V československej reprezentácii strávil desaťročie, v národnom tíme absolvoval mnoho veľkých turnajov. Okrem titulu majstra sveta z roku 1985 získal štyri ďalšie medaily z MS, dva cenné kovy má zo zimných olympiád. Hoci by Igor Liba mohol dlho nostalgicky spomínať na československé medailové časy spred 30 rokov, radšej sa pozerá dopredu. Na rozdelenie federácie a vznik dvoch samostatných štátov mu ostal rokmi nezmenený názor. “Veľa ľudí to šokovalo. Ja to dodnes ľutujem, pretože som presvedčený, že keby Československo ostalo, stali by sme sa druhým Švajčiarskom. Nielen my športovci, ale aj mnohí ľudia dnes zastávajú tento názor. Žiaľ, prišla taká doba…,”uviedol Liba.

V 80. rokoch bol československý tím tvorený prevažne z Čechov, medzi ktorých sa dostala iba úzka skupinka skutočne elitných hráčov zo Slovenska. Takými boli najmä útočníci Liba, Vincent Lukáč, Dárius Rusnák a Dušan Pašek, ktorí boli v roku 1985 lídrami majstrovského tímu. Natíska sa otázka, či na slovenských ťahúňov nežiarlili ich českí spoluhráči. “Kdeže, nič také nebolo. Boli sme jedna partia a nedelili sme sa na Čechov a Slovákov. Aj dnes, keď sa s bývalými spoluhráčmi stretávame na rôznych akciách, tak na to v dobrom spomíname,” zdôraznil Igor Liba.

Rozdelením Československa podľa neho utrpel hokej v oboch krajinách. Spoločnú ligu považoval za jednu z absolútne najlepších na svete. Dlhé roky v nej hájil farby HC Košice s výnimkou vojenčiny v Dukle Jihlava. “V najvyššej súťaži bolo 12 českých mužstiev a dve slovenské, ku ktorým sa neskôr pridal Trenčín. Podobným pomerom boli Česko a Slovensko hráčsky zastúpené aj v reprezentácii. Ja som presvedčený, že v tom čase sme boli po NHL druhá najlepšia súťaž na svete a určite najlepšia v Európe. Som rád, že som hral v tom období. Po hokejovej stránke bola vtedy väčšia voľnosť. Nebolo všetko tlačené na taktiku a systém hry. Dnes je to inak. Vtedy sme vedeli čo máme hrať, ale nebolo to pretaktizované. Dnes mnohí po zápasoch hovoria, že ‘dodržali sme taktiku, systém’, ale zabúdajú dodať, že prakticky nehrali hokej. Vtedy mali fanúšikovia lepší zážitok z hokeja, bola to radosť pozerať,” spomína si.

Zatiaľ čo v súčasnosti je bežné, keď hráči na pomedzí dospelosti premýšľajú nad odchodom do zámoria v záujme splniť si sen s názvom NHL, v časoch Československa bolo aj zmýšľanie mladíkov iné. Liba najskôr odohral dlhé roky v najvyššej súťaži i reprezentácii, a potom sa takpovediac za zásluhy mohol vybrať za oceán. V sezóne 1988/1989, keď odohral 39 zápasov za Los Angeles Kings a New York Rangers, oslávil 28. narodeniny. “Ja som išiel do NHL v čase, keď nás už pustili. Podmienkou bolo mať isté úspechy, určitý počet zápasov v národnom mužstve, resp. na majstrovstvách sveta. Ja, Dušan Pašek a Čech Jiří Hrdina sme spĺňali tieto kritériá a išli sme. Dnes príde 10-ročný chlapec a hovorí o tom, ako on bude hrať v NHL. To je chyba, my sme takto nerozmýšľali. Hoci aj vtedy viacerí hráči snívali o NHL, väčšinou sme si za cieľ dávali reprezentáciu. Už niekoľko rokov predtým som často cestoval, takže som vedel, ako veci fungujú. Bol som v Kanade viackrát, takže nezaskočilo ma nič. Teda, niečo predsa len áno. Často sa stávalo, že hráč odohral dobrý zápas, ale potom aj tri zápasy sedel,” zaspomínala 57-ročná legenda.

Po ročnej epizóde v profilige sa vrátil do Košíc, absolvoval aj individuálne vydarenú zastávku v najvyššej švajčiarskej súťaži a v roku 1993, keď vzniklo samostatné Slovensko, bol na vrchole síl. V čase, keď ešte nebol súci do starého železa, ale zároveň už mal dostatok skúseností, sa stal pre reprezentáciu nežiaduci. “Za Československo som mal rekordný počet štartov, a to už nikto neprekoná. Za Slovensko som však odohral iba jeden jediný zápas proti Francúzsku. To je pre mňa aj dnes ešte nepochopiteľné. Bol som iba na jednom kempe pod trénerom Júliusom Šuplerom. V tých rokoch boli pri reprezentácii aj iný tréneri, ale nevolali ma. Je to pre mňa záhada. Nikto to so mnou neriešil, vysvetlenie sa mi nedostalo,” priznal. “Hráči ako Cíger, Pálffy vtedy začínali a my sme boli ostrieľaní hráči, no prakticky všetkých nás odmietli. Ale nechcem o tom hovoriť. Myslím si o tom svoje, no nechám si to pre seba,” uzavrel tému.

Radšej než do minulosti sa Igor Liba pozerá vpred. Už piaty rok vedie svoju hokejovú akadémiu v obci Čaňa neďaleko Košíc. V neľahkých podmienkach má spoločne s partiou bývalých spoluhráčov a ďalších nadšencov na starosti približne 150 detí. Jeho hokejová akadémia si rokmi získava vážnosť. “Sme v spádovej oblasti 19 dedín, takže potenciál detí je veľký. Všetci už vidia, že nie sme projekt na jednu sezónu. Počas piatich rokov existencie sme si už spravili nejaké meno. Nemáme to však jednoduché v porovnaní s mestami. V mestách je ľad často financovaný mestami, ktoré prispievajú na mládež. U nás to tak nie je a sami musíme pravidelne zháňať nemalú finančnú sumu. Náš cieľ je, aby deti boli v pohybe. ‘Ulica’, na ktorej sme vyrastali my, už dnes neexistuje, tak ponúkame deťom takúto formu,” dodal Igor Liba.