„Nasledujúce tvrdenia rozčúlia niekoľko ľudí, v neposlednom rade terapeutov, rodičov a učiteľov, ktorí považujú za samozrejmé, že terapia môže len pomôcť emocionálnemu rastu dieťaťa. Abigail Shrierová je však zvyknutá plávať proti prúdu,“ napísal v úvode svojho textu Herry Readhead, redaktor The European Consertvative.

„Nenávratné škody“ a „Zlá terapia“

Vo svojej knihe „Nenávratné škody“ z roku 2020 Abigail Shrierová navrhla, že „nárast počtu transidentifikujúcich sa tínedžerov nie je dôsledkom sociálneho pokroku, ale sociálnej nákazy“. V dôsledku toho bola rýchlo a ostro konfronotvaná. A následky pretrvávajú dodnes – vydavateľstvá prestali vydávať jej knihy a kníhkupectvá ich odmietajú predávať.

„Shrierová má teda hrubú kožu, čo je len dobre,“ hodnotí redaktor. V knihe „Zlá terapia“ obviňuje „inštitúcie zaoberajúce sa duševným zdravím“, že predávajú generácii „myšlienku, že obrovské množstvo ľudí je chorých“. Píše, že terapia zďaleka nezlepšuje zdravie detí, ale často spôsobuje problémy, ktoré má práve vyriešiť – a škodí aj nespočetne inými spôsobmi.

Dotazníky duševného zdravia

K napísaniu knihy Zlá terapia ju inšpirovala návšteva lekára so svojím dvanásťročným synom, ktorý mu predložil dotazník. Shrierová požiadala o nahliadnutie do otázok. Medzi nimi boli otázky typu : „Želali ste si v posledných týždňoch, aby ste zomreli? Mali ste v posledných týždňoch pocit, že by vám alebo vašej rodine bolo lepšie, keby ste zomreli? Mali ste v posledných týždňoch myšlienky na samovraždu? Pokúsili ste sa niekedy o samovraždu? Ak áno, ako? Kedy?
Máte myšlienky na samovraždu práve teraz? Ak áno, opíšte to….“

Nuž, niet sa čomu čudovať, že to Shrierovú mierne znepokojilo. Trvá však na svojom – toto nebola anomália. Americký Národný inštitút duševného zdravia tiež vypracoval dotazník, na ktorý odpovedajú deti v školských prieskumoch správania. Dotazník sa detí bežne pýta na rezanie, pálenie, túžbu zomrieť a iné podobne „veselé témy“.

„Takéto otázky, môžu vniesť problémy tam, kde predtým neexistovali,“ píše Shirerová.. Rovnako ako D.A.R.E., protidrogová kampaň, ktorá prebiehala v USA začiatkom 90. rokov, mohla podľa série následných štúdií v skutočnosti zvýšiť pitie a užívanie drog medzi tínedžermi.

Štúdie a výsledky

Autorka nás vyzýva, aby sme sa nad nasledujúcimi údajmi zamysleli : Takmer 40 % mladej generácie absolvovalo liečbu u odborníka na duševné zdravie. Približne rovnaký podiel,42 %, má stanovenú diagnózu v oblasti duševného zdravia. Každému šiestemu americkému dieťaťu vo veku od dvoch do ôsmich rokov bolo povedané, že má duševnú poruchu, poruchu správania alebo vývojovú poruchu. U takmer 10 % detí bola diagnostikovaná úzkostná porucha. Viac ako 10 % má diagnózu ADHD.

Nielen Shrierová si myslí, že sa niečo mohlo pokaziť….. V odbornom článku s názvom „Viac liečby, ale nie menej depresie: Paradox liečby a výskytu“ vedci diskutovali o tom, že liečba závažnej depresie sa od 80. rokov 20. storočia stala oveľa dostupnejšou, ale ani v jednej západnej krajine sa tým neznížil počet prípadov závažnej depresie. Výsledky dokazujú, že v skutočnosti v mnohých krajinách počet prípadov stúpol.

Kto je vinný?

Samozrejme, cielené zasahovanie dospelých s dobrými úmyslami do života zdravých detí nemôže byť jedinou príčinou ich utrpenia. Konzervatívni výskumníci z toho obviňujú absenciu otcov, úpadok manželstva a klesajúcu religiozitu. Ich kolegovia na ľavici obviňujú streľbu v školách, systémový rasizmus, sociálnu nerovnosť či politický režim.

Niektorí psychológovia obviňujú kombináciu faktorov. Samozrejme, že COVID-19 sa tiež spomína. No jeden „stresor“ psychologička Karla Vermeulenová vyzdvihuje nad ostatné: klimatické zmeny.

Shrierová si nie je taká istá, či „klimatická úzkosť“ môže spôsobiť až takúto úzkosť. Viac ju znepokojuje – „zlo sociálnych médií“. Môžeme to pomenovať aj inak – smartfóny.

Smartfóny

Shrierová pred nimi varovala už pred štyrmi rokmi. Psychológovia Jean Twengeová a Jonathan Haidt pred nimi varovali už pred ôsmimi rokmi. Všetci tvrdili, že obmedzujú rozsah pozornosti a spôsobujú, že deti sú nevyspaté, úzkostlivé a majú sklon k depresiám. Hlavné psychologické inštitúcie však o tejto téme zvláštne mlčali. Prečo?

„Pretože každý rodič môže dieťaťu odobrať telefón, ale len psychológ môže dieťaťu stanoviť diagnózu alebo odporučiť lieky,“ myslí si Shrierová. „To najdôležitejšie, čo mohli rodičia urobiť, aby pomohli zlepšiť duševné zdravie ich detí, bolo niečo, čo si nevyžadovalo ich odborné znalosti,“ dodáva.

Na vine nie sú len terapeuti. „Celá spoločnosť upustila od riešenia problému detí a smartfónov,“ píše Shrierová. A to osvetľuje to, čo je v skutočnosti jej ústrednou témou: nie terapia, dokonca ani nie „zlá terapia“. Ale to, čo považuje za terapeutickú kultúru, ktorá svojou zhovievavosťou skôr ubližuje, než škodí.

Presúvanie problémov

Je jej ľúto, že rodičia musia svoje deti presviedčať, prehovárať alebo dokonca podplácať, aby si umyli zuby a išli spať…. Znepokojuje ju, keď počuje o 16-ročnom chlapcovi, ktorý nedokáže nájsť odvahu ísť do reštaurácie a objednať si obed…. Je znepokojená, keď sa dozvie, že niektorí tínedžeri si uchovávajú zbierku screenshotov , často aj celé roky, aby usvedčili svojich priateľov.

Nevyhnutne môžeme svoju traumu pripísať iným. Shrierová opisuje, ako môže terapia v každom veku poškodiť vzťahy. „Vzťahy medzi deťmi a rodičmi, medzi manželmi alebo partnermi, medzi nami a našimi komunitami. Paradoxne, ak chceme obviňovať druhých z našich zlyhaní, určite im musíme pripísať slobodu konania, o ktorej sami tvrdíme, že ju nemáme. Rodičia dostávajú pomoc pri výchove od bezdetných terapeutov – ako keď vás „biológ učí, ako by ste sa mali milovať“,“ ironicky píše Shrierová.

Hľadáme spojenie prostredníctvom sociálnych médií a končíme rozdelení a osamelí. Učíme sa empatii a sledujeme, ako prudko stúpa krutosť tínedžerov – „vytvára to neuveriteľných narcisov“. Ústrednou iróniou je, že milujúci rodičia – v snahe vychovať zdravé, šťastné deti – namiesto toho spôsobujú, že deti sú nešťastné, pričom tí najzhovievavejší rodičia sa najčastejšie od detí „odstrihnú“.

Svet terapie

To, čo v jej analýze silno vystupuje do popredia, je samotná temnota toho, čo nazýva „inštitútom duševného zdravia“ a najmä svetom terapie. Veľké množstvo uznávaných akademických psychológov, terapeutov a výskumníkov vo všeobecnosti súhlasí s jej hlavným tvrdením, že terapia a terapeutické myslenie môžu škodiť. Autorka však navrhuje, aby terapeutické myslenie nezašlo príliš ďaleko. Musí sa vrátiť na svoje správne miesto ako prostriedok pomoci hlboko nešťastným alebo dysfunkčným ľuďom, aby získali späť svoj život.

„V žiadnom prípade si nemyslím, že terapia je zlá vec… Aj keď (ako nedávno niekto poznamenal) kňaz je lacnejší. Čo si však zaslúži zamyslenie, je otázka, či nám súčasná fixácia na naše pocity a pocity detí a dospievajúcich, akokoľvek dobre mienená, prináša osoh. Podľa Shrierovej názoru to tak nie je: terapia sa vytratila z terapeutickej miestnosti a je súčasťou kultúry. A zdá sa, že na terapeutickom gauči sme teraz všetci,“ napísal svoj názor autor článku na záver.

Prečítajte si tiež :

• “Zvyčajne je to len fáza”. Prelomová štúdia ukazuje zaujímavé závery