Pred týždňom sa médiá zaoberali udelením ceny Homofób roka, keďže predseda Národnej rady Andrej Danko (SNS) si z rúk organizátorov ako prvý v histórii prevzal túto anticenu (viac v článku).

Vo finálnej nominácii sa pri tom objavil aj výrok eurposlanca Škripeka. “Na moje prekvapenie nominovali aj mňa za tento výrok, (ktorý ani neviem rozpoznať, kde len našli): “Zaoberám sa permanentne obranou kresťanských hodnôt a snažím sa zabrániť tomu, aby boli presadzované často šialené liberálne nápady propotratových, gendrových a LGBT aktivistov.“

Škripek v blogu na stránkach denníka SME dodáva, že organizátor nezabudol pripísať poznámku, že je platený z daní. “Isto, veď som poslanec, a na to som bol mandátovaný svojimi voličmi, aby som ich v demokratickom parlamente zastupoval. Aby som  obhajoval, presadzoval a prinášal názory, hodnoty a princípy môjho a ich politického, spoločenského aj filozoficko-etického presvedčenia. A či vari na to nemám právo len preto že moje názory a postoje sú odlišné od ich predstáv homoloby…?”

Cenu vyhral Homofób roka vyhral Danko týmto výrokom: “Ak sa niekto na základe sexuálnej orientácie vzdá práva reprodukcie, vzdal sa, čo mu príroda a Boh dali, pretože ak sa niekto rozhodne pre homosexuálny zväzok, tak nemôže mať právo vychovávať deti.“

“Čo je na týchto výrokoch homofóbne? Okrem toho, že skutočne a nemenne je v tom najlepšom záujme dieťaťa vyrastať v rodine s matkou  a otcom, sú oba tieto výroky normálnymi politickými postojmi,” napísal Škripek.

Dodáva, že ak sa raz v budúcnosti budú udeľovať ceny v kategórii ľudská hlúposť, veľmi rád tam nominuje celú túto anketu. “Prečo? Od začiatku v nej (a v im podobných snahách v spoločenskom priestore) sledujem, že ceny vyhrávajú výroky, ktoré prezentujú len opačný názor voči predstavám, prejavom, názorom a požiadavkám niektorých lobistických skupín, zaštiťujúcich sa reprezentaciou vraj homosexuálnej komunity. A skutočne hrubé, uražajúce výroky, zostávajú niekde v úzadí. Napr. tohtoročný výrok Borisa Kollára je hlboko uražajúci:„Oni patria do ústavu a nie na ulicu! Vždy to boli úchyláci a nemali tú diagnózu nikdy vylúčiť.“Vyhlásiť o niekom, že patrí do ústavu je hanobením nielen samotných homosexuálov ale aj psychicky chorých ľudí. Zaujímavé, že na stránke ankety nájdete viac nominácií aj z minulých rokov, ktoré homosex. cítiacich ľudí skutočne urážajú, ale výhercami nálepky “homofób”  sa stali zvyčajne politické postoje, nie tie urážky, čo je kontradikcia sama o sebe…”

Problémom je podľa neho aj to, že porotu tvorí ktokoľvek, kto tam klikne a vyhráva ten výrok, ktorý získava najviac bodov v internetovom hlasovaní. “Takže nezasadá žiadna komisia, v ktorej by bolo zatúpená škála rôznorodých názorov, ale ‘Vox populi’. Akoby táto skupina nemali záujem diskutovať s odborníkmi, etikmi, hodnotovými ľuďmi. Akoby sa báli dialógu a opantal ich strach a čiší tu len monotematická snaha a cieľ –  udeliť nálepku, vyznačiť nepriateľa, zadefinovať nesúhlas a rozličný názor za nenávisť,” pokračoval.

“Toto isté som zistil počas rôznych debát v Európskom parlamente na témy homo, či Lg… lobby – že majú pocit akoby im mal patriť absolútny rešpekt. Už len nesúhlasenie s ich životným štýlom a predstavami o tom, čo je správne, považujú za netoleranciu, nenávistné prejavy a pod. No práve oni týmto postojom rozsievajú nenávisť, a úspešne vzbudzujú vo verejnosti voči sebe odpor. Lebo nie sú schopní vecného dialógu. Ich ukričanosť, používanie nálepiek a prehnaných výrazov a reakcií je taká veľká, že neomylne ukazujú, čo do demokratického sveta rešpektu k názorom a pluralite naozaj prinášajú. Je to ideologická totalita, manipulácia a lži, voči ktorým si slušní ľudia zatiaľ dovoľujú ten luxus, že nad nimi mávnu rukou a otočia sa im chrbtom. Toto je však zásadná chyba, ktorá vedie do temnoty, a hoci je konfrontácia nepríjemná, je nutná.  Ako povedal jeden vplyvný a múdry muž, je treba priniesť veci na svetlo, aby boli pomenované pravými názvami a tak sa odhalí ich skutočná podstata.”

“Ale samozrejme vyjadrujem rešpekt ku našej demokracii a právu jednotlivca uskutočňovať vo svojom živote vlastné predstavy o šťastí a ceste k nemu. Ale prosím, nevystatujte sa so svojimi sex. cíteniami na verejnosti, je to neprístojné. Rovnako ako považujem dehonestujúce  vyobrazovanie ľudskej nahoty na verejnosti za nesprávne, tak podobne je to aj s propagovanim svojej homo a -ixtej inej sexuality. Nedegradujte takýchto ľudí iba podľa definície sex. cítenia (a robiť z toho ešte aj Pochody Pýchy), lež buďte zodpovednými občanmi, čo rozvíjajú svojím kvalitným vkladom slovenskú spoločnosť.

Na záver Škripek pridal príklad zo života. “Pracoval som ako ošetrovateľ telesne postihnutých detí a mládeže. V inštitúte bol aj chlapček, Viktorko, čo nemal dobre vyvinuté ramená. Ľavú rúčku mal len po laket a pravá dlaň mu vyrastala z pleca. Napriek tomu bol veľmi šikovný, učenlivý a napredoval v rámci svojich možností. No, ale povedzme si, že jedného dňa si Viktorko povie, že chce robiť rušňovodiča. Je zrejmé, že jeho vážne životné obmedzenie zapríčinilo, že nemôže vykonávať túto prácu. Ale on si chce tvrdohlavo nárokovať na toto povolanie a vyhlasuje, že má naň právo, lebo  predsa nemôže byť diskriminovaný. A v mene jeho domnelého práva prerobíme všetky rušne, električky, autobusy, trolejbusy, lebo čo ak by chcel ovládať nielen rušne. Je to správne?”

“Nesmierne by som bol rád, keby Viktorko bol zdravý chlapec bez toho postihu a obmedzenia. Ale nie je tomu tak. Sú veci, s ktorými sa musí naučiť žiť a prispôsobiť sa tomu, no dá sa ešte aj byť užitočný a dokázať obšťastniť iných. Nie sme pánmi všetkého… Alebo chceme byť?”