Svet 17. decembra (HSP/Zenit/Foto:TASR)

Prinášame vám rozhovor o vedeckých a bioetických aspektoch homosexuality s talianskou odborníčkou, profesorkou bioetiky, Giorgiou Brambillovou.

Spoločnosťou sa postupne pretláča ideológia, ktorá ruší pohlavnú rozdielnosť a presadzuje pohlavný indiferentizmus. Aké sú korene tohto problému? 

Sú ľudia, ktorí síce uznávajú, že telo človeka je pohlavne vymedzené, avšak tvrdia, že neexistuje rozdiel medzi mužmi a ženami, a teda že pohlavnosť nie je determinujúca. Uvádzajú, že dôležité je to, ako sa osoba cíti. Rozdielnosť medzi mužom a ženou je podľa nich čisto kultúrnou záležitosťou, čo znamená, muži a ženy sú takí, akí sú len preto, že ich tak od dieťaťa vychovali. Historicky k takémuto tvrdeniu viedli viaceré prúdy, ako napríklad: hedonistický liberalizmus propagujúci voľný sex; freudovský pansexualizmus, ktorý spájal neurózu a rôzne zranienia osoby s potláčaním sexuálnych pocitov; kontroverzný Kinsey a jeho téza, že sex je len obyčajný mechanizmus spojený so stimulami a že nemá zmysel hovoriť, čo je a čo nie je normálne v sexuálnej oblasti; a samozrejme, sexuálna revolúcia, ktorá sex zredukovala len na inštinktívnosť. Ten hlavný ideologický prúd však spočíva v tom, že nutne treba človeka oslobodiť, a táto sloboda sa prejaví v liberalizácii sexu. 

Neomarxizmus, a hlavne autor Marcuse, rozvinul túto liberalizáciu do sféry heterosexuality hovoriac o “slobodnej voľbe pohlavia”. Táto myšlienka spolu s ideologickou tézou feministky Simone de Beauvoir vyústili do takzvaných “piatich rodov”: mužský, ženský, homosexuálny mužský, homosexuálny ženský a transexuál. Feminizmus potom nastolil myšlienku, že za spoločenskou podriadenosťou ženy voči mužov stojí práve rozdielnosť pohlaví a že roly muža a ženy v rámci rodiny, ktoré podľa feminizmu nie sú v žiadnom prípade prirodzené ale len kultúrne vynútené, predstavujú obrovskú nespravodlivosť. Skutočným ideologickým a spoločenským výdobytkom by podľa nich bol prechod od sexu/pohlavia k “unisex” (univerzálnemu pohlaviu). Unisex sa stal emblémom niektorého typu oblečenia, ako džínsy, či pulóvre, ktoré majú “sedieť” všetkým – mužom a ženám. Nejestvujú žiadne  zábrany, žiadne prirodzené fakty, ktoré by mali byť platné všade a v každej dobe. Už postupne však svet prichádza na to, že myšlienka “multigender” je presiaknutá relativizmom.

Ako to teda je? Sme “sexuovaní” (obdarení pohlavím) prirodzene alebo kultúrou?

Od momentu počatia sme muži alebo ženy a od genetického pohlavia sa formuje gonadické, hormonálne a morfologické pohlavie a časom aj psychologické pohlavie, ktoré je koherentné s fyzickým, ak doňho nič nezasiahne a nenaruší tento prirodzený vývoj. Sexualita – to, či sme mužmi alebo ženami, je konštitutívnou súčasťou osoby, je to jej spôsob bytia, prejavov a komunikácie s inými; je to “spôsob”, akým bude osoba cítiť, vyjadrovať a žiť ľudskú lásku. Ak niekto trvá na tom, že telesnosť nemá žiaden význam pri plnej realizácii ľudskej osoby, pričom zachádza až do pohlavnej neutrality človeka, sám upadá do dualistickej a zároveň reduktivistickej vízie o človeku. Pohlavná rozdielnosť je prvotná a hoci výchova má obrovský význam, samotná telesná – pohlavná rozdielnosť predčí výchovu ako aj kultúrny či rodičovský vplyv. Postačí nám len preštudovať si neurofyziologický vývin dieťaťa a uvedomíme si, že rod je jednoducho vrodený a nevychádza z pokusu dať do súladu pohlavie s rodom, ktorý by “nastolila” žene či mužovi kultúra. Ktokoľvek, kto má deti, alebo pracuje s deťmi, vie, že dieťa sa správa ako chlapec alebo ako dievča ešte pred tým, než v sebe “objaví” nejaký rod. Je tomu tak na základe vrodených biologických rozdielov, ktoré určujú hlavnú cestu vo vývoji. Zrušenie týchto rozdielov, ako to chcú gender-ideológovia a iní sexuálni extrémisti urobiť na školách prostredníctvom sexuálnej výchovy, ktorá považuje dieťa len za akýsi druh “tabula rasa” v súvislosti s jeho pohlavnou identitou, spôsobí len ťažké ujmy u dieťaťa. Je to priam ohromujúca manipulácia harmonického vývoja dieťaťa. A to je skutočným porušovaním ľudských práv dieťaťa.

Vo svetle týchto poznatkov, kde a ako teda máme umiestniť homosexualitu v rámci ľudskej sexuality? 

Tvrdenia ako “tento muž je homosexuál” alebo “táto žena je lesbou” nám vnucujú myšlienku, že takáto osoba je akoby iným variantom ľudského druhu – odlišným od variantu heterosexuála. Vedecké poznatky, ktorými disponujeme, nám však hovoria, že osoby s homosexuálnym inklinovaním sa narodili s rovnakými fyzickými a psychologickými danosťami ako ktokoľvek iný. Homosexuálmi sa teda nerodíme. Avšak, ani sa nimi nestávame. Na tomto aspekte trvám. Môžeme hovoriť o osobách, mužoch a ženách, ktoré majú homosexuálne pocity, tendencie alebo správanie (rôznej intenzity), avšak na epistemologickej úrovni nie je možné hovoriť o sexuálnych odlišnostiach, ale len o odlišnosti. Sexuálna odlišnosť je len jediná a je neredukovateľná – je medzi mužom a ženou. Čo sa týka klinickej úrovne, v mnohých denníkoch sa síce objavujú manipulujúce informácie, ktoré hovoria o genetických základoch homosexuality, avšak keď pôjdeme do hĺbky, ľahko pochopíme skutočnosť, že muž a žena, ktoré majú homosexuálne tendencie, sú geneticky vždy len mužom a ženou a homosexuálne tendencie si nadobudli. Van den Aardwg považuje za najdôležitejší faktor vývoja homosexuality popretkávané vzťahy s ľuďmi na začiatku dospievania – vzťahy, ktoré predstavujú rozhodujúci komponent pri vývoji osobnosti a teda aj samotný pohľad dospievajúceho na seba samého – ako na muža či ženu.

Ak sa dospievajúci zle integruje v skupine rovesníkov rovnakého pohlavia, hlboký pocit vylúčenia či neprijatia môžu v dospievajúcom dieťati spôsobiť frustráciu a náslende komplex menejcennosti s ohľadom na svoju vlastnú mužskosť či ženskosť. 

Táto skutočnosť sa rodí v hlbokom vnútri osoby a nie zvonku. Diskriminácie v skutočnosti nespôsobujú tento komplex, a je treba si to uvedomiť. Avšak práve toto prináša obrovský zmätok do diskusie, až sme došli do bodu, kedy ktokoľvek sa k tomu “opováži” postaviť a kritizovať slogany o diskriminácii, alebo nezmyselné zákony, didaktické návrhy, je okamžite umlčaný len obyčajnými ideologickými termínmi a niekedy aj prostriedkami “menej intelektuálnymi”. Toto všetko sa deje v rámci neutíchajúceho militantného gay hnutia, ktoré hrajúc rolu obete stalo sa prenasledovateľom. 

Aký vplyv na sexuálnu identitu môže mať vzťah s rodičmi?

Okrem toho, čo som vyššie vysvetlila, dovolím si pridať ešte jeden faktor, akúsi “prehomosexualitu”, ktorá závisí od rodičov, a obzvlášť od rodiča toho istého pohlavia a podľa troch aspektov. Prvý sa týka prítomnosti rozdielnosti. Každý z nás vytvára svoju osobnosť tým, že sa konfrontuje s identitou a rozdielnosťou. Z jednej strany dieťa poznáva seba samého imitujúc rodiča toho istého pohlavia, na druhej strane pozorovaním rodiča opačného pohlavia. Toto sa deje nielen na kognitívnej úrovni ale predovšetkým na emotívnej a afektívnej úrovni. Ako dieťa vidím a cítim, že mama sa mi prihovára, mazná sa so mnou a hrá sa so mnou iným spôsobom ako otec. A vidím, že mama aj otec majú priateľov, ku ktorým sa tiež správajú rozdielne. A nie je to len preto, že majú iné vlastnosti (správanie matky môže byť veľmi podobné správaniu učiteľky a je to určite viac podobné než správanie starého otca alebo strýka). Absencia rodiča alebo rozdielnosti (v prípade “homorodičov”) má isté dôsledky a jestvuje k tomu obrovské množstvo vedeckých publikácií.  

Druhý faktor  sa týka sociálnych zručností. Vedieť sa hrať ako sa hrajú rovesníci toho istého pohlavia, pomáha dieťaťu nadobudnúť vzťahové spôsoby, ktoré sú typické pre toto obdobi a pomáha tiež k uznaniu od ostatných detí toho istého pohlavia. Toto všetko sa deje v úplnej spontánnosti. Je to spoločná skúsenosť prísť do školy a vidieť, ako sa deti hrajú oddelene – dievčatá a chlapci. A je tomu tak nie pre to, že “homofóbna učiteľka” im to tak nariadila, ale jednoducho preto, lebo chlapci a dievčatá majú rozličné postoje a preferujú rozdielne hry. Pripomeniem to fiasko rozličných gender experimentov, kedy dali kamión dievčaťu a bábiky chlapcom. Výsledkom bolo, že dievčatá sa hrali, ako “kamión-mama” mení plienky “kaminónu-dieťaťu” a chlapci bábikou bili ostatných chlapcov. Preto rodič, keď sa hrá s dieťaťom, pomáha jeho nenútenej interakcii s deťmi rovnakého pohlavia, pričom sa to dieťa vyhne komplexu menejcennosti, ktoré sa plodí v dospievajúcom veku. Práve ten sa podľa mnohých vedcov stáva základom neskorších homosexuálnych pocitov. Homosexuálne pocity vychádzajú z idealizácie takých vlastností, ktoré u jedincov rovnakého pohlavia nie sú, až to končí erotickou príťažlivosťou voči nim. 

Tretí faktor sa týka rodičov, ktorý sa ako pár miluje a prebýva v pokojnej a rešpektujúcej atmosfére, pričom svoje roly prijímajú s radosťou. Roly, ktoré sú čímkoľvek len nie umelými či ponižujúcimi, či dokonca nariadenými, a ktoré sú prirodzeným prejavom identity muža a ženy vo vzťahu k sebe samým a so svetom a ktorých vykonávanie sa deje prostredníctvom vzájomnej hlbokej lásky a vzájomného prijímania. Rozličné psychoanalytické školy podčiarkujú absenciu otca ako jednu z hlavných príčin homosexulity. “Absencia” v tomto prípade nie len vo fyzickom zmysle, ale skôr vo vytesnenom – keď manželka vytesní manžela v rodinnom živote a z jeho roly otca ako hlavy rodiny. Alebo keď ho manželka sústavne degraduje či slovne ponižuje pred očami detí.  Takáto matka bude tiež veľmi úzkostlivá, bojazlivá, často zároveň dominantná, avšak veľmi neistá práve preto, že sa bráni mužovi, ktorý ju má viesť a podporovať.  

mk