“Každá krajina mala právo rozhodnúť sa, ktorý model jej najviac vyhovuje. Slovákov by som ani vtedy neprehováral, aby nerušili kupónku. Napriek tomu, že napríklad Ivan Mikloš, ktorý bol v opozícii, tvrdo útočil na Mečiarovu vládu za to, že predávala majetok priamo a vybraným ľuďom. Aj takýto model však prináša zmena vlastníctva. Na druhej strane, Mečiara sa musím zastať, pretože nás veľmi podržal,” konštatoval Tříska s odvolaním sa na september 1990, keď sa dokončovala celková koncepcia privatizácie v Československu. “Klaus sa vtedy vyjadril, že ako prvá pôjde malá privatizácia. Vtedajší prezident Václav Havel, ktorý mal v tom čase mimoriadne veľkú autoritu, zvolal do Kroměříža stretnutie troch vlád, federálnej, českej a slovenskej. Jedinou témou bola malá privatizácia a z nej jediná časť, predkupné práva zamestnancov. Pre nás to bol pri takých malých prevádzkach principiálny nezmysel, no Havel na to tlačil. Vtedy sa prihlásil o slovo slovenský premiér Mečiar. Povedal, že včera zasadala naša vláda a rozhodla, že na Slovensku to urobíme tak, ako to navrhol pán Klaus. A bolo to vybavené,” vysvetlil Tříska.

Podľa Třísku sa už zároveň v tomto období, keď sa finišovalo s podobou privatizácie štátneho majetku, ukazovalo, že spoločný štát Čechov a Slovákov dlho nevydrží. “Už v roku 1990 mi podpredseda slovenskej vlády Augustín Marián Húska povedal, že rozdelenie krajiny je hotová vec. Na politickej úrovni bol veľký tlak týmto smerom. Preto, ak sme sa v niečom fatálne zmýlili, tak v tom, že sme nejaký čas bojovali o zotrvanie federácie. A mysleli sme si, že je to škoda pre Slovensko,” dodal Tříska s tým, že samotná kupónová privatizácia, dramaticky uvoľnila a uľahčila proces rozdelenia Československa. “Do hry vstúpila podstatná časť majetku štátu a bolo pokušením nenechať si hovoriť do jeho rozdelenia,” uviedol český ekonóm, podľa ktorého je po takmer štvrťstoročí zrejmé, že Slovensku rozdelenie federácie ekonomicky pomohlo.

Ivan Šimko: Pri kupónovej privatizácii sa podcenili rôzne skupinové záujmy

Jedným z príkladov toho, ako sa podcenili rozličné skupinové záujmy, bola v našom priestore aj kupónová privatizácia. Pre TASR to pri príležitosti 25. výročia spustenia tohto projektu povedal vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) Ivan Šimko.

“Pôvodný zámer bol, podľa môjho názoru, veľmi pekný: rozdať národné bohatstvo ľudu. Problém však bol, ako sa to napokon vykonalo, či skôr nevykonalo, hlavne v jeho realizačnej fáze. Zákon nevytvoril dostatočne autoritatívny a kontrolovateľný mechanizmus na to, aby sa národné bohatstvo naozaj dostalo k ľuďom,” upozornil bývalý federálny poslanec s tým, že sa napokon dobrý zámer nenaplnil. “Alebo aspoň nie v takej miere a tak, ako ho predkladali jeho autori,” povedal.

Na samotnú porevolučnú transformáciu ekonomiky vo FZ spomína Šimko ako na dramatický zápas, ktorý prebiehal jednak na intelektuálnej úrovni a jednak ako boj o budúci charakter štátu. “Zmeniť spomalené, štátom dirigované ‘úradnícke’ hospodárske prostredie, neschopné držať krok so svetom, na výkonnú a konkurencieschopnú ekonomiku, to bola veľká výzva aj nevyhnutnosť tej doby,” priznáva Šimko s dôvetkom, že išlo o spoločenskú premenu, pre ktorú nejestvovali žiadne použiteľné vzory. Označil to preto za jedinečný proces, ktorý bolo potrebné vymyslieť a presadiť.

“My, ktorí sme vtedy do tohto zápasu vstupovali s ideálmi transformovania spoločnosti tak, aby jej ekonomika bola výkonnejšia, konkurencieschopnejšia a napokon schopnejšia lepšie riešiť problémy, sme však podcenili, že okrem tohto hlavného zápasu sa od počiatku presadzovali aj rozličné individuálne a skupinové záujmy. Tie často veľmi nenápadne deformovali pôvodne ušľachtilé zámery,” priznal.

Na otázku, ako hodnotí rozhodnutie vlády Vladimíra Mečiara zmeniť na Slovensku druhú vlnu kupónovej privatizácie a dať obyvateľom dlhopisy Fondu národného majetku, Šimko odvetil, že zmena kupónovej privatizácie na dlhopisovú zodpovedala postfeudálnemu charakteru transformácie ekonomiky, ktorý sa stal typický pre Mečiarove vlády. “Zjednodušene povedané sa to malo vykonať tak, že reálny majetok dostane tzv. nová kapitálotvorná vrstva, teda akési ‘léna’ pre svoju družinu. Ľud, ktorý mal tento majetok dostať prostredníctvom myšlienky kupónovej privatizácie, mal podľa tohto nového konceptu dostať akúsi zmenku, ktorú by si potom občan mohol uplatniť u štátu. A štátu zostal dlh. Taký postuhorský veľkopanský podnik na úkor občanov i štátu. Ani to nemohlo dopadnúť inak ako zle,” vyhlásil exposlanec.

Ivan Šimko hlasoval v roku 1991 za spustenie kupónovej privatizácie. Na otázku, či by dnes hlasoval inak, odvetil, že do zákona o kupónovej privatizácii bolo potrebné dať aj podrobné ustanovenia o jeho vykonaní. Teda záruky, aby sa národné bohatstvo naozaj dostalo k ľuďom a aby to nebola norma, ktorú využijú rozliční špekulanti.

“Transformácia československej a neskôr slovenskej ekonomiky prebiehala dramaticky, nie vždy spravodlivo, bola bolestná, ale i po viac ako 25 rokoch treba zdôrazniť, že bola nevyhnutná. A asi v žiadnom postkomunistickom štáte neprebehla menej bolestne a ani úspešnejšie,” uzavrel Šimko s tým, že napriek všetkým nedostatkom a zlyhaniam Slovenská republika a Česká republika patria nepochybne k najúspešnejším a najlepšie fungujúcim ekonomikám spomedzi štátov, ktoré museli prejsť takouto zásadnou transformáciou.

Pavol Hrušovský: Možno sme mali byť pri kupónovej privatizácii opatrnejší

Pri takej historickej udalosti, akou bola zmena štátneho vlastníctva na súkromné, sa nedajú vždy odhadnúť riziká, ktoré ju môžu sprevádzať. Pre TASR to pri príležitosti 25. výročia spustenia kupónovej privatizácie priznal bývalý poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) Pavol Hrušovský s tým, že politici možno mali byť opatrnejší.

“Možno sme mali tento model vyskúšať len na nejakých typových privatizačných zámeroch, ale to vtedy nešlo. FZ sa drvivou väčšinou hlasov rozhodlo zmeniť spôsob vlastníctva cez kupónovú privatizáciu. S istými rizikami, ale bola to zmena nevyhnutná. V tom čase bola správne mienená,” tvrdí Hrušovský.

Podľa jeho slov tak ako prebiehala zmena vtedajšieho politického systému z neslobodného na slobodný, tak prebiehala aj transformácia vlastníckych vzťahov zo štátneho na súkromné. “Priznám sa, že vtedy sme na to neboli až tak odborne pripravení, aby sme dokázali na odborné ponuky, ktoré reprezentovali Václav Klaus či ďalší ekonómovia, reagovať rovnako odbornými, možno oponentskými názormi. Nám sa vtedy zdalo, že transformácia štátneho vlastníctva na súkromné je nevyhnutná a je súčasťou zmeny politického systému,” opísal udalosti bývalý federálny poslanec.

Na margo rozhodnutia vlády Vladimíra Mečiara zmeniť na Slovensku druhú vlnu kupónovej privatizácie a dať obyvateľom dlhopisy Fondu národného majetku, Hrušovský poznamenal, že pri takýchto veľkých transformačných zmenách sa vždy hľadajú aj politické možnosti na to, aby sa zneužila táto šanca, ktorá sa nemusí opakovať. “Neprehľadná situácia so vznikom investičných privatizačných fondov spôsobila neprehľadnú situáciu vo vlastníckych vzťahoch. S odstupom času som presvedčený, že sme mohli byť opatrnejší, viac rozmýšľať a zvažovať riziká, ktoré takáto transformácia prináša a možno by sme neboli svedkami vytvorenia oligarchickej skupiny cez netransparentné spôsoby vlastníckych vzťahov,” povedal.

Hrušovský spustenie kupónovej privatizácie vo FZ hlasovaním v roku 1991 podporil a rovnako by hlasoval aj dnes. “Podporil by som transformáciu štátneho na súkromné vlastníctvo. To nebolo len o privatizácii štátneho majetku, bolo to aj o odstránení krívd, ktoré ten režim na mnohých jednotlivcoch napáchal,” uzavrel.

Milan Kňažko: Pri kupónke skončili miliardy v rukách finančných skupín, nie občanov

Myšlienka kupónovej privatizácie bola správna a išlo o potrebný proces, ktorý však mal svoje nedostatky. Po 25 rokoch od spustenia tohto projektu to pre TASR uviedol vtedajší poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) Milan Kňažko.

“Nikto nemal skúsenosť s takým náročným procesom, a preto nebola dostatočne dobre pripravená legislatíva. Nestačí uskutočniť len ekonomickú transformáciu. Bez právneho štátu, ktorý sme mali zdevastovaný desaťročiami komunistického režimu, došlo k nenapraviteľným chybám, keď, žiaľ, miliardy korún skončili namiesto občanov v rukách finančných skupín,” povedal Kňažko s tým, že podľa bývalého ministra privatizácie Tomáša Ježeka išlo až o 50 miliárd korún. “Chýbala nám potrebná regulácia a prísny dohľad,” podotkol exposlanec.

Podľa Kňažka po zmene režimu v roku 1989 vyvstala nutnosť vyriešiť prechod z centrálne plánovanej ekonomiky na trhové hospodárstvo tak, ako bolo a je štandardom v celom západnom svete. “Išlo o náročný proces, ktorý prebehol v rekordne krátkom čase, čiže z tohto pohľadu išlo naozaj o historicky ojedinelý a výnimočný proces. Táto myšlienka sa presadila po novembri 1989, keď sa ukázalo nemožné previesť štátny majetok na súkromný, keďže ľudia nedisponovali potrebným kapitálom,” vysvetlil.

V súvislosti s rozhodnutím vlády Vladimíra Mečiara zmeniť na Slovensku druhú vlnu kupónovej privatizácie a dať obyvateľom dlhopisy Fondu národného majetku Kňažko vyhlásil, že cieľom mečiarovskej privatizácie bolo dostať štátne podniky do rúk spriatelených privatizérov, ktorí sa chceli obohatiť na úkor všetkých občanov SR. “Ich úmyslom nebolo rozvíjať a zveľaďovať štátny majetok, ale jednoducho sprosto ho rozkrádať. Mečiarovi privatizéri doslova vytunelovali tieto podniky, poškodili masívne slovenskú ekonomiku, zlikvidovali kapitálový trh a vytvorili oligarchickú vrstvu, ktorá dodnes ovplyvňuje politiku cez politické strany,” konštatoval.

Keď sa o zákone spúšťajúcom kupónovú privatizáciu v roku 1991 vo FZ hlasovalo, Kňažko chýbal. Dnes tvrdí, že so súčasnou znalosťou a skúsenosťami by žiadal zmenu zákona tak, aby sa zabránilo zbohatnutiu len niektorých vybraných skupín obyvateľstva, keďže na tieto finančné skupiny a oligarchov doplácame dodnes. “Lepšia predstava však vtedy nejestvovala, preto ťažko dnes vyčítať vtedajším politikom, že kupónovú privatizáciu podporovali,” dodal.

Kupónová privatizácia bola technicky dobre zvládnutá, tvrdia odborníci

Kupónová privatizácia bola po technickej stránke zvládnutá dobre. Chybou však bola nedostatočná regulácia či slabá finančná gramotnosť občanov. Zhodujú sa na tom odborníci.

Podľa riaditeľa Asociácie obchodníkov s cennými papiermi (AOCP) Róberta Kopála možno kupónovú privatizáciu považovať za začiatok domáceho kapitálového trhu. “Vďaka nej sa vybudovali inštitúcie ako Centrálny depozitár cenných papierov, Burza cenných papierov, vznikli subjekty ako obchodníci s cennými papiermi a v neposlednom rade bol základ v tom, že približne viac ako jeden milión drobných investorov sa dostalo k akciám spoločností, ktoré boli privatizované prostredníctvom prvej vlny kupónovej privatizácie,” zhodnotil Kopál s tým, že zo dňa na deň sa niekoľko tisíc občanov stalo investormi. “Napriek tomu, že na ňu majú mnohí rôzne názory, pozitívne je, že to bola jedna z najférovejších metód pri transformácii štátneho vlastníctva na súkromné. Každý občan sa mohol zapojiť rovnako,” myslí si Kopál.

Podobný názor má aj člen Ochranného spoločenstva minoritných akcionárov (OSMA) Milan Hošek. “Kupónová privatizácia bola technicky výborne zvládnutá. Podnik výpočtovej techniky bol fantastický. Vtedy nebol problém kúpiť akcie za kupóny na každej pošte. Po kupónke sa dali v každom okresnom meste akcie kupovať aj predávať bez problémov,” skonštatoval Hošek. Podľa neho však štát pri kupónovej privatizácii urobil chyby. “Prvotný cieľ nebol vybudovať kapitálový trh, a to bola chyba. Druhá chyba bola, že štát nevedel, ako to má celé regulovať. Konšpirácie dokonca hovoria, že reguláciu a dozor nerobil schválne,” priblížil Hošek.

Slabá regulácia bola aj podľa Kopála. “Nemali sme vybudované ani inštitúty, ako je ochrana spotrebiteľa na finančnom trhu, teda minoritných akcionárov. Dalo by sa povedať, že v tom čase vznikol trh, kde sa začala regulácia len vytvárať. Keď sa na to pozrieme po 25 rokoch, musíme konštatovať, že máme reguláciu, ale bez trhu. Na kapitálový trh neprichádzajú žiadne stimuly zo strany štátu,” uviedol Kopál.

To je podľa neho zároveň jedna z príčin, prečo došlo k tunelovaniu investičných fondov. “Príčinou tunelovania investičných fondov nebola len slabá finančná gramotnosť ľudí, ale aj to, že štát nevytvoril dostatočne efektívnu kontrolu na to, aby im znemožnil a zúžil priestor na manipulácie a podvody,” tvrdí Kopál.

Ako priblížil Hošek, po skončení kupónovej privatizácie existoval akciový trh s viac ako tisíc emisiami. “Technicky fungoval dobre, skladba spoločností bola pestrá, boli tam firmy od energetiky cez mlyny až po oceliarne. Nevznikol však kompetentný orgán dohľadu a regulácie,” podotkol Hošek. Túto funkciu vykonávalo ministerstvo financií, ktoré nemalo dostatočne vyškolených ľudí. „U nás sa nevedelo, čo je kapitálový trh. Národná banka vtedy vykonávala dohľad viac-menej len nad bankami. Samotné elity, ktoré kupónku spustili, nevedeli, ako kapitálový trh regulovať a či vôbec regulovať. A pritom kvalitná legislatíva a dozor sú pre trh asi najdôležitejšie. Keď nie sú, mizne dôvera a potom aj trh,” upozornil Hošek.

Kopál zároveň dodal, že ak by bolo podvodov a tunelovania menej, tak mnohé spoločnosti mohli fungovať lepšie. “Možno by sme nemali takú veľkú nezamestnanosť a ekonomika nemusela ísť až do takého hlbokého dna, ako išla,” dodal Kopál.