušenia zásady nezastúpiteľnosti pri hlasovaní má veľkú váhu pri posudzovaní, či odsúdenie sťažovateľa bolo bez prejavov svojvôle a či bolo predvídateľné. ESĽP tiež konštatuje, že sťažovateľov poslanecký kolega nevyviazol len s nejakým „poplácaním“, pretože bol zbavený mandátu poslanca. Vzhľadom na to ESĽP nemôže konštatovať, že by sa dalo povedať, že výklad ustanovení trestného zákon odvolacím súdom (počas druhej série trestných konaní) a najvyšším súdom v prípade sťažovateľa predstavoval vývoj nezlučiteľný s podstatou trestných činov.

Článok 7 Dohovoru nie je nezlučiteľný so sudcovskou tvorbou práva a nezakazuje postupné objasňovanie pravidiel trestnej zodpovednosti prostredníctvom súdneho výkladu od prípadu k prípadu za predpokladu, že výsledný vývoj je v súlade s podstatou trestného činu a bolo ho možné rozumne predvídať. Sťažovateľ sa síce stal pomyselnou „obeťou“ novej aplikácie pojmu „značná nemajetková ujma štátu“, pokiaľ ide o hlasovanie za iného poslanca parlamentu, napriek tomu sa zakladala na rozumnom výklade príslušných ustanovení Trestného zákona a bola „v súlade s podstatou trestného činu“. Ani ESĽP nepostrehol žiadne flagrantné vybočenie alebo svojvoľnosť pri aplikácii predmetného zákona na sťažovateľa, a teda záverom konštatoval, že odsúdením sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 7 Dohovoru.

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.