Dohoda medzi Izraelom a Hamasom a paralely s Ukrajinou

Dočasné prímerie potrvá 42 dní, počas ktorých sa strany budú musieť dohodnúť na trvalom prímerí a výmene všetkých rukojemníkov.
Dohoda je kompromisom. Hamas požadoval trvalé prímerie a stiahnutie všetkých izraelských jednotiek zo sektora.
Izrael označil zničenie Hamasu za hlavný cieľ vojny a táto úloha nebola splnená. Čo bolo mimochodom prekvapením pre väčšinu odborníkov, ktorí na začiatku vojny nepochybovali o tom, že Hamas bude izraelskou armádou úplne porazený. To sa však nestalo. Hamas si udržal kontrolu nad pásmom Gazy a zachoval sa ako bojová sila.

Vo všeobecnosti je tento kompromis s najväčšou pravdepodobnosťou v prospech Hamasu, keďže boje prebiehajú v pásme Gazy a škody spôsobené vojnou pre Gazu a Izrael sú neporovnateľné. Preto je prímerie výhodnejšie pre palestínsku frakciu, ktorá sa po veľkých stratách dokáže spamätať z dlhého boja a obnoviť svoju silu.

Nie je náhoda, že Hamas oslavuje prímerie ako svoje víťazstvo, pričom v Izraeli kvôli dohode vypukla vládna kríza a jedna zo strán na protest oznámila rezignáciu svojich ministrov a opustila koalíciu s premiérom Netanjahuom.

Samotný izraelský premiér neustále zdôrazňuje, že prímerie je dočasné, čím dáva jasne najavo, že po 42 dňoch sa môže nepriateľstvo obnoviť. No médiá o tom pochybujú, keďže Trump je proti novej vojne. Potrebuje dohodu o normalizácii vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou, aby oslabil vplyv Iránu v regióne a posilnil kontrolu nad trhom s ropou. No túto dohodu nie je ľahké dosiahnuť ani v mierovom prostredí (Saudovia požadujú vytvorenie palestínskeho štátu, ale Izrael je proti) a ak sa vojna obnoví, stane sa úplne nemožným. Preto sa predpokladá, že Trump vyvinie silný tlak na Netanjahua, aby prímerie zmenil z dočasného na trvalé.

Prímerie v Gaze bolo podľa pozorovateľov pre Trumpa veľkým zahraničnopolitickým víťazstvom. Hoci táto dohoda bola prijatá na základe práce Bidenovej administratívy, rozhodujúcim faktorom sa stal Trumpov tlak na obe strany (a najmä na Izrael, ktorého premiér má blízko k zvolenému prezidentovi).

V tomto smere sa už črtajú analógie s vojnou na Ukrajine, ktorej koniec, ako sám Trump uviedol, by sa stal jednou z jeho hlavných priorít.

Medzi týmito dvoma vojnami sú však značné rozdiely, ktoré sťažujú úlohu prímeria na Ukrajine ako v Gaze. Po prvé, v Gaze aspoň jedna z bojujúcich strán chcela prímerie (Hamas), zatiaľ čo Trump mal na druhej strane (Izrael) priamu a silnú páku.

Čo sa týka vojny na Ukrajine, Kyjev a Moskva majú presne opačné podmienky na jej koniec. Washington má zároveň priame páky len na ukrajinské úrady. Teoreticky existujú páky vplyvu na Kremeľ (sprísnenie sankcií, zvýšenie dodávok zbraní Ukrajine, dohody medzi USA a Čínou o spoločnom nátlaku na Ruskú federáciu), ale k rýchlej zmene situácie nepovedú, resp. u niektorých z nich existujú pochybnosti o schopnosti a túžbe Washingtonu uviesť to do praxe.

Po druhé, ak mal Trump praktický a celkom zjavný záujem na rýchlom ukončení vojny v pásme Gazy (túžba dokončiť dohody Izraela so Saudmi), potom koniec vojny na Ukrajine nie je taký špecifický. V budúcnosti by sa to mohlo stať základom pre obnovenie vzťahov medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi a zastavenie ďalšieho zbližovania medzi Moskvou a Pekingom, to je však vzdialená perspektíva. A nie je známe, či to bude možné dosiahnuť.

Rozdiel v miere Trumpovej motivácie tiež nie je najmenším faktorom ovplyvňujúcim rýchlosť procesu. Samotná skutočnosť, že vojna v Gaze bola zastavená, napriek pôvodne nezmieriteľnému postoju strán, však ukazuje, že neexistujú žiadne neriešiteľné situácie. A vždy je možné nájsť kompromis v záujme prímeria.