Môj profil 
Predplatné
Proti zákonu sa už zdvihla vlna odporu. V utorok na obed bola priamo pred parlamentom demonštrácia, kde z pódia zopár aktivistov a osôb lokálnej politiky vyzývali parlament, aby tento zákon neprijal. Možno povedať, že proti hazardu v mestách a obciach sú hlavne starostovia a miestni poslanci, ktorí majú s negatívnymi dopadmi naviac dočinenia, kým politici štátnej politiky sú v tomto bez empatií.
Trocha paradoxne sa dá povedať, že proti liberalizácii hazardu sú viac liberáli, vrátane prezidenta, ktorý zákon vetoval, a naopak, koalícia, ktorej strany sa sa označujú za národné a sociálne, je na strane biznisu. Ale zas, povedzme si pravdu: ak by súčasní liberálni opozičníci boli pri moci, prijali by zákony liberalizujúci hazard rovnako ľahko, ako súčasná koalícia. Nie všetci, prirodzene, tí nižší politici to myslia úprimne, pretože pre nich znamenajú herne a ich dopad na človeka konkrétne zlo, ale tí hore by to podpísali.
Pretože medzi politikmi súčasnosti je len malý rozdiel v tých rôznych „-izmoch“, ktorými sa označujú, ale naopak majú jednu veľkú spoločnú vlastnosť – v prvom rade rešpektujú veľké peniaze. A nehovorím tu ani tak o priamych úplatkoch či korupcii – oni proste na prvom mieste slúžia financiám.
Nie je to nejaká špecialita Slovenska – účelom politikov nielen na Slovensku je, úplne oficiálne, podporovať korporácie a veľké peniaze. Volajú to síce „hospodárstvo “ a „trhy“, ale je to predsa to isté. V prípade hazardu sa ako motivácia súhlasu politikov pridáva predstava, že s touto oblasťou podnikania štát získava peniaze. Nič nie je ale vzdialenejšie pravde.
Ako vysvetľujú ľudia proti hazardu, ak herne posadnutý občan hodí do hry stovku, najmenej polovica z nej je buď hneď nejako vytunelovaná mimo dane, alebo sa ďalej krúti na propagande hazardu, či výhrach, ktoré sú tiež len formou propagácie. Štátu teda zostane nejakých 10 eur, ale pripomeňme, občan stratí 100 eur.
Určite sa nedá považovať za prínos „zábava“, pretože tá robí ľudí len závislými, je to doslovne to isté zlo, ako drogy, len sa jedná o vnútorné chémiu, dopamín a podobne. Ako u drog, výrazná je tu kriminalita, pretože notorickí hráči si práve cez kriminálne činy získavajú peniaze. Ak nie rovno lúpeže, tak sú to pôžičky, ktoré nikdy ani nechceli byť vrátené, alebo sú to peniaze rodinné, ktorých chýbanie doslovne rodiny zruinuje.
Hazard dnes na Slovensku je rovnaké zlo, ako kedysi alkoholizmus. A stojí celú spoločnosť nemalé ďalšie peniaze, zrejme oveľa viac, ako tie prínosy na daniach. Na celom tom všetkom nezarába teda štát, ale len prevádzkovatelia hazardu.
Bohužiaľ, slovenská politika je ochromená žabomyšími vojnami a osobnými nenávisťami, a tak na naozaj verejné záujmy nezostáva síl.
Napríklad tento zákon prezident vetoval a vrátil do parlamentu – lenže žiaľ Kiska už vrátil toľko zákonov, len zo zásady všetko možné odmietať a sabotovať, že teraz aj jeho potencionálne správne veto už nik neberie vážne. Kiska si proste premrhal prezidentskú autoritu, ktorú získal s funkciou, a teraz ho už naozaj nik neberie vážne, čo je ďalšia jeho osobná vina.
Peter Vanád
