Môj profil 
Predplatné
Máme tu koronakrízu, ktorá (prinajmenšom prvé kolo) sa končí. Európska únia prišla s bombastickým plánom obnovy EÚ po tejto kríze, ktorý by mal spočívať v poskytnutí úverov európskym krajinám v celkovej výške 750 miliárd eur. V čom bude spočívať tento plán? Pozrime sa bližšie o aké euroúvery to vlastne ide a aké eurohodnoty, aká euromorálka (či aká eurokuleha?) za nimi je.
Naša súčasná vláda veľmi kritizovala tú predošlú, že nemala ešte úzkostlivejšiu politiku, pokiaľ ide o zadlžovanie štátu (hoci Slovensko je v tomto parametri na európske pomery vyslovene vzornou krajinou). Ale teraz, čuduj sa svete, je celá nadšená, že je tu európsky projekt, v rámci ktorého sa môže až po uši zadĺžiť. Ako je to možné?
Nuž, samozrejme, vysvetľuje to tak, že to pre Slovensko bude výhodné. Lebo vraj niečo má ísť cez granty (hoci tie by tu boli aj bez toho), niečo by mali v budúcnosti splácať nové dane ( hoci tie by sa dali zaviesť aj bez toho), niečo by išlo na výhodný úrok (naše deti budú túto „výhodu“ platiť až do roku 2058) a zvyšok nám doplatia bohaté krajiny grátis (nebudeme tu používať príliš odborné slová, a tak radšej ani nenapíšeme kto verí, že v politike môže byť niečo iba tak grátis).
V čom je však rozdiel oproti všetkým predošlým podobným projektom: tentoraz si úvery nemajú vziať členské štáty, ale Európska komisia (EK). Tá za ne však neručí: ručiť majú členské štáty, pričom za neplatičov majú platiť ostatní. Okrem toho, že to so sebou prináša vážne riziko povinnosti splácať úver za iné, bankrotujúce štáty, znamenalo by to precedens: vznik spoločnej európskej peňaženky, prvý a prelomový krok k centrálnemu rozpočtu.
Ako ďalší krok sa potom dá očakávať, že EK pripraví ďalšie a ďalšie opatrenia, ktoré budú vyžadovať čoraz väčší prechod ekonomík členských štátov na centrálne bruselské plánované riadenie, ktorému budú stále viac finančne podriadené. To všetko by sa potom už mohlo diať plazivo, klasickou bruselskou metódou, ale prvotná, principiálna zmena sa musí udiať skokom.
Aj preto sa pred niekoľkými dňami obrátil na premiéra s otvoreným listom predseda Slovenskej a priemyselnej komory Peter Mihók, ktorý v ňom veľmi vážnym tónom kladie otázku, či chce Slovensko prijatím tohto programu smerovať k ďalšej federalizácii Európskej únie a akceptácii zníženia váhy rozhodovania samostatných členských krajín, alebo si chce v strategických otázkach zachovať samostatnosť v rozhodovaní (písali sme o tom TU).
Je to naozaj veľmi vážna vec, pretože pod pláštikom pokoronovej obnovy Únie tu ide o krok k principiálnej zmene v jej fungovaní, ktorú niektorí interpretujú ako definitívny koniec reálnej možnosti sa rozhodnúť pre jej opustenie. Je to krok svojím významom porovnateľný s prijatím Lisabonskej zmluvy.
Samozrejme, kto pozná pomery na Slovensku, ten sa ani trochu nečuduje, že tu absolútne chýbala nejaká verejná diskusia o takejto fundamentálnej záležitosti a väčšina ľudí vôbec netuší, o čo ide – lenže podobné to je aj v Čechách a iných krajinách. Je to náhoda?
Plazivý spôsob, akým sa Brusel pokúša získať ďalšiu sféru do svojho vplyvu bez toho, aby sa k tomu mohli vyjadriť aj občania európskych štátov, kritizuje aj Mihók, keď hovorí: „Diskusii o takom či onakom usporiadaní EÚ by sme sa principiálne nemali vyhýbať, ale určite by sme ju nemali viazať na plán ekonomického vysporiadania členských krajín s koronavírusovou krízou.“
Kto bude hlavný príjemca týchto peňazí? Mamutí podiel majú samozrejme extrémne zadĺžené Taliansko a Španielsko. Podľa Bloombergu Taliansko dostane 82 miliárd v grantoch a 91 miliárd v nízkoúročných pôžičkách a Španielsko 77 miliárd v grantoch a 63 miliárd v pôžičkách, ostatné krajiny menej ako polovicu z týchto súm – nasledujú Francúzsko, Nemecko, Poľsko, Grécko, Rumunsko, Portugalsko. Aj preto sa ozývajú hlasy, či náhodou celý tento projekt nie je len rafinovaným spôsobom ako zachrániť krachujúce Taliansko a Španielsko na úkor iných, často oveľa chudobnejších členských krajín.
Niektoré krajiny (napríklad Česko či Maďarsko) kritizujú nespravodlivosť kľúča, podľa ktorého sa úvery majú prideľovať, slovenský premiér Matovič si ho naopak pochvaľuje, keďže pre nás sa zdá byť relatívne výhodný. Slovensko by malo z toho balíka dostať o niečo menej ako osem miliárd eur. Podľa vicepremiérky pre investície a informatizáciu Veroniky Remišovej (Za ľudí) tieto peniaze by mali byť investované do štrukturálnych reforiem, ktoré fundamentálnym spôsobom Slovensko zmenia. EK stanovila, že Slovensko a aj celá Európa má byť v najbližších rokoch inteligentnejšia, ekologickejšia, prepojenejšia, sociálnejšia a bližšie k občanom.
Hoci nie sú ešte presne zadefinované podmienky a okolnosti čerpania peňazí z tohto programu (staré pravidlo hovorí, že ak nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič), EK už stanovila rozpočtové kapitoly a percentuálne podiely, do ktorých by mali členské štáty tie financie investovať, bez ohľadu na oprávnenú kritiku, že predsa každý štát má iné potreby a iné problémy.
Okrem toho, čas, ktorý EK určila na predloženie reformných projektov, je šibenične krátky – upozornil na to aj Mihók v liste premiérovi. Remišová pritom na nedávnej schôdzi Výboru Národnej rady SR pre európske záležitosti priznala, že národný plán reforiem ešte nezadefinoval ani len oblasti, do ktorých by sa mali tie peniaze prioritne investovať – inými slovami, vláda, akokoľvek suverénne sa tvári, nemá dnes ani šajnu, čo s tými peniazmi urobiť.
Remišová, Heger, Mihók a ďalší bez ohľadu na politický tábor, všetci svorne hovoria, že je veľká pravdepodobnosť, že sa Slovensku nemusí podariť tie peniaze investovať a „prepadnú“. Táto obava je naozaj realistická, lebo sme v míňaní eurofondov tradične slabí a v niektorých oblastiach, pre ktoré EK čerpanie predpisuje (napríklad digitalizácia) jednoducho vôbec nemáme pripravené kapacity na takéto investície.
Dokonca aj samotný premiér pred poslancami otvorene priznal, že suma, ktorú nám EÚ nanucuje si požičať, je dvoj- až trojnásobkom ročnej schopnosti Slovenska zmysluplne investovať peniaze. Predstava, že úver, ktorý reálne ani nepotrebujeme, si nevyčerpáme, ale ešte naše deti ho budú musieť splácať, je naozaj smutná…
Pre bežného občana je aj tak ťažko pochopiteľné, prečo sa vlastne všetci tak trasú za týmito úvermi. Veď ide o pôžičky – čiže o peniaze, ktoré sa raz budú musieť vrátiť, nejde teda o žiadne dary. Ba dokonca, aj keby išlo o dary, bolo by treba si najprv veľmi poctivo položiť otázku, kto za to čo chce: nič predsa nie je zadarmo a v politike to platí dvojnásobne.
Ktosi nás naučil brať ako samozrejmosť, že tu máme eurofondy a už ani nerozmýšľame nad tým, že tie peniaze predstavujú prácu, ktorú niekde musia nejakí ľudia vykonať. Lenže ako k tomu prídu daňoví poplatníci napríklad v Nemecku, že ich vláda len tak rozdáva ich peniaze? Samozrejme, hneď za tým bude logicky nasledovať ďalšia otázka, čo sa týmto spôsobom zakrýva, kupuje či kompenzuje…
V tomto prípade však ide o pôžičky, a tie sa berú vtedy, keď je ich treba, a nie vtedy, keď vám ich potrebujú dať a sľubujú, že budú výhodné. Pri tomto druhu zadĺženia je navyše viacero podozrivých okolností a celkom zrejmých nevýhod a rizík. Okrem spomenutej garancie za neplatičov a doteraz nejasných pravidiel hry, je tu tiež taký rozdiel v porovnaní s bežným úverom, že peniaze môžu byť použité iba na projekty schválené Bruselom. A tiež aj veľmi nepríjemný časový limit, po uplynutí ktorého krajina v prípade nevyčerpania peňazí môže o ne prísť, hoci splácať ich bude musieť.
Tento program môže byť prijatý jedine vtedy, ak ho členské štáty prijmú všetky, bez výnimky. Teda aj náš predseda vlády Igor Matovič má právo veta. Áno, aj náš Igor z Trnavy má právo celý tento pochybný experiment zastaviť a stať sa hrdinom pre stámilióny Európanov. Ako sa zachová?
Žiaľ, premiér sa už vyjadril, že bude jedným z tých, ktorí projekt podporia. Slovensko je totiž jednou z krajín, pre ktoré sú zhodou okolností podmienky tohto úveru relatívne výhodnejšie, než pre iné krajiny a Matovič už avizoval, že na samite chce zaujať „sebeckú pozíciu“.
Naša vláda (a nielen naša) sa teda zrejme zachová ako ten najnerozumnejší dôchodca, ktorý naletí „šmejdom“ predávajúcim hrnce: keď je niečo super lacné, keď je na niečo super zľava, tak to beriem, hoci to vôbec nepotrebujem. A že je na zmluve nekonečne dlhý odstavec písaný drobnými písmenami? No kto by to čítal – načo špekulovať, veď je to super výhodné! Teda možno – lebo ešte sa nevie, k čomu presne sa zaväzujeme a možno budeme musieť platiť aj za iných, keďže jednou z podmienok, ktoré sú už isté, je to, že sa zaručíme za neplatičov. No nekúpte to, za tie peniaze!
Ivan Lehotský
