Generálny prokurátor má podstatne väčšie kompetencie než napríklad najvyšší štátny zástupca, jeho mandát je sedemročný a ukazuje sa, že táto mocenská figúra môže byť kľúčová aj v politickom boji. Generálny prokurátor totiž môže nariaďovať, ale aj zastavovať trestné stíhanie presne podľa pokynov politikov. Samozrejme, len vtedy, ak chce, ak sa s nimi dobre pozná a ak je schopný a ochotný spolitizovať prokuratúru v prospech tej ktorej politickej strany či vládnucej koalície.

Už sama skutočnosť, že generálny prokurátor sa volí v parlamente, dáva tomuto postu výsostne politický rozmer. A tento politický akcent je ešte o mnoho rádov výraznejší, ak sa kvôli potenciálnemu kandidátovi na tento post pripravuje  špeciálny zákon. Navyše, proti vôli geščnej ministerky, teda ministerky spravodlivosti. Práve to sa totiž stalo. Koalícia je na tejto téme zásadne, aj keď neproporčne rozdelená.

Problém spočíva v tom, že špičky koalície sa rozhodli, že umožnia kandidovať na post generálneho prokurátora nielen činným prokurátorom, ale akémukoľvek človeku s právnickým vzdelaním. Túto ideu hlboko nezdieľa ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, preto logicky ministerstvo spravodlivosti takúto normu nepripravilo. Stalo sa tak niečo atypické a v normálnych pomeroch až absurdné, právna norma, ktorá by umožnila kandidovať aj neprokurátorom, ide do parlamentu ako poslanecký návrh zákona, ktorý podpísali zástupcovia všetkých koaličných strán: Milan Vetrák OĽANO, Alojz Baránik SaS, Juraj Šeliga ZA ĽUDÍ a Petra Hajšelová za SME RODINA .

Cieľ je jasný: presadiť výsostne politicky orientovaného kandidáta Daniela Lipšica na tento post. Čo je však ešte paradoxnejšie, pod tento návrh zákona sa podpísal okrem iného aj podpredseda strany ZA ĽUDÍ Juraj Šeliga, teda strany, ktorá nominovala ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú. Je tak jasné, že ministerka v snahe presadiť na post generálneho prokurátora nejakého činného prokurátora ostáva osamotená aj vo vlastnej strane. Okrem Juraja Šeligu totiž podporuje voľbu Daniela Lipšica aj ďalšia podpredsedníčka strany Jana Žitňanská, dlhoročná politička KDH, ktorá zastávala post podpredsedníčky KDH v čase, keď ho zastával aj Daniel Lipšic. Už vtedy patrila medzi jeho najbližších politických spojencov a spolu s ním odišla z KDH a spolu s ním zakladala hnutie Nova, v ktorom sa stala tiež podpredsedníčkou.

V tejto situácii sa zdá schválenie takéhoto zákona len otázkou času. Jedinú malú „obštrukciu“, ktorú dokázala  ministerka spôsobiť, je skutočnosť, že keďže sa koalícia pokúsi presadiť tento zákon poslaneckým návrhom, nie je možné, aby sa prejednával v skrátenom legislatívnom konaní, čo znamená, že jeho účinnosť nebude skôr ako v septembri.

Poslanecký návrh zákona, ktorý obsahuje niekoľko nových ustanovení, rozširuje aj okruh navrhovateľov. Okrem poslancov parlamentu by mohli navrhovať kandidátov aj minister spravodlivosti, Rada prokurátorov Slovenskej republiky, verejný ochranca práv, profesijné organizácie právnikov, ale aj vedecké inštitúcie pôsobiace v oblasti práva, napríklad Slovenská akadémia vied či právnické fakulty. Okrem toho sa zavádza nový inštitút, ktorý dosiaľ chýbal, teda verejné vypočutia kandidátov (takzvané grilovania) pred ústavnoprávnym výborom. Práve tam by sa mali odhaliť prípadné slabiny jednotlivých kandidátov, aby sa predišlo nevhodnej voľbe. Toto ustanovenie je však kozmetické na samotnom princípe, teda skutočnosti, že väčšina koalície pravdepodobne chce presadiť neprokurátora na tento výsostne odborný post nič nemení.

Problémom však nie je len v skutočnosť, že Daniel Lipšic nie je a nikdy nebol prokurátor, to je hádam za týchto okolností najmenej. Daniel Lipšic je snáď najpolitickejší kandidát, aký kedy na tento post kandidoval. Odhliadnuc od skutočnosti, že je právoplatne odsúdený za nedbalostný trestný čin (zabitie chodca na prechode), jeho podmienka stále trvá a je dosiaľ pod stálym dohľadom probačného úradníka, je to človek, ktorého na túto funkciu  diskvalifikuje množstvo ďalších okolností.

Daniel Lipšic  pôsobil v slovenskej politike v podstate od roku 1998 až do roku 2016. Takmer so všetkým i koaličnými politikmi sa veľmi dobré pozná a má s nimi neprípustne dôverné vzťahy. Už len táto okolnosť by ho v slušnej krajine diskvalifikovala. Čo ho však diskvalifikuje oveľa viac, je skutočnosť, že bol priamo právnym zástupcom konkrétnych dosiaľ aktívnych politikov, či už to  je predseda vlády Igor Matovič, na kandidátke ktorého sa v roku 2016 dostal do parlamentu, alebo exprezident Andrej Kiska, ktorého tiež právne zastupoval.

Ďalším veľmi sporným bodom jeho kariéry je skutočnosť, že v roku 2010 sa veľmi hlučne vymedzoval proti finančnej skupine Penta, ktorá sa na dlhé roky stala synonymom tej najcynickejšej a najhrubozrnejšej korupcie, aby sa následne hneď po odchode z politiky stal jej právnikom. Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako pri grilovaní odpovie na otázku, či mu štedré honoráre od Penty, ako zásadovému človeku nevadili.

Človek s takou obrovskou morálnou flexibilitou je na post generálneho prokurátora tou „najvhodnejšou osobou“. Už dnes, aj keď jeho kandidatúra ešte nie je verejná, odpor voči takejto kandidatúre plní stránky takmer všetkých mienkotvorných médií. Túto nomináciu nepodporuje nielen ministerka spravodlivosti, ale veľmi otvorene a nečakane príkro sa k nej vyjadrila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Uvidíme, ako to teda nakoniec dopadne. Či Daniel Lipšic napriek veľmi silnému verejnému odporu do toho pôjde a či koalícia poláme všetky pravidla a princípy,  ktorými sa pred voľbami zaštiťovala.

Koncovka tak či onak ostane v rukách prezidentky. Na Slovensku už totiž máme podobný precedens. Prezident Ivan Gašparovič odmietol vymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora Jozefa Čentéša. A zároveň máme aj nález Ústavného súdu, ktorý konštatuje, že takéto nevymenovanie zo strany prezidenta nemôže byť svojvoľné. V prípade Jozefa Čentéša malo odôvodnenie prezidenta rozsah desiatich strán. Som presvedčený, že ak by prezidentka Zuzana Čaputová odmietla vymenovať  Daniela Lipšica, odôvodnenie takéhoto kroku by mohlo mať podstatne väčší rozsah.

Otázka znie, či to nakoniec prezidentka urobí. A urobiť by to mohla dokonca  preventívne, hneď po prijatí poslaneckého zákona, ktorý už stihol dostať prívlastok lex Lipšic. Ak by v reakcii na prijatie takéhoto zákona verejne vyhlásila to isté, čo pri kandidatúre Štefana Harabina na post predsedu Najvyššieho súdu, ktorého volila Súdna rada, teda, že napriek legitímnej voľbe si vyhradzuje právo nevymenovať na kľúčový justičný post nevhodného kandidáta, odhodlanie Daniela Lipšica ísť do voľby by mohlo radikálne klesnúť.

Roman Michelko