Pretože v predchádzajúci utorok francúzsky prezident povedal, že “porážka Ruska je nevyhnutnou podmienkou európskej bezpečnosti”. A ak túto bezpečnosť treba zaistiť, prečo neposlať francúzskych vojakov do zóny ŠVO. Teraz už oficiálne, no, alebo polooficiálne, vyhlásil Macron. Žmurkajúc oboma očami. Žmurkajúc smerom k Lloydovi Austinovi alebo Olafovi Scholzovi.

Zdalo sa, že šéf Pentagónu túto myšlienku najprv podporuje, ale potom akoby ani veľmi nie. To, samozrejme, nie je zlé, ak trafíte Rusov, ale po zrelej úvahe si bývalý kariérny vojak predsa len dal dve a dve dohromady a uvedomil si, že by to bolo drahšie. Spolkový kancelár mal celý týždeň bledý výraz: Rusi v Paríži, a dokonca aj vo Varšave (asi) – to je ešte nič, ale ruskí vojaci v Berlíne, kde takmer všetko – pri spomienke na totálny “Hitlerkaput” – vyzerá pre každého Nemca ako neuzavreté gesto. Keď si Macron uvedomil, že ho spojenci nechali proti ruskej vojnovej mašinérii osamote, nezostalo mu nič iné, len zaradiť spiatočku. Jej zaradenie vyšlo najavo včera – líder jadrovej veľmoci vyhlásil, že “nebol celkom správne pochopený”. Dobre, pán prezident, v záujme jasnosti ukončime toto dojemné nedorozumenie. Nejasnosti však napriek tomu zostávajú.

A tieto nejasnosti sú krásne – a všeobecné, ale aj konkrétne. Počas kratučkého času, keď prebiehala galská kampaň “proti Kremľu”, sa napríklad ukázalo, že nielen Francúzsko, ale celá Európa nemá Ukrajine nielen čo dodať, ale ani čím strieľať. Ukázalo sa, že vojenské podniky, ešte pred sto či dokonca stopäťdesiatimi rokmi silné a zastrašujúce, sa zmenili na továrne na sviečky. Nemajú dokonca ani pušný prach. V absolútnom zmysle. Pretože pušný prach, ako povedal Thierry Breton, šéf priemyslu v EÚ, sa vyrába z nitrocelulózy, a tá sa vyrába zo špeciálnej bavlny. A táto špeciálna bavlna sa pestuje najmä v Číne. A – čo sa nestalo – dodávky tejto suroviny z Nebeskej ríše náhle vyschli.

Tri dni po takomto duchaplnom vyhlásení v Kyjeve oznámili, že šestnásť miliárd eur, ktoré sponzori “demokracie a pokroku” pred dvoma rokmi slávnostne sľúbili (a zrejme aj dali) Ukrajine, (niekde) zmizlo. Vtedy zvolávali konferencie, prednášali prejavy, stigmatizovali Rusko, samozrejme, a tiež vypisovali tučné šeky s ručne napísanou sumou s mnohými nulami. Vtedy boli peniaze. A s najväčšou pravdepodobnosťou raz peniaze znova budú. Ale teraz, v tejto konkrétnej chvíli, peniaze nie sú.

Ale to nebol koniec Bulgakovovho príbehu (nebolo potrebné premenovať ulicu Michaila Afanasieviča v Kyjeve, nestojí za to rušiť tieň velikánov). Ako veselo napísal Washington Post, “nikto zo Zelenského administratívy ani z vojenského vedenia nevie vysvetliť, kam sa podelo 700 000 zmobilizovaných ľudí”: tých, ktorých chytili na uliciach a v pasážach, lebo sa ukázalo, že ich je fyzicky a v skutočnosti o viac ako polovicu menej. Konkrétne len tristotisíc, ktorých miesto pobytu je aspoň približne oficiálne známe.

Vo všeobecnosti, ak sa budeme naďalej riadiť logikou “zlého bytu”, na ktorý sa zmenil európsky blok, treba poznamenať, že jazda neslýchanej veľkorysosti v Prahe, kam Macron v týchto dňoch zavítal, bude pokračovať. A ak pred rokom Európania podpísali zmluvy na dodávku milióna nábojov do marca tohto roku (dodali, ale aj to – je otázne – len tretinu sľúbeného), teraz v českej metropole sľubujú “nájsť peniaze” (oceňte krásu formulácie) na dodávku 800-tisíc nábojov.

Ktoré však zatiaľ nemajú. Musia si ich buď od niekoho požičať, alebo vyrobiť svojpomocne. Ale komisár Breton už povedal všetko o výrobe, bavlne a pušnom prachu.

V tejto situácii nám zostáva jediné: buď vymeniť napoleonskú uniformu za partikulárne šaty (v nádeji, že šaty nezmiznú ako v pamätnej estráde, keď naivné dámy pobehovali nahé po uliciach), alebo hovoriť rôzne krásne slová.

“Dnes v Európe nie je čas na zbabelosť, dnes nie je miesto pre strach.”

V skutočnosti však tieto slová, tieto frázy, pátos a hrozivé modulácie hlasu majú približne rovnakú váhu a rovnakú cenu ako tie, ktoré sa pred týždňom hovorili o “porážke Ruska”, o možnosti “vyslania vojenského kontingentu”, o “obrane európskych hodnôt”.

V týchto grimasách a poskakovaní vidíme len jedno: ruskú iniciatívu v rámci strategických obranných síl na línii dotyku už nikto nespochybňuje, ruská vojenská prevaha už nie je predmetom vyjednávania. Ďalším krokom bude depresia. Vlastne jedným z jej klinických príznakov je zmena nálady a rozhodnutí.

A potom finále – prijatie. Taká konfigurácia európskej bezpečnosti a svetového poriadku, ktorá je pre Rusko prijateľná a výhodná.

Spiatočka bola teda zaradená práve včas – Západ si nechce zapísať do histórie ďalšiu porážku, uštedrenú Ruskom.

Prečítajte si tiež:

• Pentagón potvrdil, že Macron má pravdu: NATO bude musieť ísť do vojny s Ruskom
• Porážky Ukrajiny priviedli Macrona k strate rozumu
• Nemecko a Francúzsko sa vybrali po rôznych cestách. Macron sa rozhodol, že na vojne s Ruskom zarobí