Môj profil 
Predplatné
V priestoroch Európskeho informačného centra v Bratislave sa v pondelok konala tlačová konferencia spojená s diskusiou s poslancami Európskeho parlamentu. Témy boli dve – jedna znela „Noví europoslanci: čo sa im podarilo za šesť mesiacov?“ a druhá „Nový Eurobarometer: Čo chcú Slováci od silnejšieho Európskeho parlamentu?“.
Na stretnutí sa zúčastnila ani nie polovica slovenských europoslancov, presnejšie šiesti: Michal Šimečka, Vladimír Bilčík, Eugen Jurzyca, Ivan Štefanec, Robert Hajšel a Miroslav Číž. Ani tentoraz nebol na podujatí v Európskom informačnom centre prítomný žiadny z europoslancov, ktorí sa do europarlamentu dostali z kandidátnej listiny Ľudovej strany Naše Slovensko – Milan Uhrík ani Miroslav Radačovský.
Ich neúčasť na podobných akciách už začína byť podozrivá. Hlavné správy pred necelým mesiacom zverejnili rozhovor s europoslancom Radačovským (nájdete ho TU), v ktorom Radačovský otvorene povedal, že ho do verejných diskusií systematicky nepozývajú, a to ani do takých, ktoré sú deklarované ako spoločné pre všetkých slovenských europoslancov.
Takou bola aj pondelková akcia. Preto sme sa v čase vyhradenom na novinárske otázky snažili dostať odpoveď na to, prečo ani na tomto podujatí nie sú prítomní spomínaní dvaja páni.
Hlavné správy: Prítomná je iba polovica slovenských europoslancov. Boli na túto akciu pozvaní všetci europoslanci?
Moderátorka: „Áno, boli pozvaní všetci europoslanci.“
Hlavné správy: Aj pán Uhrík, aj pán Radačovský?
Moderátorka: „Nie.“
Hlavné správy: Tak to znamená, že neboli pozvaní všetci europoslanci. Veď aj oni sú europoslanci…
Moderátorka: „Dobre.“
A potom sa obrátila na publikum s výzvou: „Sú nejaké ďalšie otázky?“ Prihlásil sa ďalší účastník s otázkou na úplne inú tému a diskusia pokračovala (jej záznam nájdete tu, pasáž kde sa zástupca Hlavných správ pýta na pozvaných europoslancov, sa začína v čase 1:38:40):
Tu by sa dalo položiť viacero otázok na nadprácu úradníkov, ktorí sa takýmto nie práve čestným spôsobom dlhodobo snažia pracovať na vylúčení poslancov s neželanými politickými názormi z verejného života. Prečo to robia? Tak veľmi sa boja toho, že zaznejú opozičné názory? Alebo sa boja niečoho iného – že by ich za to ktosi zhora nepochválil a možno aj vymenil za niekoho usilovnejšieho? Čomu a komu si myslia, že týmto konaním pomáhajú? Nie je im trápne, že sa znižujú k takémuto úbohému konaniu? Alebo naopak, sú na seba ešte aj hrdí? Je táto ich aktivita koordinovaná?
Aj z uvedeného najnovšieho prípadu je však zrejmé, že odpovede na tieto otázky nie je také ľahké dostať – „pozabudnutie“ na pozvánky pre europoslancov „na indexe“ sa prechádza mlčaním. Prepáčte, zabudli sme. Aj toto je tvár dnešnej EÚ a jej demokracie, drobná angažovaná politická práca v praxi, tak veľmi pripomínajúca metódy známe z histórie…
Ivan Lehotský
.jpg)
