Môj profil 
Predplatné
Že sa na Slovensku šíria proruské hybridné hrozby a dezinformácie? Našťastie sú dostatočne vyvážené publikovaním pravdivých a objektívnych správ od ľudí múdrych a objektívnych z krajín priateľov. Peknou ukážkou je napríklad článok bývalého gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho v časopise Foreign Policy s titulkom „Ďalšia ruská okupácia cudzieho územia nebude v bývalom štáte Sovietskeho zväzu, ale v Európe“ (viď originál TU).
Táto medzinárodná intelektuálna autorita a celebrita vo svojom článku hovorí, že Putin musí nespokojnosť svojho obyvateľstva podchvíľou kompenzovať dobytím nejakej krajiny, pričom západní vodcovia reagujú na jeho vkus príliš nerozhodne: „Od invázie do Gruzínska po hybridnú ofenzívu na Ukrajine stanovovali západní vodcovia Putinovi vždy nové červené čiary, aby ich Putin vždy znovu beztrestne pošliapal.“ A tvrdí: „Teraz, aby vyprovokoval hnev Západu, bude musieť urobiť niečo ešte vážnejšie.“
Saakašvili je toho názoru, že Putin si predsa len asi netrúfne na členskú krajinu NATO, ale že by si mohol trúfnuť na európske krajiny, ktoré nie sú v NATO, teda Fínsko a Švédsko. Túto geniálnu politologickú víziu Saakašvili upresňuje: nemyslí si, že by prišiel na tankoch do Helsínk a Štokholmu, ale podľa neho obsadí relatívne pusté severné oblasti škandinávskych krajín, pretože bude rátať s tým, že sa s ním NATO nebude chcieť tam kdesi v tundre naťahovať.
Saakašvili nie je len tak hocijaký bývalý prezidentík z východu: je prednášajúcim na Fletcherovej škole práva a diplomacie na Tuftovej univerzite v Medforde, štát Massachusetts. Napriek tomu však s jeho názormi vo Fínsku niektorí nesúhlasia. Autor Jyri Raitasalo v časopise Foreign Policy reaguje na Saakašviliho článok a hovorí, že Škandinávia nebude cieľom ďalšej Putinovej agresie (viď originál TU).
Raitasalo hovorí, že Saakašviliho tvrdenia sú založené skôr na zveličovaní a medializácii ruskej hrozby a zlej analýze, než na realistickom chápaní dnešnej medzinárodnej situácie.
Pripomína, že Krym aj Donbas sú pre Rusko obrovskou finančnou záťažou, a že aj Rusko rozumie výhodám diplomatického prímeria. A naznačuje, o čo ide nezištnému a ušľachtilému Západu vo vzťahu k Rusku: „Čakať, že Rusko kapituluje pred čoraz väčšími ekonomickými sankciami, alebo očakávať, že sa mierovo rozpadne v procese medzinárodného chaosu, by bolo chybou.“
Raitasalo tiež hovorí, že po skončení Studenej vojny väčšina európskych krajín zmenila svoj prístup k vojenskej obrane: namiesto solídnej obrannej sily začali budovať menšie žoldnierske oddiely viac vhodné do medzinárodných expedičných operácií, pričom reálny obranný ich potenciál sa zmenšil. To sa však netýka Švédska, a najmä Fínska, čo sú krajiny, ktoré berú svoju obranu veľmi vážne a nespoliehajú sa v tom na Spojené štáty. „Príliš veľa európskych štátov sa príliš spoliehalo na USA pri svojom zabezpečení pred vonkajšou vojenskou agresiou,“ hovorí a zdôrazňuje: „Koniec koncov, ani ten najväčší medveď sa nebude snažiť zožrať dikobraza.“
Toto si myslia aj obyvatelia Fínska. Denník Yle urobil prieskum, čo by Fíni najskôr oželeli v boji proti ekonomickým následkom koronakrízy a zistil, že viac ako polovica, až 57 percent, by sa spokojne vzdala plánovaného nákupu nových stíhačiek v celkovej cene okolo desať miliárd eur. Reformy vzdelávacieho systému, ktorá predpokladá predĺženie doby povinnej školskej dochádzky, by sa vzdalo 51 percent a podpory rozvojových krajín by sa vzdalo 49 percent opýtaných.
Záver? Fíni sa zjavne neobávajú ruskej agresie. Médiá ich síce varujú, ale bežní ľudia vo Fínsku sa napriek tomu cítia v susedstve veľkého medveďa celkom bezpečne. Lenže moment: ak Putin nezaútočí na Fínsko, tak potom kto v Európe by sa mal báť? Ktorá slabá krajina s armádou neschopnou reálneho boja by bola vhodnou obeťou?
Viem, aj vám tá hrozná myšlienka napadla. Je desivé to čo i len vysloviť: čo ak…
Teraz už iste každý rozumie, prečo sa naši predstavitelia tak veľmi angažujú proti každému, komu udelili nálepku ruského hybridného trola.
Ivan Lehotský
.jpg)
.JPG)
