Tento mesiac vyšla vo vydavateľstve Torden kniha nášho redaktora Ivana Lehotského s názvom Prípad Zakázané Hlavné správy o všeličom zaujímavom, čo sa nazbieralo (a nebolo toho málo) za desať rokov boja Hlavných správ s globalistickou a liberalistickou neokoloniálnou propagandou (kúpiť sa dá tu). Ako ukážku z knihy prinášame jej úvodnú kapitolu.

Kapitola 1 z knihy Prípad Zakázané Hlavné správy – Ako som sa stal pracovníkom národnooslobodzovacieho boja

          Bol to sychravý deň, tuším 15. február 2018. Už vopred som mal tušenie, že v mojom živote bude predstavovať významný medzník. Po dlhých rokoch, keď som popri práci vo (vtedy ešte slovenskej, tzv. národnej) rafinérskej spoločnosti a neskôr popri skromnom podnikaní v oblasti reklamy sporadicky písal na intelektuálsky portál nadhlad.com a iné stránky „protirežimné“ príspevky, som sa rozhodol, že to písanie skúsim robiť ako profesiu.

          Bolo mi jasné, že ak raz zakotvím v médiu, ktoré tzv. etablované médiá a spoločenské kruhy preklínajú ako najhoršie zlo, je to jednosmerný cestovný lístok a asi sotva by som už niekedy mohol pomýšľať na návrat do „lepšej“ spoločnosti. Ale nevadilo mi to. Bolo to moje vedomé rozhodnutie, že ja, slušný a počestný občan, bývalý nádejný manažérsky káder nadnárodnej korporácie, v úplne nevhodnom veku 51 rokov (revolucionári vraj vždy bývali mladí) sa zaradím medzi „dezolátsku“ háveď a prihlásim sa k národnooslobodzovaciemu boju.

          Asi poviete, že s výrazom „národnooslobodzovací boj“ to preháňam. Isteže je nadnesený, lenže v hlbokej podstate to je presne to, o čo tu ide. Zvyčajne si síce pod týmto pojmom predstavujeme čosi iné, skôr boj so zbraňou proti okupantovi, ktorý prišiel na tankoch, a na Slovensku predsa nie je vojna, aspoň nie tá horúca. Teda aspoň zatiaľ, našťastie. Avšak latentná, tichá vojna vlastencov proti viac či menej nenápadnej okupácii, tá tu naozaj je. A nielen na Slovensku. O svoju svojbytnosť a suverenitu v nej každodenne bojuje každý malý národ a každý malý štát vo svete.

          Každý malý národ či štát má ten istý problém: je pod politickým, ekonomickým, finančným, kultúrnym… skrátka, pod všestranným vplyvom dominujúcej mocnosti.

          Či sa to niekomu páči alebo nie, je neodškriepiteľnou geopolitickou realitou, že každý malý národ, či štát, patrí do sféry vplyvu veľmoci. Pritom výraz „sféra vplyvu“ je iba eufemizmus označujúci obyčajný kolonializmus. Veľmoc vo väčšej či menšej miere ovláda politickú, finančnú, ekonomickú, mediálnu sféru malého štátu a v praxi to znamená, že celá táto spoločenská nadstavba pracuje v jej prospech.

          No a tu je ten principiálny rozpor: demokracia (z gréckého demos [ľud] a kratos [vláda], čiže vláda ľudu, ľudová vláda) predsa znamená, že celý ten aparát by mal pracovať v prospech domácich ľudí, národa, štátu a nie v prospech cudzích záujmov, cudzích firiem, cudzích geopolitických ambícií.

          Byť v otvorenej názorovej vojne proti ideológii a propagande prevládajúcej veľmoci, ktorá má vo verejnom priestore na svojej strane všetky výhody, je preto možné vnímať ako určitú formu partizánskeho boja. Samozrejme, u nás momentálne len v latentnej fáze, keďže sa to deje iba náznakovo, v informačnej rovine.

          Polarizácia medzi vlastencami a vykorenenými, odnárodnenými milovníkmi cudzoty, ovládajúcimi verejný diskurz, je viacmenej podobná vo všetkých krajinách vo sfére vplyvu veľmocí. Keďže však naša štátnosť má v porovnaní so susednými štátmi len plytké korene, u nás je tábor patriotov naozaj dosť biedny, rozorvaný a žiaľ, v mnohých prípadoch veľmi primitívny. O to viac si žiada úsilie a opateru zodpovedných vlastencov.

          Rozhodnutie odísť do mediálneho „odboja“ vo mne dozrievalo dlhšie, ale bolo nezvratné. Tak ako sa motýľ už nikdy nenasúka naspäť do kukly, ani pre človeka, ktorý dostatočne porozumel geopolitickým súvislostiam, už niet cesty naspäť do klietky slaboduchých mainstreamových názorových klišé, vystavanej z prefabrikovaných poloprávd, neprávd a zavádzajúcich „faktov“. Tých, o ktorých bývalý riaditeľ CIA Allen Dulles raz povedal: „Človeka ľahko pomýlite faktami, ale ak chápe tendencie, už ho neoklamete“.

          A preto, keď mi kamarát povedal, že Hlavné správy, najväčší nezávislý, antiglobalistický internetový denník na Slovensku hľadá redaktora, rozhodol som sa, že sa to skúsim. Bol som si vedomý toho, že pritom pravdepodobne budem musieť otvorene deklarovať svoj odchod do (zatiaľ našťastie iba) názorovej ilegality a asi prídem aj o niektorých známych, ktorí na svojej životnej ceste zmúdrenia ešte nedospeli k poznaniu, že rozdielne politické názory by nemali byť dôvodom na nenávisť a ostentatívne odmietnutie starého priateľstva. Robertovi Sopkovi, majiteľovi Hlavných správ som zavolal, poslal som mu životopis a dohodli sme si stretnutie.

Čo kniha obsahuje?

Kniha má v podstate tri roviny:

– faktickú rovinu, kde sú zmapované podstatné udalosti, ktoré Hlavné správy zažili počas doterajších desiatich rokov ich existencie

– odľahčenú rovinu, ktorá zachytáva tie najšťavnatejšie „pikošky“,  ktorých sa za ten čas nazbieralo naozaj nemálo

– a napokon názorovú rovinu, kde sa autor venuje rozbíjaniu kľúčových argumentačných faulov názorových protivníkov.

Tieto tri roviny sa prelínajú a v jednotlivých kapitolách striedajú, aby knižné dielko bolo čo najľahšie a najpútavejšie čítavé – a také podľa doterajších recenzií čitateľov aj je. Kniha obsahuje 50 kapitol, niečo o ich obsahu môžu napovedať aj ich názvy:

Ako som sa stal pracovníkom národnooslobodzovacieho boja

Ako som prišiel do HS hneď po agentovi z Denníka N

Ako sa to všetko začalo v jednom aute

Ako sa z prolife krúžku stal ostrov slobody

Ako sa zrodili Hlavné správy

Ako úprimné nadšenectvo dokáže hýbať svetom

Ako vzniká „dezolát“

Ako HS narástli

Ako treba chápať slušných slniečkových ľudí

Ako HS preverovala svätá inkvizícia z Denníka N

Ako nám pravdovravné „Tri sestry“ zabudli čosi prezradiť

Ako dopadla moja prvá parlamentná tlačovka

Ako je to s klamstvami a hoaxmi

Ako Matovič ukončil náš pekný vzťah

Ako si „dvojmetroví“ novinári neuvedomujú svoj podiel viny

Ako sa vrátili 50. roky

Ako to bolo s Rusom, ktorý písal pre Hlavné správy

Ako som sa stal špiónom v hniezde konšpirátorov

Ako som na parlamentnom výbore počul, čo som nemal

Ako by som bol všetkých pobavil, keby som bol pohotovejší

Ako môžeme veci zmeniť, ale sa bojíme

Ako prieskum zistil čosi desivé

Ako nás dobehli s konšpiračnými teóriami

Ako to bolo s Kočnerom a čo mal spoločné s Hlavnými správami

Ako Ján Čarnogurský naplnil krásny citát Jána Pavla II.

Ako Václav Klaus v Bratislave povedal to úplne najpodstatnejšie o EÚ

Ako HS chovali robotického trola

Ako slušní „lepšoľudia“ ukázali svoju slušnosť

Ako HS prenikli na konferenciu a spôsobili tam veľký problém

Ako to bolo s kliatbou, ktorú HS uvalili na šéfov politických strán

Ako sme boli proruskí aj proamerickí

Ako sme sa od tých najpovolanejších dozvedeli, že Brusel je v Bratislave

Ako kameraman HS celkom zdemoloval úrad vlády

Ako chcel exminister Lajčák zažalovať HS a ako to dopadlo

Ako smetiari nevideli brvno vo vlastnom oku

Ako to bolo so samovraždou generála Lučanského

Ako ľudia netušia, že veci sa stanú niekedy úplne inak

Ako sme zverejnili text vojenskej zmluvy s USA a rozpútalo sa peklo

Ako minister Naď hrdinsky zvíťazil nad Hlavnými správami

Ako boli HS zablokované cenzorským úradom

Ako sme sa prebudili do nového dňa

Ako sme prišli o veľkú zábavu

Ako si to takmer odniesol aj poskytovateľ internetových služieb

Ako cenzori bohorovne cenzurujú, lenže sa im to jedného dňa zráta

Ako sme sa dozvedeli, že vraj rozoštvávame ľudí

Ako nám Bohuš urobil veľkú galibu, alebo Kurvahošigutntág

Ako som sa dopustil divokej špekulácie

Ako som napísal pani Čaputovej a čo mi odpísala

Ako žijeme v paralelných svetoch, ktoré sa čoraz menej prelínajú

HSP