Môj profil 
Predplatné
Pol roka pred 17. novembrom sme vedeli, že jakešovský systém socializmu je neudržateľný. Už vtedy zainteresovaní ľudia hovorili o Václavovi Havlovi, že má po veľkom tresku vystriedať Husáka. To, že česká „sametová revoluce“ a slovenská nežná revolúcia mala dopredu napísaný scenár a dobre utajeného režiséra, sme sa dozvedeli až oveľa neskôr.
Technika prevzatia moci
Najprv bola Charta 77. Jiří Wolf, signatár Charty, antikomunista a politický väzeň, po rokoch napísal: „V bytoch šľachty Charty sa jedlo nakupovalo výhradne v Tuzexe! Každý sviatok v týchto rodinách, narodeniny a iné slávnosti, to všetko sa dialo za neuveriteľných žraníc a chlastania!“
Ešte neskôr, v rokoch 2009 a 2010, publikoval tento bývalý chartista na rôznych internetových portáloch články, v ktorých opisuje bývalého disidenta a prezidenta Václava Havla ako notorického alkoholika. Po veľkej nežnej revolúcii sa z chartistov stali hrdinovia novembrových tribún.
Na antichartu, ktorú podpísali aj stovky umelcov, sa rýchlo zabudlo. Z mnohých jej signatárov sa bleskovo stali liberáli a oslavovaní nositelia novej ideológie.
Priemerný dramatik sa stal prezidentom po tajnej dohode s komunistickým predákom Mariánom Čalfom, za chrbtom OF a VPN. Havel sa k dohodám s komunistami nikdy nevyjadril, a tak faktom zostáva iba to, že bol zvolený za prezidenta jednohlasne aklamačným hlasovaním komunistických poslancov vo Federálnom zhromaždení ČSSR. Vraj išlo len o legitímnu „politickú techniku, ako to spraviť“ a nič viac.
Pre hlavného protagonistu Pražskej jari, ostrakizovaného Alexandra Dubčeka nebolo napriek jeho popularite v scenári revolúcie primeraného miesta. Rola protagonistov bola určená iným. V jednom zo svojich prvých prejavov k ľudu Havel povedal:
„Dvadsať rokov oficiálna propaganda tvrdila, že som nepriateľ socializmu, že chcem obnoviť kapitalizmus, že som v službách svetového imperializmu, od ktorého prijímam tučné výslužky, že chcem byť majiteľom rôznych podnikov… Nijaké gigantické zdražovanie alebo dokonca nezamestnanosť, ako to panikári systematicky šíria, nič také nepripravujeme… Už nikdy do nijakého paktu nepôjdeme.“
Čoskoro sa ukázalo, že podpriemerný politik na Pražskom hrade nehovoril pravdu, ale kto si už na to spomenie? Havlovu pochybnú ponovembrovú česť oblepil falošnou pozlátkou najvyššieho amerického vyznamenania prezident George Bush a domáci kultoví dizajnéri mu v médiách postavili nehynúci pomník.
Zdiveli sme. Po nežnom prevrate sa kriminalita stala natoľko bežnou súčasťou nášho života, že si bez nej nevieme predstaviť nijaké televízne správy. Inou vymoženosťou sa stala divoká privatizácia. Vznikla kasta milionárov, zástupy nezamestnaných, bezdomovcov, chudobných a odvrhnutých.
Nepripravení na zmeny
Od novembra 1989 prešla naša spoločnosť prudkými zmenami. Pokojne by sme ich mohli nazvať aj revolučnými, aj keď samotný pojem revolúcia v tomto prípade nevystihuje klasický revolučný model náhleho násilného zvratu.
Vďaka novembru, navzdory nesúhlasu „novembrových hrdinov“, získali Slováci vlastný štát. Bol to nemalý zisk v správnom historickom okamihu. Potom prišli nádeje a sklamania, patriace do arzenálu očakávaní a eufórie, akú sprevádza každá zásadná spoločenská zmena. Ideály davu štrngajúceho kľúčmi sa nenaplnili.
Dravý kapitalizmus, o ktorom sa na tribúnach nehovorilo, väčšinu národa zastihol nepripravenú na tvrdú realitu nastávajúceho života. Rýchlo a bez morálnych škrupúľ sa zorientovala iba desaťpercentná menšina, ktorá si rozdelila spoločné bohatstvo.
Celkovo sa náš obzor rozrástol o nové nepoznané veci, o reálne fyzické i národné bezdomovectvo, o slobodu kričať do sveta hocijaké nezmysly a urážky, o slobodu cestovať, o možnosť kupovať si luxusný tovar, o možnosť konzumovať ustrice a lososa namiesto socialistického vianočného kapra. Na mandarínky nestojíme v rade ako za oných čias, môžeme si kupovať televízory s 3D zobrazovaním a autá všetkých svetových značiek. Pravda, ak na ne máme.
Potešiteľné je, že tak ako vtedy, aj dnes nás cena pollitra najlacnejšieho piva výjde na 8minút práce. V priemere si žijeme materiálne lepšie – duchovne sotva.
Podľa pravicového ekonóma Friedmana faktor rastu životnej úrovne na správanie ľudí nie je v spoločnosti prvoradý. Rozhodujúci je pohľad ľudí na vlastnú situáciu, aký majú pocit z aktuálneho vývoja. A ten pocit, priznajme si, v súčasnosti nie je dobrý.
Názory na otázku, čo nám dal a čo nám vzal november 1989 sa rôznia. Nostalgia za minulosťou, o ktorej zľahčujúco píšu médiá, nie je podstatou nášho dnešného bytia. Je to pojem bez obsahu. Zamýšľať sa nad tým, čo bolo včera, nemá zmysel najmä pre mladých, ktorí nezažili včerajšok a nezažili ani november 1989 ako ich predchodcovia, preto ich porovnania nezaujímajú.
Nevedia nič o tom, ako sa skončila slávna študentská revolúcia, že ju rýchlo vylúčili zo svojej hry šikovnejší politickí konštruktéri Veľkej nežnej, že spievanky na tému „Sľúbili sme si lásku“ a „Pravda zvíťazí“ zostali iba nenaplneným snom zapálených romantikov. Zľahla sa po nich zem.
Po 29 rokoch sa nežné ideály z nášho života vytratili ako drobné z vrecka, na scénu prichádza nová, bojová garnitúra revolucionárov z radov študentov, ktorá má svojho vodcu priamo v Prezidentskom paláci a ktorá je školená inštruktormi mimovládnych organizácií na nový štátny prevrat. Zabudnime na naivného Václava Havla, miláčika prezidenta Busha. Dnes na Slovensku rozdáva karty tvrdý americký pragmatik, miliardár George Soros.
Ľudovít Števko
Pôvodne vyšlo Napalete
.JPG)
.jpg)
