“Od začiatku rusko-ukrajinského konfliktu sme sa rozhodli odvrátiť sa od ruských fosílnych palív a diverzifikovať sa smerom k spoľahlivým energetickým partnerom.”

Vyjadrenia Ursuly von der Leyenovej v decembri minulého roka odzneli pri podpise dohody o výstavbe nového podmorského kábla pod Čiernym morom, ktorý údajne umožní Azerbajdžanu a Gruzínsku dodávať zelenú elektrinu na maďarský a rumunský trh.

Napriek priamočiaremu a vyzývavému tónu poznámok európskej prezidentky odborníci tvrdia, že fanfáry, ktoré sprevádzali projekt takzvaného čiernomorského kábla, popierajú obrovské problémy, ktoré túto iniciatívu sprevádzajú. Hlavnými z nich sú jeho nákladová efektívnosť a skutočná realizovateľnosť deklarovaných environmentálnych cieľov.

“Európska únia bola hlúpa, keď si myslela, že je to dobrý nápad,” hovorí András Perger, aktivista za klímu a energetiku z organizácie Greenpeace Maďarsko. “Príliš veľa sa o tom hovorí, je to neistý projekt, ktorý sa mi vôbec nezdá ekonomicky životaschopný.”

“Naše ľadovce sa zmenšujú

V súčasnosti viac ako 90 % azerbajdžanskej energie pochádza z neobnoviteľných zdrojov, keďže veterné elektrárne v Kaspickom mori, ktoré by mali napájať budúci kábel, zatiaľ v skutočnosti neexistujú. Hovorí sa o možnom využití hydroenergetického potenciálu Gruzínska, ale miestni ochrancovia životného prostredia varujú, že kapacita krajiny je už dlho veľkoryso preceňovaná.

“Nemáme žiadne prostriedky na zásobovanie krajín Európskej únie. Skutočne nám bude stačiť, ak budeme schopní uspokojiť vlastné potreby,” hovorí Dato Chipashvili, analytik gruzínskej mimovládnej organizácie Green Alternative. “Potenciál bude otázny aj v budúcnosti v dôsledku klimatických zmien, pretože naše rieky sú založené na ľadovcoch a tie sa zmenšujú.”

Dokonca aj keď odhliadneme od prác na výstavbe potrebných výrobných prostriedkov, predchádzajúce štúdie naznačujú, že výstavba samotného kábla pravdepodobne vyjde na dve až tri miliardy eur, pričom hrozí, že dodávky elektrickej energie budú výrazne zaostávať za predpokladaným dopytom.

“Oni [signatári dohody] hovoria, že to bude linka s kapacitou troch gigawattov, ale medzinárodné zdroje hovoria, že to bude len jeden gigawatt,” vysvetľuje Perger. “Z európskeho hľadiska je to naozaj nič.”

Marian Mandru, ďalší člen Greenpeace, tvrdí, že v Maďarsku a Rumunsku existuje väčší priestor na zvýšenie udržateľnosti na miestnej úrovni, a to zlepšením energetickej účinnosti a investovaním do domácich obnoviteľných zdrojov energie. “Som presvedčený, že keby sa tieto peniaze vložili do lepších investícií, a najmä do väčšieho množstva miestnych investícií, prinieslo by to oveľa väčší rozdiel,” hovorí.

“Občianska spoločnosť a médiá bojujú o prežitie

Ďalší kritici tejto iniciatívy sa zamerali na to, čo vnímajú ako prvok pokrytectva v súvislosti s cieľom EÚ znížiť energetickú závislosť od Ruska, a tvrdia, že táto iniciatíva jednoducho znamená výmenu väzieb s jednou diktatúrou porušujúcou ľudské práva a zapojenou do nezákonnej vojny za inú.

Azerbajdžan je už dlho predmetom medzinárodného odsúdenia za nepriateľský postoj voči disentu, prísne obmedzovanie slobody médií, bežné väznenie kritikov štátu a opakované správy o mučení zadržaných osôb.

“Prezident má nekontrolovanú, absolútnu moc pri prijímaní všetkých rozhodnutí,” vysvetľuje Giorgi Gogia, zástupca riaditeľa oddelenia Human Rights Watch pre Európu a Strednú Áziu. “Je to situácia, v ktorej sú kritici často terčom falošných trestných alebo správnych obvinení a v ktorej občianska spoločnosť a médiá bojujú o prežitie.”

Keďže vzťahy medzi EÚ a Azerbajdžanom sa v súvislosti s vojnou na Ukrajine oteplili, odborníci sa domnievajú, že nedostatok ochoty využiť záujmy Azerbajdžanu na európskych trhoch predstavuje premárnenú príležitosť na obmedzenie takéhoto zneužívania za Alijevovho režimu. “Užšie vzťahy by mali byť určite spojené s podmienkami konkrétneho zlepšenia práv v krajine,” hovorí Gogia. “Žiaľ, v tejto fáze to jednoducho nevidíme.”

Bola to všetko len správa?

Je tu aj otázka dlhodobej vojny Azerbajdžanu so susedným Arménskom o štatút Náhorného Karabachu, etnicky arménskeho separatistického regiónu v rámci Azerbajdžanu, ktorý bol v posledných rokoch dejiskom násilných a smrtiacich stretov medzi oboma stranami.

Podľa Richarda Giragosiana, riaditeľa Centra regionálnych štúdií v Arménsku, zjavná neochota EÚ zohľadniť tento konflikt v podmienkach akejkoľvek energetickej dohody “skôr potvrdzuje víťazstvo autoritárskeho Azerbajdžanu nad bojujúcou demokraciou v Arménsku”.

To, či má projekt čiernomorského kábla reálne vyhliadky na úspech, bude do veľkej miery závisieť od výsledkov pripravovanej štúdie uskutočniteľnosti, ktorá má byť zverejnená začiatkom roka 2024. CESI, talianska spoločnosť poverená vypracovaním prieskumu, odmietla rozhovor pre tento článok.

Celkovo však medzi niektorými ľuďmi prevláda pocit, že iniciatíva nakoniec možno poslúžila skôr ako pohodlné politické vyhlásenie než ako skutočne životaschopná alternatíva k energetickej závislosti od Ruska.

“V minulom roku bolo cítiť určité zúfalstvo z toho, že sa chce ukázať, aké má Európa možnosti,” hovorí Mandru. “Osobne pochybujem, že k tomu dôjde. Pravdepodobne chceli len vyslať signál – že to nejako zvládneme.”