Podotýkam, že toto je z filozofického i psychologického pohľadu absolútne nezlučiteľným protikladom.

Kto je naozaj vnútorne slobodný, ten nechce a nepotrebuje blahobyt. Snaha o dosiahnutie blahobytu a luxusu zotročuje indivíduum, a to nemôže byť preto už len principiálne nikdy vnútorne slobodné.

Pomaly sa z tohto klamného “pekného” sna však prebúdzame. Je ale už neskoro – reťaze, ktorými sme sa dali dobrovoľne a nadšene spútať, sú natoľko komplexné, že ich už nedokážeme pretrhať!

Toto všetko bolo možné preto, lebo po 9. novembri 1989 vypukla po páde komunizmu obrovská eufória a všetko, čo pochádzalo zo Západu, sa stalo neobjektívne a bez najmenšej kritiky vysoko glorifikované a zdvihnuté na piedestál posvätnosti a najvyšších ideálov ľudstva.

Tomu sme podľahli aj my, západní Slovania – predovšetkým Česi, Poliaci, Slovinci a Slováci. Hanba nám za to – hanba za vlastnú naivitu a nekonečnú hlúposť a za primitívne hlúpu a slepú dôveru voči “hodnotám” Západu.

V tejto prechodovej fáze, keď sa Západ už odrazu nemusel obávať protiváhy východného bloku a nemusel vôbec dbať o to, aby aj ľudia na spodných priečkach spoločenského rebríčka boli relatívne spokojní, tak si kapitalizmus odrazu celkom zhodil svoju sociálnu masku, ktorú si aj tak nasadil len z donútenia nasilu, pretože sociálne srdce nikdy nemal a začal ukazovať svoju pravú tvár.

Táto tvár bola tvárou divokého a nenásytného dravca, ktorý neľútostne zhltol každú korisť, ktorá mu prišla do cesty a privtelil si ju len sám pre seba.

Nový spoločenský model, ktorý mal zaručovať najvyššiu úspešnosť, podmienenú samozrejme maximálnou a totálne bezohľadnou ziskuchtivosťou, sa nazval neoliberalizmom. Klamné slovo, ktoré na prvý pohľad neznie vôbec hrôzostrašne a brutálne, o to však brutálnejšie a neľudskejšie sú metódy neoliberalizmu, ktorými vládne a všetko určuje, pričom takmer celkom vytlačil zo spoločnosti model sociálneho trhového hospodárstva, ku ktorému sa niekedy hlásili ešte aj takí pravicovo konzervatívni nemeckí politici, ako napríklad Helmut Kohl.

Takmer všetci ľudia boli buď opojení alebo obalamutení “skvelými” úspechmi neoliberalizmu, ktorý budil zdanie, že tvorí a vytvára peniaze a finančný kapitál fakticky neobmedzene a takpovediac akoby z ničoho. Vznikla fáma a či ekonomická dogma, že do neoliberalizmu a jeho metód sa nesmie za žiadnych okolností zasahovať a ani ho v ničom obmedzovať. Ľudia si naivne mysleli, že on všetko vybaví a zariadi celkom sám k spokojnosti všetkých.

V tomto stave jeho najväčšieho triumfu sa “globálny mozog” západného informačného kapitalizmu totálne vnútorne prestavil a odstavil zo svojich štruktúr sociálnu inteligenciu a doslova ju paralyzoval.

V praxi to znamenalo, že finančné prostriedky, ktoré mali vtekať do sociálnych systémov spoločnosti, sa začali neúprosne obmedzovať a krátiť.

Moc vo svete sa čoraz viac vytrácala z rúk politikov a prechádzala čoraz kompaktnejšie do mechanizmov trhov a neoliberalistická ideológia sa stala diktátorom sveta a jeho najvyššou relígiou.

Je veľa aspektov, ktoré budia dojem, že táto ideológia bola naplno implementovaná už aj do konštitučných orgánov európskeho Západu. Skutočnosť, že v USA už prenikla dávno všade, do každej inštitúcie a do každej vlády, je známa už dlhú dobu. Neoliberalistická ideológia presvedčila všetkých, že trhový mechanizmus vie viac ako hociktorá vláda na svete. To bola hodina zrodu tzv. trhovokomfornej demokracie – pričom musím podotknúť, že v tejto slovnej kombinácii tkvie ťažká urážka a absolútne zneužitie slova demokracia.

Ekonomický imperializmus prevalcoval a ovládol všetko a zasiahol do všetkých štruktúr nášho života a zároveň aj znamená negáciu všetkých idealistických hodnôt a tým aj všetkých humanistických a samozrejme aj kultúrnych hodnôt.

Všetko je ekonomizované a preekonomizované. Napríklad lekár v tomto systéme už dávno nie je viac lekárom v klasickom slova zmysle a už vôbec nie je niekým, koho viaže ušľachtilosť Hipokratovej prísahy, kde sa zaväzuje eticky zodpovedne urobiť všetko čo je v jeho silách, nech to stojí akúkoľvek námahu, len aby urobil všetko pre dobro pacienta.

Aj lekár sa už stal firmou a či podnikom, ktorý je orientovaný na dosiahnutie čo najvyššieho zisku a pacient je len prostriedok k tomu. A prostriedok možno využiť, použiť a mu všeličo nahovoriť tak, aby to prinieslo čo najviac peňazí do podnikovej pokladnice – do lekárovho vrecka.

Podobne to funguje vo všetkých štruktúrach našej morálne zruinovanej a patologickej spoločnosti, ktorá nám vytrháva srdce a naše vnútro mení na ľad. Najhoršie na tom je to, že nikde na horizonte sa neobjavuje nádej, že by sa to v budúcnosti mohlo obrátiť k lepšiemu.

Tak ako nie sme schopní vytvoriť svet bez zbraní, práve tak nie sme schopní vytvoriť skutočne humánnu spoločnosť, kde vládne láska a vzájomný rešpekt.

Náš svet ovládajú len zbrane a peniaze a v takom svete nemá miesto ani solidarita ani láska – sú prekážkou moci a vykorisťovania!

My, Slovania, sme si ale sami vykopali svoj hrob, kde sme pochovali naše najlepšie slovanské vlastnosti a preochotne a nekonečne naivne sme sami dobrovoľne vložili svoje krky do jarma Západu.
Jedine Rusko, ktoré odmieta americké “hodnoty”, sa nedalo celkom ujarmiť. Ako dlho ale vydrží, to ukáže budúcnosť.

Roman Bednár