Kto si bez viny…

Aby sme mohli zaujať stanovisko k osobe mučeníka Cirkvi a slovenského národa Jána, mali by sme si predstaviť dobu a ľudí, v ktorej sa jeho príbeh odohrával. Ján Vojtaššák patril k predprevatovým Slovákom, teda angažovaným pronárodným osobnostiam ešte spred roka 1918. Hoci pochádzal z rodiny, kde sa hovorilo severooravským slovenským dialektom, určite by zobral lieskovicu na hocikoho, kto by ho označil za „Gorala”. Pred rokom 1918 gorali žili na poľskom Podhalí a v rámci polonizačných snáh Oravcov a Spišiakov na severnej Orave a Spiši preniesli Poliaci toto pomenovanie aj na tých, ktorých oni považovali za „neuvedomelých Poliakov”. To, že po 120 rokoch boja za obhájenie slovacity ľudí na severnej Orave a severnom Spiši niekto vymyslí „goralskú” národnosť, je najväčší politický škandál od vzniku druhej Slovenskej republiky.

Bolo prirodzené, že po prevrate roku 1918 sa J. Vojtaššák zapojil do budovania nového štátu a neskôr bol vymenovaný za spišského biskupa. To, že sa nestotožnil s oficiálnou politikou čechoslovakizmu, bol fakt. Rovnakým faktom bola aj skutočnosť, že ako pastier Spišského biskupstva obhajoval národnostné práva Slovákov na územiach pripojených po roku 1920 k Poľsku. Keďže neuznával, že Slováci na týchto územiach sú neuvedomelí Poliaci (gorali), poľský episkopát ho označoval za slovenského nacionalistu a túto pozíciu zaujímal aj v prvej fáze po začatí procesu blahorečenia. Aká je jeho pozícia dnes, nie je mi známe.

Dňa 14. marca 1939 bol za známych okolností vyhlásený samostatný slovenský štát. V zoficiálnených pozíciách sa tento akt podáva ako vybočenie z línie slovenských dejín, ako nejaká svätokrádež, ako by existencia samostatného slovenského štátu bolo to najhoršie, čo mohlo slovenský národ postihnúť. Vôbec koryfeji „morálky” v slovenských dejinách nezohľadňujú okolností, v akých sa to udialo a ako na to reagovala slovenská spoločnosť. Dnes sa vyjadrenie, že niekto v rokoch druhej svetovej vojny „podporoval slovenský štát”, chápe div nie ako obvinenie z vojnových zločinov. Tento český a čechoslovakistický naratív slovenských dejín, ktorý vôbec nezohľadňuje skutočnosť, že „po mnohoročnom ťažkom utrpení” sa zrazu ocitli Slováci v skutočnosti, o ktorej síce snívali, ale ani v najskrytejšom kútiku srdca nedúfali, považuje za jediný správny. Veď ani nie 25 rokov pred 14. marcom 1939 by na pozitívny osud slovenského národa nikto nestavil ani deravý groš. Bolo prirodzené, že väčšina Slovákov uverila v budúcnosť slovenského štátu. Prečo by tak nemal urobiť úprimný vlastenec biskup J. Vojtaššák? Veď podporovať svoj vlastný štát by malo byť to, čo Rimania nazývali „suprema lex”, najvyšší zákon.

Bolo to nefalšované vlastenectvo, ktoré umožnilo za pomerne krátke obdobie dobudovať na Slovensku systém vysokého školstva, akademické inštitúcie, kultúrne ustanovizne, prebudovanie krajiny z poľnohospodárskej na priemyselno-poľnohospodársku krajinu, oddlžiť roľníctvo a vybudovať konkurencie schopné poľnohospodárstvo a potravinárstvo, zabezpečiť rozvoj elektrifikácie Slovenska začatím výstavby vážskej kaskády atď., atď. Samozrejme, boli aj negatívne javy, ktoré však nekorenili v slovenskej minulosti, ako sa nám to snažia rôzny „písalkovia” vykresliť, ale súviseli s dominantným postavením nacistického Nemecka v stredoeurópskom priestore. Slováci si nevybrali za svoju dominantnú veľmoc tretiu ríšu, tú im vybrali predstavitelia Francúzska a Veľkej Británie v Mníchove v septembri 1938.

A tu sme pri koreni veci. Židovská otázka, ktorá sa nám pravidelne otrepáva o hlavu a v podaní niektorých aktivistov sa vysvetľuje div nie ako eminentná, endemická vlastnosť Slovákov. Ako keby nie A. Hitler, nie nacistické Nemecko, ale Slováci a Slovensko prijali norimberské zákony a vystavali Osvienčim. Nie, nemám ani najmenší úmysel obhajovať, čo sa obhájiť nedá. Ale pri určovaní vinníkov za tragédiu slovenských židov počas druhej svetovej vojny je hádam treba urobiť ich hierarchiu. Tým, že sa poukazuje na okrajové osoby alebo na žiadané terče (napr. biskup Ján Vojtaššák), vyviňujú sa skutoční vinníci tejto tragédie. Za tragédiu nie slovenských, ale všetkých stredoeurópskych židov sú predovšetkým zodpovední tí, čo v Mníchove roku 1938 vydali A. Hitlerovi strednú Európu ako na striebornom podnose. Dodnes ctihodní E. Daladier a N. Chamberlain rozhodli o osude židov v strednej Európe. V svojej podstate to povedal už sir Winston, keď sa ho pýtali prečo organizuje odchod židovských detí z Prahy do Anglicka. Podľa jeho vyjadrenia po Mníchove nebudú stredoeurópske vlády schopné odolávať tlaku Berlína v tejto otázke, a preto je treba niečo robiť na záchranu stredoeurópskej židovskej populácie. Múdry to človek.

Uvedené neznamená, že na Slovensku nebola angažovaná spoluúčasť, ktorá značnú časť slovenských židov dostala do „dobytčákov”. Nimi boli následne deportovaní mimo územia slovenského štátu, teda do vyhladzovacích nacistických táborov na území dnešného Poľska. Ale aj tu by sa patrilo vzhľadom na historickú pravdu označiť skutočných „podielnikov”, a nie osoby, ktoré sa nám hodia do vytvárania negatívneho obrazu Slovákov a slovenského národa, poprípade na diskreditáciu slovenského národného a štátoprávneho programu a katolíckej cirkvi. V tejto súvislosti útok na biskupa Jána Vojtaššáka, ktorý sa nepodieľal na vytváraní prostredia diskriminujúce slovenské židovské obyvateľstvo, ktorý sa nepodieľal na príprave a realizácií deportácii, ktorý podľa reálnych možností intervenoval spolu s ostatnými katolíckymi biskupmi v tejto otázke, je zlovoľný a nesnaží sa veci posudzovať historicky pravdivo, ale prézenticky účelovo.

A teraz sa pozrime na tých, ktorí hodili kameňom. Židovská náboženská obec. Asi je to ich povinná jazda. Ich morálne rozhorčenie by bolo omnoho presvedčivejšie, keby rovnako kritizovali izraelskú politiku na palestínskych územiach a v pásme Gazy. Nie, to oni neurobia, lebo v ich podaní ide len o obranu židovskej štátnosti proti nebezpečenstvu jej zničenia zo strany Arabov. To, žeby napr. slovenskí politici v období druhej svetovej vojny mohli mať strach zo zániku slovenskej štátnosti a niekedy aj za cenu morálnych kompromisov túto štátnosť bránili, to sa neráta. Právo na obranu majú len vyvolení!

Nuž, najsmiešnejšie mi pripadá rozhorčenie akejsi antifašistickej organizácie. Hromy blesky na biskupa Františka i katolícku cirkev. Ani vo sne ich však nenapadne protestovať proti banderovskému režimu na Ukrajine, proti oslavovaniu banderovských hrdlorezov a ich slávnostné pochovávanie do národného panteónu v Kyjeve. Pritom na Slovensku nikto nikoho nezavraždil, nikoho nemučil spôsobom, ako to robili príslušníci UPA a OUN. Žiadne masové zabíjanie na uliciach, žiadne upaľovanie zaživa. Skrátka, aj tí najhorší gardisti – a verte, že aj takí sa našli – boli anjelici voči príslušníkom týchto organizácií alebo príslušníkom Waffen SS z Ukrajiny.

A nakoniec niečo o pomýlenom evanjelickom aktivistovi O. Prostredníkovi. Nestačí len zverejniť dokument vytrhnutý z kontextu. Aj arizácie mali svoje nuansy. Niekedy išlo o surové prevzatie podniku, niekedy o dohodu medzi vlastníkom a arizátorom. Nakoniec vždy záležalo na morálnej integrite konkrétneho človeka. Aj tí, čo sa s vlastníkom dohodli, boli rôzni. Niektorí svojho „žida” šupli do prvého transportu, iní ho schovávali až do konca vojny a podnik mu vrátili. Moralizovať nad jedným dokumentom, o ktorého kontexte nič nevie, je také progresívne. Najmä, keď jeho najsvätejší zo svätých sa v svojich tvrdeniach o židoch príliš neblyskol. Nečudo, že ho aj evanjelická cirkev poslala k vode.

Tak ešte raz: Kto si bez viny, hoď kameňom. Biskup-mučeník Ján Vojtaššák si zaslúži našu úctu; za svoj život, za svoju prácu pre katolícku cirkev, pre slovenský národ, ale najmä za jeho pevnú vieru a nezlomnosť.

Anton Hrnko