Grajciarová komédia

Nuž, odkázal by som jej, že normálne, racionálne a logicky uvažujúci jedinci sa obyčajne na grajciarových komédiách nezúčastňujú. Za nič iné, len za grajciarovú komédiu možno nazvať skutočnosť, keď sa jedna bojujúca strana rozhodne vytvoriť súdny tribunál, ktorý by mal súdiť predstaviteľov druhej bojujúcej strany. Takéto niečo nemá obdoby v celej cca 5000-ročnej histórii ľudskej civilizácie. Aspoň je mám takú vedomosť. Ak má niekto iné poznatky, treba ich uviesť.

Dejiny trestanie protivníkov na druhej strane bojovej barikády sú rozmanité. Vždy však trestali víťazi a trestali porazených. Nezdá sa mi, žeby 36 ochotných, ktorí sa vraj o takýto tribunál usilujú, mohli povedať, že na bojisku víťazia. Ak áno, tak možno v útokoch na civilné objekty, internáty, námestia plné trhovníkov a kupujúcich a možno ešte pri adorovaní vojnových zločincov z druhej svetovej vojny, ktorí svoje „hrdinstvá” preukazovali na takých bojiskách ako Babin Jar, Volyň alebo Chatyň. V dávnych dobách, ktoré končili len pred nedávnom, víťaz trestal okamžite, na mieste a kruto. Obyčajne povraždením zajatcov, vypálením a vyvraždením miest, ktoré sa odhodlali druhej bojujúcej strane odporovať a pod. Myšlienka, žeby sa porazení za svoje zločiny mali súdiť pred medzinárodnými tribunálmi, vznikla – ak sa nemýlim – až po skončení prvej svetovej vojny. Bola to revolučná myšlienka, ale sa nerealizovala.

Nacistické zločiny počas druhej svetovej vojny boli také ohromujúce, že víťazní Spojenci sa rozhodli vytvoriť medzinárodný trestný tribunál, ktorý by ich posúdil v zmysle dovtedajšieho práva, ale aj v zmysle práva prirodzeného, keďže mnohé zločiny (napr. priemyselné vyvražďovanie civilného obyvateľstva) boli dovtedy nepopísané. Strojcovia tohto systému si však dali veľký pozor, aby rozsudky takýchto tribunálov nemohli byť chápané len ako pomsta víťaza nad porazeným! Je síce pravda, že mnohé zločiny na spojeneckej strane neboli postavené pred súd (napr. zrovnanie otvoreného mesta Drážďany so zemou), ale o medzinárodnom súdnictve pod gesciou Bezpečnostnej rady OSN až do posledných rokov nebolo veľa pochybností.

Tie vznikli až v súvislosti s vojnami na Balkáne (niekedy blahovoľnejší prístup voči obvineným na protisrbskej strane), ale v princípe boli založené BR OSN a pred súd stavali obvinených z oboch strán. Tomuto pseudotribunálu však niečo podobné nehrozí. Je to typická propagandistická aktivita, ktorej jediným cieľom je podložiť nohu všetkým tým, ktorí by sa úprimne snažili o skončenie tohto nezmyselného krviprelievania. Preto je neúčasť SR na tejto lacnej fraške hodná pochvaly, nie odsúdenia.

Anton Hrnko