„Keď v dávnej minulosti premiér V. Mečiar povedal o Ústavnom súde SR, že je ďalším chorým článkom na slovenskej politickej scéne, boli sme všetci pobúrení. Rozhodnutia súdov sa predsa nekomentujú, ale rešpektujú,“ píše v úvode svojho komentára Hrnko.

„Veľa vody uplynulo od tohto “historického” výroku. Za to obdobie Ústavný súd rozhodol viackrát spôsobom, že som si dal otázku, či ten Mečiar nemal aj pravdu. Len si trošku pospomínajme,“ dodáva.

„Veľká osobnosť slniečkarskeho neba I. Mikloš tesne pred voľbami roku 2002 dal schváliť nový zákon o štátnej službe, v ktorom sa pre zamestnancov štátu ustanovili 13. a 14. platy. Bolo to čisté, populistické gesto, ktorým sa malo hodiť poleno pod nohy novej vláde, keďže nepredpokladal, žeby Dzurindova vláda po svojich výčinoch v predchádzajúcom období znovu dostala šancu spravovať Slovensko. Čo však čert nechcel, motyka vystrelila. Roku 2002 M. Dzurinda dostal ďalšiu šancu na štyri roky. Nuž a milý Ivanko musel odstrániť z cesty poleno, ktoré si sám hodil pod nohy. Nerobilo mu to problémy. Jedným z prvých zákonov z jeho dielne v novom volebnom období bolo zrušenie trinástych a štrnástych platov pre zamestnancov štátu.

Čo sa však nestalo. Sudcovia, ktorí od neho zákonom NR SR dostali 13. a 14. platy, zrazu ich zrušenie rovnakým zákonom považovali za zásah do nezávislosti súdov a sami si rozhodli, že zrušenie 13. a 14. platov v ich prípade je protiústavné. Jednoducho rozhodli si vo svoj prospech, hoci princíp, že ten ktorý platy stanovuje, ich môže aj upraviť, im zjavne nehovoril nič. Načo nám sú zákony, keď my sme ústavní sudcovia a ide o naše platy. Nuž a odvtedy sudcovia a prokurátori majú na rozdiel od ostatných 13. a 14. platy na rozdiel od ostatných zamestnancov štátu. A keď dnes SNS požaduje opäť tieto platy pre všetkých, je jej snaha démonizovaná a všemožne kritizovaná.

Rovnaká situácia sa odohrala aj roku 2009. Svet postihla hospodárska kríza a hrubý národný dôchodok SR klesol cca o 6%. Vznikla komplikovaná situácia, keď bolo treba šetriť, lebo ekonomický úpadok sa dotkol všetkých. Poslanci, aby preukázali svoju solidaritu, zmrazili platy ústavných činiteľov. Na Slovensku je cca 1000 až 1100 ústavných činiteľov, z toho je cca 800 až 900 sudcov.

Čo sa však stalo? Sudcovia zmrazenie platov sudcov označili za zásah do nezávislosti súdnej moci a Ústavný súd im dal za pravdu. Opäť neplatilo, kto stanovuje, ten aj mení, ale keď ide o mňa, tak rozhodnem vždy vo svoj prospech. Neprekážalo im ani to, že v zákone sa hovorí, že plat sudcu je 1,3 násobok platu poslanca. Nie fiktívneho platu poslanca, ktorý si sudcovia vymysleli pre seba, ale platu poslanca. Podľa môjho názoru plat poslanca je to, čo má poslanec na výplatnej páske. Podľa sudcov to tak nie je. Plat poslanca je to, na základe čoho mu ho zákon určuje. Teda taký, aký by bol, keby si poslanci plat nezmrazili. Nuž čudoval som sa, ale rozhodnutie súdu vraj treba rešpektovať.

Tak sa stalo, že celá solidarita ústavných činiteľov sa dotýkala cca 200 až 300 ústavných činiteľov a tí si najmä z populistických dôvodov od roku 2010 pravidelne zmrazovali platy, až to nahnevalo generálneho prokurátora a podal návrh na Ústavný súd návrh, v ktorom označil zmrazovanie platov torza ústavných činiteľov za protiústavné.

A ako rozhodol Ústavný súd? Povedal by som absolútne scestne. Rozhodol, že zmrazovanie platov ústavných činiteľov je neústavné s výnimkou členov vlády a poslancov, lebo oni si tak v svojej veci rozhodli sami! Skutočne hodné Šalamúna. Takže z cca 1000 až 1100 ústavných činiteľov je v prípade všetkých zmrazovanie platov neústavné, ústavné je iba v prípade 150 poslancov a 15 členov vlády.

Aj keby poslanci chceli ďalej zmrazovať platy, jednoducho sa to nedalo, lebo aj vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu bolo treba jednoducho dať sústavu do rovnováhy. To, že dňoví podvodníci ako jeden solitér v parlamente aj proti vôli svojich ostatných poslancov štvú a rozkladajú dôveru občanov v štát, je dôsledkom zlých rozhodnutí Ústavného súdu, kde vlastný, osobný záujem je viac ako všeobecné blaho.

Za bezprecedentné zlé rozhodnutie Ústavného súdu SR pokladám to, ktorým rozhodol v prospech súkromných zdravotných poisťovní, ktorým dovolil z povinných odvodov občanov hromadiť zisk. Situácia vôbec nebola ústavne a právne taká, žeby bolo ústavne nekonformné zakázať bezpracný zisk z verejných zdrojov. V tomto prípade bolo rozhodujúce, či sa Ústavný súd prikloní na stranu verejného záujmu alebo na stranu súkromného záujmu. Neverím, žeby sa vo svete našiel jeden ústavný súd okrem slovenského, ktorý by sa v takejto vážnej veci priklonil na stranu súkromného záujmu!

Stalo sa! Myslel som si, že už hlbšie ústavné súdnictvo na Slovensku nemôže klesnúť. Mýlil som sa! Nedávne rozhodnutie, ktorým Ústavný súd SR rozhodol, že ústavný poriadok SR je v rozpore s ústavným poriadkom SR (opäť ale výlučne v súkromnom záujme sudcov) ma však presvedčili, že v našom postfaktuálnom svete je možné všetko. Dokonca aj klesnúť hlbšie, ako sa podľa fyzikálnych zákonov dá.

Ako z toho. Asi sme pri formovaní Ústavy SR zabudli na to, že na Slovensku je to tak (ako povedal klasik). Nuž musíme veľmi skoro novelizovať Ústavu v tejto veci tak, že platové pomery sudcov určuje NR SR zákonom, aby bolo každému (aj ústavným sudcom) jasné, že o financiách rozhoduje ten, kto ich rozdeľuje.

Nuž a doplniť ústavu o to, čo by malo byť jasné aj študentom práva, že Ústavný súd rozhoduje o tom, či sú zákony a podzákonné normy v súlade s ústavným poriadkom SR. Skutočne rozhodovať o tom, či je ústavný poriadok SR v súlade s ústavným poriadkom SR patrí skôr do románov typu Dobrý vojak Švejk, nie do reálneho života,“ uvádza na záver Hrnko.