Kto si dnes spomenie, aké bolo počasie napríklad pred 40 rokmi? Skúsme urobiť sondu do „blízkej“ minulosti, z vlastných spomienok, aj z rozprávania predkov, až starých rodičov. Pamätám si ich rozprávanie o celoročnom suchu, ktoré priniesol ktorýsi rok pred asi sto rokmi, aj naopak o daždivých mesiacoch, či rokoch, o krúpach, o množstve snehu – áno, aj vtedy boli výkyvy, ale niekedy napadol meter až dva snehu, a to nielen na horách, ale aj na nížinách. Spravidla ho bývalo viac než v súčasnosti, ja sám som v detstve zažil, že napadlo až jeden a pol metra snehu, v ktorom som musel lopatou robiť chodník.

Ľudia väčšinou výnimočné prejavy počasia najviac cítili a pamätali si podľa dôsledkov na úrode. Svoje poznania zaznamenávali vo forme pranostík, ktoré fungovali. Pamätám si ešte zo školských čias viacero rokov, kde dobre platilo „Medardova kvapka 40 dní kvapká“, alebo „Katarína na ľade, Vianoce na blate“, či „Martin na bielom koni“. A tiež Pankrác, Servác, Bonifác a Žofia. Dnes akoby štatistická spoľahlivosť týchto pranostík klesala.

Čo bolo ešte výrazne iné? Teploty v lete spravidla nestúpali nad 32 stupňov Celzia aj v období žatiev, 34 už bol veľmi zriedkavý extrém. A naopak, pamätám si zimu, keď bolo na Záhorskej nížine bežne -18 stupňov, keď som čerstvo zarezával do práce a stál ráno na zastávke autobusu. Bolo vtedy aj -22 stupňov.

Jesenné vetry boli tiahle a intenzívne, spravidla intenzívnejšie, než dnes, ale bolo menej víchric spôsobujúcich „holoruby“. V porovnaní s dneškom neboli také extrémy, neboli tornáda.

Búrky bývali iné

Čo ešte bolo výrazne inakšie, to boli búrky. V lete bývali oveľa častejšie a spravidla aj silnejšie, než teraz. Tesne pred každou búrkou prišiel vetrisko, ale nebýval taký silný, že by lámal stromy podobne, ako pri zimnej alebo inej víchrici. Hoci bývali častejšie, napriek tomu celkovo nešarapatili podobnými extrémami ako dnes, aj keď sa aj vtedy zavše stávalo, že „voda brala všetko“.

Pamätám si búrky, kde blízko, vo vzdialenosti do 3 km (cca 10 sekúnd pauza medzi bleskom a hromom) udrel blesk každých 20 sekúnd (bol som žiakom na základnej škole a rátal som to) a to celé trvalo pol hodiny, že som sa až bál. Väčšinou však boli búrky miernejšie, mali interval medzi dvomi bleskmi väčší ako minúta.

Intenzívna búrka trvala pol hodiny až hodinu, vypršalo sa a bol pokoj. Niekedy boli s krúpami ako lieskovce, ktoré už vedeli ničiť obilie, ľudia sa chodili pozerať, ako veľmi poľahlo, a akú škodu narobili krúpy. Najväčšie bývali o veľkosti orechov, ale to bola výnimka.

Búrky bývali v lete aj každý druhý deň, ak boli na to podmienky. Teda bývali oveľa, oveľa častejšie, a pritom energiou lepšie rozložené, než dnes. Prečo je to tak, čo sa zmenilo?

Je kameňom úrazu iný režim vody v krajine?

Ako nad tým celým rozmýšľam, uvedomujem si, že v krajine bolo viac vody, viac sa jej za horúcich dní mohlo odpariť, v horných vrstvách atmosféry skondenzovať a spadnúť späť. Takáto prirodzená klíma odovzdávala prebytok tepla horným vrstvám atmosféry. Voda neodtiekla tak rýchlo späť do mora, aby sa potom musela z takej diaľky vracať. Toto bol mechanizmus, ktorý vodu zadržiaval, a krajina sa tak neprehrievala a nevysychala.

Kam sa podela tá voda? Veď odpar z mora by mal byť štatisticky ten istý za nejaké obdobie. Pri globálnom oteplení by odpar z mora mal byť dokonca ešte väčší. A pritom sa nezdá, že by teraz padalo viac zrážok, ako kedysi.

Za toto si môžeme sami – veľké množstvo vody sme prírode vzali a končí vo vodovodných potrubiach, máme vysokú spotrebu vody. Voda tak obíde krajinu a neskončí v pôde, z ktorej sa môže odpariť. Skončí v rúrkach, v ktorých sa neodparuje. Po obídení veľkej časti krajiny skončí na čističke, a až tam je konečne vonku, lenže odtiaľ zväčša už iba tečie korytom preč.

„Vodný skrat“ a ďalšie chyby

Toto by sa dalo nazvať vodný skrat, podobne, ako v elektrine poznáme skrat elektrický. K tomu si treba pridať menšiu zádržnosť vody v lesoch, spôsobenú prehnanou ťažbou dreva. Áno aj v minulosti sa lynčovali lesy neefektívnym „pálením“ dreva na uhlie, najmä pre hutný a pre sklársky priemysel, ale tentoraz sme na les nabehli „ropou“ a veľkými výkonmi a efekt je dramatický.

Skrátili sme meandre riek, vyrovnali korytá potokov, vysušili záplavové zóny, mokriny-mokrade pôsobiace ako akumulátor vody. Za socializmu sa budovali „meliorácie“, ktoré tiež krajinu odvodňovali. Lenže aj keby sme to nerobili, veľa by sme nezachránili, pretože „vyspelá“ západná Európa robí to isté.

Ani veterné farmy v Rakúsku na stabilite prúdenia nepridajú. Z hľadiska prúdenia predstavujú steny s výškou asi 200 m, okolo ktorých sa potom ľahšie tvoria, začínajú víry. Z hľadiska zrážok zase vytvárajú na záveternej strane umelú kotlinu.

Takou typickou chybou je nútená kanalizácia na vidieku. Bol som na miestnom zastupiteľstve svedkom, ako aktuálna legislatíva a jej zástancovia sa snažili úplne vyradiť lokálne podomové čističky a nanútiť ľuďom kanalizáciu. Prečo? Veď keď je čistička doma, tak tá odpadová, a tiež dažďová voda zostane doma a zvlhčuje krajinu, bráni jej vysušeniu.

Prečo potom máme platiť za stočné zahŕňajúce aj dažďovú vodu, keď ste nám tú kanalizáciu nanútili? Sú krajiny, kde dažďovú vodu usilovne zbierajú, a začíname s tým pomaly už aj u nás. Áno, zachytiť po výdatnom daždi vodu z celej strechy niekedy býva problém, ale keby sa to robilo systematicky, krajine by to pomohlo.

Toto všetko sú faktory znižujúce čas prítomnosti vody v prírode, čo vedie v dôsledku aj k porušeniu obvyklého termoregulačného cyklu v prírode.

Vrátim sa ešte k faktoru CO2. Aj moje merania ukázali, že zvýšená prítomnosť CO2 v dlhovlnnej infračervenej oblasti (zodpovedajúcej teplote cca 20 stupňov Celzia) zhoršuje vyžarovanie, sálanie zemského tepla (z prízemnej vrstvy) do vesmíru najmä za jasných nocí, keď je to najviac významné. S ohľadom na energetickú bilanciu vody však tento vplyv zrejme nebude najväčší, zásadný, ale naopak, môže byť podružný, okrajový, a za kontinentálnu klímu je zrejme najviac zodpovedné naše narábanie a hospodárenie s vodou. Pýtame jej pre seba priveľa a potom prídu dôsledky. Uvediem jeden príklad za všetky.

Vyžmýkať z krajiny, čo sa dá – ale čo potom?

Žijem v regióne, kde je v okolí v každej dedine nejaký potok s priemerným ročným prietokom povedzme 50 litrov za sekundu. Vznikli tu dve priemyselné zóny vzdialené od seba sotva 20 km, pre potreby ktorých niekto z úradu „životného prostredia“ dal v obidvoch prípadoch povolenie na navŕtanie vrtov s výdatnosťou sto litrov za sekundu. To sú dokopy štyri také potoky navyše.

Tú mapu vrtov som videl. Ľudia, ktorí sa na tom zúčastnili, sa nezamýšľali nad tým, odkiaľ tá voda má prísť. Vôbec neuvažovali v dimenziách, že keď sa tu za tisíce rokov vytvorila rovnováha, že viac vody tu nemáme, než je tá, ktorá pritečie tými potokmi, a že tá voda musí najskôr napršať. Výsledok ich krátkozrakého a sebeckého počínania sa prejavil už za desať rokov poklesom spodnej vody o tri metre v celom okolí, vyschli studne, polia. Stalo sa v malom to, čo v meste Las Vegas, ktoré narástlo tak, že jediný významnejší zdroj vody, rieka Colorado, doslova vycicalo.

Bude ťažké naprávať chyby po takýchto ľuďoch, ktorí nechápu súvislosti, už aj s ohľadom na okolité krajiny, kde to často nie je oveľa lepšie…

Peter Rzyman