Žijete momentálne v Číne. Prečo Slovensko s Čínou na jednej strane obchoduje, no naša opozícia o nej hovorí takmer výlučne negatívne?

Tento fenomén odhaľuje hlboký rozpor medzi ekonomickou realitou a politickou rétorikou. Slovensko je malá, otvorená priemyselná ekonomika hlboko zapojená do globálnych dodávateľských reťazcov. Čína je zase centrom svetovej výroby a technologického rozvoja. Naše firmy a domácnosti denne využívajú čínske suroviny, komponenty, elektroniku či spotrebný tovar. To sú hospodárske fakty, ktoré nemajú s ideológiou nič spoločné.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom:

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Slovenská opozícia však o Číne nehovorí na základe našich záujmov. Len mechanicky opakujú cudzie geopolitické tézy podľa toho, aký jazyk práve dominuje v Bruseli alebo Washingtone. Čína je u nich automaticky označovaná za hrozbu, hoci sa na ňu naše hospodárstvo masívne spolieha. Je to pokrytecké a svedčí to o širšom probléme európskej zahraničnej politiky, ktorá sa riadi ideologickými sympatiami namiesto konkrétnych štátnych záujmov.

Tento ideologický prístup vidno aj na vzťahu k iným veľmociam?

Presne tak, ukážkovým príkladom je vzťah slovenskej opozície k USA. Kým bola americká administratíva hodnotovo blízka našim liberálom, Spojené štáty boli prezentované ako bezchybný morálny líder. Po návrate Donalda Trumpa v jeho druhom mandáte sa však tento postoj náhle zmenil na kritický. Amerika pritom robí presne to isté, čo posledných 250 rokov, a zostala naším dôležitým partnerom. Naša geopolitická poloha sa nezmenila, zmenila sa len ideológia v Bielom dome. Zahraničná politika však nemôže stáť na tom, či sa nám páči aktuálny prezident danej krajiny.

Slovensko a EÚ musia udržiavať funkčné vzťahy bez ohľadu na politický systém partnera, pretože tie vzťahy jednoducho potrebujeme. Problémy, ako je obchodná nerovnováha či prístup európskych firiem na čínsky trh, treba riešiť vecne a vo vlastnom záujme, nie ich používať ako zámienku na démonizáciu celej krajiny. Umenie diplomacie spočíva v tom, že dokážeme spolupracovať v hospodárstve či vede, aj keď máme odlišné názory na vnútro- alebo zahraničnopolitické rozhodnutia. Čína sa nestará do našej vnútornej politiky a my sa nemusíme starať do tej ich.

Európa stráca schopnosť riadiť svoj vlastný rozvoj

Sme v Európe pripravení na vzostup Číny?

Nie sme pripravení mentálne ani strategicky. Západ bol po stáročia zvyknutý určovať pravidlá hry, kontrolovať technológie a finančné inštitúcie. Táto prevaha sa začala vnímať ako prirodzený stav sveta, no ten sa mení. Problémom nie je len vzostup Číny, ale to, že Európa stráca schopnosť riadiť svoj vlastný rozvoj. Prešli sme do sveta, kde už strácame pozíciu hlavného aktéra a globálne trendy sa premietajú na nás.

O skutočnej autonómii štátov dnes rozhoduje prístup k energiám, platobným systémom, kritickým komponentom, surovinám a digitálnym platformám. Európa si síce stanovuje obrovské klimatické a digitálne ciele, no nevytvára materiálne kapacity na ich uskutočnenie. Chceme elektromobily, ale nemáme vlastné batérie; chceme digitálnu suverenitu, ale sme závislí od amerických firiem a ázijských technológií. Aj preto podiel EÚ na svetovej ekonomike klesol z približne 30 % v roku 2008 na zhruba 17 % v roku 2025. Čína uvažuje v 5 až 15-ročných horizontoch, zatiaľ čo európske vlády premýšľajú len do nasledujúcich volieb, čo umocňuje vplyv sociálnych médií a populizmu.

Keď začala byť Čína reálnou konkurenciou, Západ na jej produkty uvalil masívne clá. Ako to vnímate?

Sú to ekonomické obavy. Pred dvadsiatimi rokmi sme boli zvyknutí, že Čína vyrába len lacný tovar a slúži ako montážna hala Západu. Vďaka cieľavedomému plánovaniu sa však Čína transformovala, začala masívne inovovať a budovať vlastné značky s vysokou pridanou hodnotou.

Západ podporuje rozvoj tretích krajín len dovtedy, kým zostávajú v podriadenej pozícii lacnej pracovnej sily. Keď začnú reálne konkurovať v špičkových technológiách, ich rozvoj sa zrazu opisuje ako problém. Namiesto obnovy vlastného priemyslu reagujeme clami a démonizáciou. Z psychologického hľadiska je to „narcistický hnev“ zo straty postavenia, ktoré sme brali ako samozrejmosť.

Ako by vyzerali ceny elektroniky, áut či liekov bez Číny?

Množstvo výrobkov by bolo výrazne drahších alebo úplne nedostupných. Pri elektronike a automobiloch dodáva Čína kľúčové batérie, dosky plošných spojov, magnety a chemické látky. Pri liekoch zasa zabezpečuje účinné látky a chemické medziprodukty. Výrobu je možné preorganizovať, no budovanie nových tovární a infraštruktúry si vyžaduje obrovské náklady, ktoré by nakoniec zaplatili bežné domácnosti. Úplné odstrihnutie sa od Číny je extrémne nákladné, čo vidíme aj na príklade odpájania sa od ruských energií. Riešením je rozumná diverzifikácia a obnova vlastných kapacít, nie izolácia.

Nový päťročný plán: Stop realitným špekuláciám a dôraz na priemysel

V Číne bol v marci schválený 15. päťročný plán. Čo prináša nové?

Čínske päťročné plánovanie nie je rigidný sovietsky model s príkazmi pre každý podnik. Je to strategický rámec určujúci smer, investičné priority a veľké projekty. Nový plán posúva ekonomiku od modelu založeného na nehnuteľnostiach a lacnej výrobe k modelu postavenému na technologických investíciách, produktivite a vyššej životnej úrovni. Cieľom je dosiahnuť do roku 2035 takzvanú základnú socialistickú modernizáciu.

Čína chce rozvíjať robotiku, polovodiče, umelú inteligenciu či digitálnu infraštruktúru. Silný štátny sektor a verejné banky jej umožňujú presúvať kapitál presne podľa týchto priorít. Väčšinu hospodárskeho rastu už navyše nevytvára export, ale domáce investície a spotreba, čo je aj reakcia na západné clá.

Západné médiá často hovoria o kríze na čínskom realitnom trhu. Vy tvrdíte, že ide o cielené rozhodnutie Pekingu. Prečo?

Pokles realitného trhu nie je náhodná kríza, ale výsledok politického rozhodnutia obmedziť zadlžených developerov a vrátiť bývaniu jeho sociálnu funkciu. V roku 2016 prezident Si Ťin-pching vyhlásil zásadu, že „domy sú na bývanie a nie na špekuláciu“. Nasledovali prísne dlhové pravidlá, ktoré eliminovali špekulatívny rast. Výsledkom je, že ceny nových domov v máji 2026 medziročne klesli o 3,5 % v sedemdesiatich mestách.

Peking prakticky spľasol realitnú bublinu a vrátil ceny bývania na úroveň z roku 2008, čo výrazne zlepšuje dostupnosť bytov pre mladých ľudí. Hoci to znižuje papierový majetok domácností z nehnuteľností, cieľom štátu je stabilizovať trh, dokončiť projekty a presunúť uvoľnený kapitál do produktívnejších oblastí.

Aké sú ďalšie hlavné pilierov tohto strategického plánu?

Základom hospodárstva zostáva reálna ekonomika a moderný priemysel. Čína nechce nasledovať západný model orientovaný na finančníctvo a služby. Implementuje robotizáciu a automatizáciu do tradičných odvetví a presadzuje koncept „nových kvalitných výrobných síl“ – teda rast založený na inováciách, nie na objeme a lacnej práci.

Kvôli americkým sankciám buduje aj úplnú technologickú sebestačnosť, od návrhového softvéru až po čipy a dátové centrá. V oblasti zelenej transformácie Čína nečaká na zmenu správania spotrebiteľov cez zákazy, ale masívne buduje kapacity v solárnej, veternej a jadrovej energetike. Podiel nefosílnych zdrojov na spotrebe energie má do roku 2030 dosiahnuť 25 %.

Infraštruktúra ako základ prežitia

Žili ste vo Veľkej Británii a teraz pôsobíte v Číne. Keď porovnáte osobnú skúsenosť, čo vás najviac prekvapilo?

Jednoznačne vysokorýchlostná železničná infraštruktúra, ktorú Čína vybudovala. Vlaky sú moderné, čisté, absolútne presné, chodia každých pár minút a sú cenovo dostupné pre všetkých. Infraštruktúra je základom produktivity krajiny a Čína to dokonale pochopila.

Keď som žila v Británii, tamojšie sprivatizované železnice boli katastrofou. Vlaky boli také drahé, že pre Britov bolo neraz lacnejšie letieť lietadlom do Paríža než cestovať 200 kilometrov domov vlakom. K tomu neustále meškania, rušenie spojov a špinavé vozne.

Vidím to aj pri porovnaní so Slovenskom. Keď cestujem z Topoľčian do Bratislavy, trvá mi to na úseku 100 kilometrov takmer dve hodiny. V Číne prejdem 300 kilometrov za kratší čas a omnoho pohodlnejšie. V takýchto podmienkach európska ekonomika jednoducho nemôže konkurovať.

Čo by malo byť hlavným záverom pre Európu?

Nemali by sme sa na vzťah Číny a Európy pozerať cez čiernobiele ideologické okuliare. Nastavme si radšej zrkadlo. Čína svoj vzostup dlhodobo plánuje, kým Európa často už len pasívne reaguje. Ak nebudeme mať vlastný priemysel, vlastné technológie, dostupnú energiu a dlhodobú stratégiu, o našej budúcnosti bude vždy rozhodovať niekto iný. Potom už nikoho vo svete nebude zaujímať, o akých európskych hodnotách hovoríme a akú morálnu nadradenosť predstierame. Rozhoduje materiálna a ekonomická realita, ktorú vyhláseniami nezmeníme.