1.) 13. októbra 2022 po streľbe na Zámockej: „Tento hrozný čin nemôžeme vnímať izolovane. Stal sa v kontexte dlhodobej polarizácie spoločnosti a šírenia nenávisti, za čím stoja konkrétni ľudia a konkrétni politickí aktéri. Slová majú dôsledky a dôsledkom aj takýchto agresívnych, nenávistných slov sú potom tragicky vyhasnuté životy mladých ľudí.“

2.) Po atentáte na premiéra Slovenskej republiky: „Kreslia obraz kolektívnej viny, akoby za atentát mohli médiá, či opozícia. Pritom vedia, že vinným je atentátnik, ktorý bol osamelým vlkom a dnes sedí vo väzbe. Takéto obviňovanie je to posledné, čo teraz potrebujeme.“

Zdá sa, že kým podľa Šimečku za „Tepláreň“ mohli všetci (samozrejme vrátane „lebofico“), atentát na premiéra spáchal solitér.

Vlastne neviem, či toto potrebuje samostatnú analýzu, keď sa Šimečka sám odhaľuje až donaha: Protirečivým prístupom k dvom podobným tragédiám. Strieľala nenávisť, vtedy aj dnes. Ale za útok na gejov podľa neho môže dlhodobé šírenie nenávisti, za ktorým stoja konkrétni ľudia („lebofico!“), kým atentát na premiéra spáchal osamelý vlk – žiadna kolektívna vina sa nekoná, ani médiá ani opozícia na jeho radikalizácii nemajú svoj podiel…

Strelec žil zrejme v pivničnej kobke alebo jaskyni, odstrihnutý od elektronických zariadení; zavše mu priletel poštový holub s ponukou týždenného menu miestnej vývarovne.

Ako hovorí bakalárka Hanzelová v podcaste SME: Väčšina vecí sa udeje len tak, nijako spolu nesúvisia. Proste je to tak.

Neberie pritom vôbec do úvahy existenciu tzv. „príčinných súvislostí“, či to, že jednotlivé udalosti a ich vzťahy treba pozorovať vždy podľa okolností, kontextov. Vrtuľník iránskeho prezidenta havaroval, napríklad, práve v tomto vypätom období medzi Iránom a Izraelom – je to náhoda či súvislosť? Bola vraj hustá hmla a vrtuľník letel nad hornatou oblasťou. Objektívne faktory by teda naznačovali, že sa zrútil z prirodzených príčin (až odborníci zistia pravdu – AK zistia…).

To ale nemení nič na fakte, že Irán je terčom západných aj izraelských spravodajských služieb. Relevantnú analýzu od konšpirácie skutočne delí niekedy tenká čiara.

Takže ako sa to pani „Ja magisterský diplom nepotrebujem“ páči? Odstrihnúť vesmír medziľudských interakcií od vzájomnej kauzality? Veci sa dejú „len tak“, vo vákuu, oddelené jedna o druhej?

A jej dôkaz: Lebo je to tak.

Asi to vyčítala na prebale najnovšieho knižného hitu amerického spisovateľa z vitrínky bratislavskej pobočky Artfóra. Pani bakalárka by mohla prehltnúť pýchu a doštudovať tú žurnalistiku. K tomu však treba aj sebazapretie, obetavosť a disciplínu, zmysel pre rešpektovanie autorít (hoci nám nemusia byť sympatické) a možno aj rad ďalších osobnostných kvalít. Vykrikovať, to vie každý, kto má lakte a hrošiu kožu.

Ale možno aj to sa dnes ráta v určitých kruhoch medzi kvality – neviem, takým kruhom sa vyhýbam.

Viete z čoho – okrem dvojitého metra – sa svojimi statusmi usvedčuje pán „Bez Sorosových peniazov by to nešlo“ Šimečka? Že chce rýchlo uzavrieť debatu o príčinách toho, prečo leží Robert Fico v nemocnici s pozašívanými črevami.

Veď máme „osamelého vlka“, vec je uzavretá, chytro ho zavrite, myjeme si ruce a jedem dál!

Výzva k sto dňom pokoja vyznieva v tomto svetle ešte viac falošne.

Som ochotný uveriť, že ktorýkoľvek človek má svedomie a je mu ľúto zraneného politického oponenta. Vrátane predstaviteľov súčasnej opozície. Nevnímam Šimečku ako „zlo“. Podľa mojej skromnej mienky len uviazol na intelektuálnej polceste, z ktorej sa buď posunie vyššie, alebo navždy uviazne na bode, kde sa nachádza v súčasnosti.

Nech mu Pán dopraje intelektuálny progres a dobrý život.

Avšak keby aj priniesol do nemocnice kyticu ruží a položil ich k prahu dverí Ficovej izby, ani tak by nemal nárok na zatušovanie tendencií vo verejnom priestore, ktoré nás doviedli až sem.

Práve naopak – teraz je najvhodnejší čas slušne, na úrovni, bez emócií, poukázať na príčiny atentátu. Nie pomstychtivo! Len vecne, objektívne, v súlade so zákonom.

Denník N napíše, že „Prvý verejný prejav zraneného Roberta Fica môže určiť ďalšie smerovanie štátu.“ A čo čakajú, že povie „obráťme list, začnime odznova“? Robert Fico je pragmatický človek, právnik, vzdelaný a rozhľadený. Na čele vlády v dnešných turbulentných časoch nemôže stáť Dalajlama ani Gándhí…

Isteže, odpustiť je veľké a ušľachtilé gesto – odpustiť môžeme, zabudnúť nesmieme. Pápež Ján Pavol II. tiež navštívil svojho atentátnika v zmieri, no zato ho ešte nepustili, aby vykonal svoju pokus ešte raz a lepšie.

A čo sa stalo, keď sa prorok Mohamed vrátil z vyhnanstva do Mekky s armádou, akú arabský polostrov jakživ nevidel? Povraždil vari ľudí, ktorí celé roky mučili a zabíjali jeho blízkych, rodinu, priateľov a nasledovníkov?

Nie, dal im slobodu so slovami: „Hovorím vám to, čo povedal Jozef svojim bratom. Žiadna vina dnes na vás nepadá. Boh vám odpustí, pretože on je najviac milosrdný.“

Avšak pohanské symboly, ktoré tamojší ľud uctieval, dal do jedného zničiť. Takže odpustil, no zároveň nedovolil, aby príčiny rozbrojov a nenávisti ostali naďalej v pozornosti obyvateľov.

Odpúšťať, ale nezabúdať – a prijať preventívne opatrenia, aby sa tragédie nemohli opakovať.

Doba je taká, že stojíme na rázcestí, a smerovky drží v rukách práve Fico.

Nehovorím o smerovkách východ-západ. Tam už je, napokon, jasné, že sme pevne zakotvení v západných štruktúrach – s tým, že robíme politiku na všetky svetové strany. Navštíviť Azerbajdžan nie je prejavom „Ficovho zúfalstva“, lebo už ho „nikde nechcú“ (ako napísali toho času nejakí komentátori). Práve naopak, treba oceniť, že premiér sleduje svetové trendy, a premýšľa o niekoľko rokov (ak nie desaťročí) napred. Slovensko zjavne vidí ako legitímnu, suverénnu súčasť multipolárneho sveta. Teda sveta, kde môžete patriť do EÚ, a zároveň robiť obchody, napríklad, s Kubou. My, Slováci, predsa dokážeme produktívne komunikovať s iným kultúrami a národmi.

Prečo by nám to mal niekto zakazovať?

Ale križovatka sa týka aj našej hodnotovo-ideologickej orientácie. Pretože doteraz tu prevládali vlny krajného neoliberalizmu. Tie boli prijaté verejnosťou ako samozrejmý status quo.

„Oslobodený“ mal byť každý, ale že od čoho, to netuší nik…

Extrémistické prozápadné prúdy liberalizovali našu spoločnosť natoľko, že odrazu všetko konzervatívne, teda orientácia na tradičnú kultúru, náboženstvo či národ, dostalo nálepku spiatočníctva a úpadku.

Určite máte v okolí niekoho, kto volá: Už iba my nechceme dovoliť svadby homosexuálnym párom! Sme zaostalí!

Nie, nie sme „zaostalí.“ Sme konzervatívni. Taký je slovenský národ zo svojho naturelu. To, že dnes tu máme „osloboditeľské“ liberálne vlny, je priamy dôsledok mediálnych kolonizačných procesov západu. Bez reptania prijímame americké filmy, seriály, celú populárnu kultúru ako ukazovateľ kvality, ako ružicu na kompase svetonázorov. Všetko, čo príde z východu, je pre nás automaticky barbarské.

Nebol to slávny slovenský „emigrant“ Arpád Soltész, kto označil Rusov za „barbarské hordy“?

Nie je náhoda, že tvorcovia stránky ZOMRI použijú na hokejové „memečko“ zábery z aktuálneho filmu o japonskej príšere Godzille. Veď je to tak strašne „cool“! A nadpis znie „ic tajm“ (it´s time), teda „je čas“. Angličtina, americké vzory a vplyvy (s dávkou humoru), absolútny výplach mladého inteligentného človeka.

Priznanie: Týkalo sa to aj mňa – veď ma prakticky „vychovala“ americká hudobná televízia MTV! A keď mi v škole kázali vybrať z ucha náušnicu, normálne som sa položil. To boli 90. roky, liberalizmus k nám ešte len spoza Atlantiku privieval vánok – pozrite sa, aký je trend osobnej štylizácie dnes…

Všetko je dovolené.

Slovom, pomenovať príčiny dnešného marazmu má veľký význam. Musia byť totiž vykonané také preventívne opatrenia, aby sa do budúcna podobná tragédia nemohla opakovať. Je pritom irelevantné, či by zaútočili na politika opozície, koalície, či na novinára či homosexuálov či zakladateľov mimovládok – atentáty, vraždy, podobné hrôzy sú v našej demokratickej vlasti neprípustné.

Preventívne opatrenia sa musia týkať všetkých tých premenných v rovnici hrôzy, ktoré dopustili, aby ich komunikačné platformy propagovali – či už priamo alebo nepriamo – nenávistné prejavy.

Denník Pravda, mimochodom, priniesol informáciu, že mladí ľudia neradi chodia na nedeľný obed k svojim rodičom – kvôli politickým škriepkam. Kam sme sa to dostali? Takto sa podarilo rozdeliť našu spoločnosť? Komu tým prospeli?

Toto je opäť len prejav liberálnej agresivity: dôležitejšie, než rodinné vzťahy, je individuálna „sloboda prejavu“. Oproti tomu nám konzervatívna tradícia hovorí, že veď „maj si svoj názor“, ale keď sedíš pri stole s tými, ktorí ťa splodili a uviedli ťa do sveta dospelých, tak maj toľko úcty, že sa s nimi nebudeš hrubo sporiť.

Toto nás učí aj náboženstvo: s rodičmi smieme slušne nesúhlasiť, ale nesmieme sa nástojčivo škriepiť, keď už nás k sebe pozvali na nedeľný obed. Takto dávame najavo, že si vážime dedičstvo našich otcov. Pretože či sa to aj mne osobne páči alebo nie, bez hierarchie nie je nič, len neporiadok, rozbroje, a anarchia.

A to k vám teraz hovorí bývalý veľký rebel!

Bol som veru v liberálnom tábore až po uši (náušnica na základnej škole bola len začiatok), a videl som, kam to vedie – do individuálneho i kolektívneho mentálneho pekla, kde už neexistuje už prakticky nič ľudské, žiadna zdravá hodnota, pevná kotva. Srdcia zatvrdnú, praktizujú sa zvláštne spoločenské „rituály“, ľudia vytvárajú komunity len na základe toho, že sa spolu chcú „baviť“, nič už nie je nikomu sväté a vytráca sa hranica medzi dobrom a zlom…

Pravdaže, liberalizmus nás „oslobodil“ už aj „z okov“ jednoznačne daných etických kódexov viery. EGO sa oslobodilo a je na prvom mieste osobného hodnotového rebríčka – EGO, a uspokojenie jeho túžob.

Ako nedávno napísal pre .týždeň istý vysokoškolský profesor (toto vnímajte z mojej strany teraz ako kritiku): Môj kamarát túži nosiť sukňu, ale na Slovensku sa pritom necíti komfortne…

Vnímate, ako sa nenápadne rozklad jasných štruktúr votrel do našich bežných životov a každodenných situácií? Slovensko je zlé, lebo pán sa tu ostýcha nosiť sukňu.

Nič už nedrží pokope, ani zdravý rozum nefunguje; dovolené je všetko. Toto priniesla „postmoderná“ doba.

Preto musia konzervatívne, duchovné a národné sily dnes držať spolu. Kňaz, patriarcha, rabín, patriot, imám, tradicionalista, trebárs aj zástupca slovanského neopaganizmu, euroazianista…

Pevný zväzok síce rozličných ideálov (štát-viera-tradícia), avšak na približne rovnakej hodnotovej báze.

Preto bude prvá reakcia zraneného premiéra veľmi dôležitá, v tom majú médiá pravdu. Jeho slová ukážu, či dokážeme vytrvať na trajektórii naznačenej vládou súčasnej verzie SMERu a jeho partnerov.

Alebo či definitívne podľahneme ideologickému nátlaku liberalizmu bez hraníc.

Ide o viac, než si možno v tejto chvíli myslíme.

Prečítajte si tiež

• Atentát na premiéra: A teraz k zodpovednosti politickej
• Podľa „novinárov“ prospel atentát Putinovi
• Matovič ani po atentáte neprestáva a prilieva olej do ohňa