Európsky súd pre ľudské práva vyhlásil rozsudok v prípade Krátky proti Slovenskej republike ​

Bratislava 25. apríla 2024 (TASR/HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Dňa 25. apríla 2024 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade dvoch sťažností Dávida Krátkeho a dvoch sťažností Dominika Krátkeho. ESĽP vyhlásil časť sťažností, týkajúcu sa rýchlosti preskúmania zákonnosti ich väzby ústavným súdom za prijateľnú a rozhodol, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Vo vzťahu ku zvyšku námietok podľa článku 5 ods. 3 a ods. 4 Dohovoru ESĽP akceptoval argumentáciu vlády a túto časť sťažností zamietol

Sťažovatelia boli v marci 2017 obvinení pre obzvlášť závažnú drogovú trestnú činnosť s pozadím organizovaného zločinu a boli vzatí do väzby. Ich trestné stíhanie bolo viackrát rozšírené o ďalšie obvinenia vrátane obvinenia z vraždy a v septembri 2020 boli odsúdení na trest odňatia slobody na doživotie (odsúdenie po zamietnutí odvolania sťažovateľov nadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené vo februári 2024 na základe dovolania a sťažovatelia boli opäť vzatí do väzby). Sťažovatelia sa na ESĽP sťažovali podľa článku 5 ods. 3 Dohovoru na neprimeranú dĺžku väzby a jej neodôvodnenosť. Ďalej tvrdili, že preskúmanie zákonnosti väzby ústavným súdom, ktoré viedlo k rozhodnutiam zo septembra 2020 a marca 2021, nespĺňalo požiadavku urýchlenosti podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru. Prvý sťažovateľ sa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru sťažoval aj na to, že v konaní pred najvyšším súdom neboli vzaté do úvahy dôvody jeho sťažnosti proti rozhodnutiu z januára 2020 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie.

Pokiaľ ide o článok 5 ods. 3 Dohovoru, ESĽP uviedol, že väzba sťažovateľov trvala 3 roky, 6 mesiacov a 21 dní a po celý čas bola vnútroštátnymi súdmi odôvodňovaná potrebou zabrániť sťažovateľom v úteku, v marení konania a v pokračovaní v trestnej činnosti. ESĽP uznal, že existovalo dôvodné podozrenie proti sťažovateľom, a že dôvody uvedené vnútroštátnymi súdmi pre väzbu boli „relevantné a dostatočné“. Pokiaľ ide o to, či vnútroštátne orgány postupovali v konaní „s osobitnou starostlivosťou“, ESĽP akceptoval argumenty vlády, že konanie bolo obzvlášť zložité a jeho dĺžka bola ovplyvnená správaním sťažovateľov, a že v postupe vnútroštátnych orgánov nemožno identifikovať žiadnu nečinnosť. ESĽP preto túto časť sťažností zamietol ako zjavne nepodloženú.

Pokiaľ ide o námietku podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, ESĽP poukázal na to, že sťažovatelia sa sťažovali iba na rýchlosť konaní na ústavnom súde, ktoré viedli k jeho rozhodnutiam zo septembra 2020 a marca 2021 a trvali 9 mesiacov a 22 dní a 7 mesiacov a 1 deň. Dospel k záveru, že predmetné konania pred ústavným súdom nesplnili požiadavku urýchlenosti a došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru.

Námietku prvého sťažovateľa, týkajúcu sa situácie, keď po zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby 15. januára 2020 podal sťažnosť bez odôvodnenia s tým, že tak urobí do 7 pracovných dní a najvyšší súd sťažnosť zamietol 30. januára 2020 bez toho, aby mu bolo doručené odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ zaslal prvostupňovému súdu 28. januára 2020, ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú. V tomto ohľade uznal argumenty vlády, že bolo v záujme sťažovateľa, aby svoju sťažnosť odôvodnil čo najskôr a aby odôvodnenie sťažnosti predložil tak, aby bolo doručené najvyššiemu súdu včas.

Každý zo sťažovateľov požadoval 50 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a ďalej prvý sťažovateľ žiadal 9 395,10 eur a druhý sťažovateľ 9 389 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽP za zistené porušenie priznal každému zo sťažovateľov 1 600 eur z titulu nemajetkovej ujmy a 1 000 eur ako náhradu nákladov a výdavkov.

Rozsudok bol prijatý trojčlenným výborom sudcov ESĽP a dňom zverejnenia nadobudol právoplatnosť.