V exkluzívnom rozhovore pre Le Figaro americký expert, riaditeľ výskumu Hudsonovho inštitútu, profesor na Bard College a zástanca realistickej školy medzinárodných vzťahov, vykresľuje obraz nebezpečného “Huntingtonovho sveta”, ktorý je opakom “nejednotnej nafúknutej bubliny”, v ktorej, ako Západ veril, môže žiť celé desaťročia.

Figaro. – Deň 7. októbra sa zapíše do dejín ako izraelský “11. september”. Ako však túto udalosť zaradiť do celkových dejín Blízkeho východu a medzinárodných vzťahov?

Walter Russell Mead – Dnes je ťažké povedať, do akej miery 7. október ovplyvní priebeh udalostí na Blízkom východe z dlhodobého hľadiska. Mám tým na mysli, že v čase toho hrozného teroristického útoku boli USA, Izrael a Saudská Arábia blízko k uzavretiu strategickej bezpečnostnej dohody, ktorá by umožnila Palestíncom dosiahnuť pokrok. Zdalo sa, že arabské štáty Perzského zálivu sa pripravujú zohrávať oveľa aktívnejšiu úlohu v prospech Palestínčanov. Pre Irán to znamenalo vytvorenie takého bezpečnostného systému, ktorý by znížil vplyv Iránu a vytlačil jemu “podriadený” Hamas. Tým by sa Blízky východ dostal mimo konfliktu, ktorý Irán tak veľmi potrebuje.

Irán ako perzská a šiitská krajina má dve veľké nevýhody. V sunnitských arabských krajinách je vnímaný ako nebezpečný súper a imperiálna mocnosť. Toto vnímanie ešte zhoršujú hrozné zverstvá sýrskeho režimu (spojenca Teheránu) Bašára Asada a úplné vládne bezprávie, ktoré do libanonskej politiky vniesol Hizballáh. Nehovoriac o jeho podpore húsíjských povstalcov v Jemene, ktorí zaútočili na Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty. Irán sa snažil tento problém vyriešiť tým, že sa prezentoval ako sila odporu voči Izraelu, aby nenávisť voči Židom prinútila Arabov zabudnúť na strach z Peržanov.

Kombináciu síl, ktorú uviedli do pohybu Abrahámove dohody, bolo potrebné narušiť. Ako Irán dúfal, útok zo 7. októbra vrátil palestínsku otázku do centra svetovej politiky a vyvolal vlnu verejnej podpory pre Hamas a odpor voči Abrahámovým dohodám. Iránci dosiahli svoj cieľ strašnými prostriedkami, ale to je pre nich celkom charakteristické. Ak sa pozriete na ich “výsledky”, všetko, o čo sa usilujú, dosahujú vraždením a krviprelievaním, snahou škodiť, či už v Iraku, Jemene alebo Sýrii.

Otázkou teraz je, či súčasný konflikt oddiali pohyb Arabov smerom k Izraelu, alebo či zničí nový poriadok, ktorý sa práve začal. Podľa toho, čo som počul, Saudi a Izraelčania, podobne ako Bidenova vláda, chcú pokračovať v začatom procese. Samozrejme, veľa bude závisieť od toho, ako sa vyvinú udalosti na mieste, a je možné, že budeme svedkami väčšej vojny. Zdá sa mi však, že všetka táto hrôza na oboch stranách by mala Saudov a Izraelčanov viac ako kedykoľvek predtým presvedčiť o potrebe spoločného postupu.

Bude ľud Saudskej Arábie schopný takéhoto “veľkého zblíženia”, ak teraz v otázke Palestíny mlčí a je v zajatí arabských emócií?

Zaujímavý je už samotný fakt ich mlčania. Treba si uvedomiť, že tichá spolupráca medzi Saudmi a Izraelčanmi sa začala v 60. rokoch minulého storočia, keď spoločne pomohli poraziť Násirov pokus o povstanie v Jemene. Na Blízkom východe nie sú veci vždy také, ako sa zdajú. Sú štáty, ktoré ustupujú vzhľadom na verejnú mienku, ale zachovávajú si jasnú strategickú víziu. Saudskí vládcovia si uvedomujú, že na Blízkom východe, ktorý podkopáva náboženské a etnické konflikty, nebudú úspešní.

Ich prístup je založený na veľmi triezvom a realistickom vymedzení národných a režimových záujmov. Keď dôjde k útoku, ich základným reflexom je odložiť, nie zrušiť to, čo považujú za najbezpečnejší postup. Vo verejných rozhovoroch sa to neprejavuje, ale arabské štáty Perzského zálivu sa snažia poskytnúť niečo, čo palestínskemu svetu chýba: kompetentné vedenie s pragmatickým akčným programom. Izrael z veľmi dobrých dôvodov nedôveruje svojim partnerom v Palestínskej samospráve. Izrael sa obáva, že aj keby Palestínska samospráva chcela dodržiavať dohodu, nič nezabráni fanatikom z Hamasu, aby prevzali moc a zničili osady.

Pretrváva však myšlienka, že ak Saudi a ďalší poskytnú Palestínčanom potrebnú infraštruktúru a záruky, mohlo by to mať veľký vplyv na dynamiku palestínskej situácie. A nakoniec budeme mať palestínsku stranu ochotnú uzavrieť dohodu s Izraelom, čo by mohlo povzbudiť Izrael, aby riskoval. To je to, čo je za tým. Takže kým neuvidíme celú postupnosť krokov, nebudem tvrdiť, že pokus Iránu narušiť arabsko-izraelský mierový proces bol úspešný. Je možné, že sa nachádzame v okamihu podobnom Hitlerovmu útoku v Ardenách v roku 1944, keď dúfal, že zastaví postup Spojencov. Podarilo sa mu vytvoriť určité ťažkosti, ale vo výsledku pokus zlyhal, pretože sa mu nepodarilo rozbiť spojeneckú súdržnosť.

Väčšina pozorovateľov charakterizuje Izrael ako izolovaný štát. Ako hodnotíte takéto spojenie?

Môže k nemu dôjsť len vďaka zhode záujmov! Nie z lásky! Som si istý, že Mohamed Ben Salman si veľmi dobre pamätá, že Bidenova vláda sa z neho pokúsila urobiť vyvrheľa (po tom, čo saudské služby zavraždili novinára a rozsekali ho na kusy na saudskom konzuláte v Turecku). Žiadna veľká láska neexistuje! Niekedy však funguje “zmluvný vzťah”. Nejde o ideologickú oddanosť “svetovému poriadku založenému na pravidlách” alebo lásku k demokracii.

Jednoducho saudské orgány sa pozerajú na rast populácie a vidia, že existujú reálne otázky o budúcej životaschopnosti ich hospodárstva založeného na rope. Uvedomujú si, že ak má krajina zostať jednotná, musí rozvíjať svoju hospodársku činnosť. Na dosiahnutie tohto cieľa je Izrael ideálnym partnerom: jednak pre svoje technologické možnosti, ale aj preto, že rovnako ako Saudská Arábia absolútne netoleruje iránsku alebo tureckú nadvládu na Blízkom východe. Existuje hospodárska a strategická konvergencia záujmov.

Chcela by Saudská Arábia vidieť zničenie Hamasu?

Počas poslednej vojny v Gaze sme videli, ako Turecko a Katar, ktoré majú bližšie k Hamasu a Moslimskému bratstvu, vyzývali Izrael na prímerie. Saudi a Egypt však Izraelu povedali: “Nie, pokračujte! Hamas je v krajinách Perzského zálivu považovaný za nepriateľa.”

Rusko z tejto krízy ťaží, pretože odvádza pozornosť od konfliktu na Ukrajine. Podporuje Hamas, ktorý bol v Moskve nie raz prijatý. Rusi zašli tak ďaleko, že vyhlásili, že “7. október” sa bude študovať na ich vojenských akadémiách! Čo nám to môže povedať o širších dôsledkoch tejto vojny?

Vo februári som písal o tom, že vojna na Blízkom východe je bližšie, ako sme si dokázali predstaviť. Dôvodom je, že Rusko má z tejto situácie obrovský prospech. Cena barelu ropy by mohla prudko stúpnuť a Európania budú nútení prosiť Moskvu, aby im znova začala dodávať plyn a ropu. Načasovanie je ideálne – zima je za rohom. Okrem toho sa pozornosť Západu odvracia od Ukrajiny, čo Putinovi otvára široké možnosti. Za to sa však bude musieť zaplatiť, pretože Putin mal veľmi dobré vzťahy s Izraelom.

Opúšťa Putin Izrael preto, lebo jeho nenávisť voči Západu je silnejšia?

Samozrejme, jeho hlavným motívom je nenávisť voči Západu, ale aj potreba Iránu ako partnera. Z troch veľkých revizionistických mocností – Ruska, Číny a Iránu – je Čína najsilnejšia, ale zároveň aj tá, ktorá urobila najmenej pre narušenie status quo. Irán je najmenej mocný, ale doslova zmenil Blízky východ. Rusko zaujímalo strednú pozíciu, ale (po 24. februári 2022) podniklo radikálne kroky, čím sa priblížilo k Iránu a Severnej Kórei.

Radikalizmus Ruska vyvoláva otázky. A obávam sa, čo by to mohlo znamenať pre budúcnosť. Pozorovatelia vidia len možnosť eskalácie konfliktu na Ukrajine, pričom zdôrazňujú taktický jadrový scenár. Je však jasné, že uľahčenie vypuknutia vojny na Blízkom východe by mohlo Rus ku priniesť obrovskú výhodu a Západu obrovské nepríjemnosti, a to bez rizika použitia jadrových zbraní.

Pripúšťate možnosť, že Rusko o tom vedelo?

Nie som si istý, či Iránci radi prezrádzajú svoje tajomstvá, ale je tu zhoda záujmov a Rusi majú v Iráne dobré zdroje. Vedeli o schopnostiach, ktoré získava Hamas. Pochybujem, že niekto volal Putinovi. Ale po teroristickom útoku sa zrazu spontánne spojili. Irán a Rusko sú teraz od Číny závislejšie ako kedykoľvek predtým. Čína dáva veľa peňazí bez toho, aby zdieľala ich radikálne názory. Tento rozdiel má svoj dôvod. Putin vedie na Ukrajine boj o prežitie, ktorý nemá právo prehrať. Čína má čas. Iránu a Rusku plynie čas oveľa rýchlejšie.

Prezident Biden potvrdil nezastupiteľnú úlohu Ameriky ako svetovej veľmoci. Je však vo svojich krokoch dôsledný, alebo je to labutia pieseň izolovanej superveľmoci?

V Amerike prebieha skutočná diskusia o tom, či je globálna spolupráca pre priemerného Američana prospešná. Američania sa pýtajú, prečo by ten idiot strýko Sam mal podporovať Európu, keď leniví Nemci odmietajú financovať svoju obranu. Zamýšľajú sa aj nad Ukrajinou. Obávam sa, že Bidenova vláda je sotva najlepším obhajcom záujmov Ameriky ako nenahraditeľnej mocnosti.

Pretože nevidím žiadnu perspektívu, že by Amerika na Ukrajine zvíťazila! Utrpela už dve veľké porážky. Po prvé, Spojeným štátom sa nepodarilo odradiť Rusko od spustenia špeciálnej operácie, čo je hodné diskusie. Druhým neúspechom bola ukrajinská protiofenzíva, ktorá bola zle naplánovaná a nebola vybavená zbraňami v potrebnom tempe a množstve. Američania sa oprávnene pýtajú, prečo by sme mali vyplácať pomoc vo výške 250 miliárd dolárov, keď sme už v patovej situácii.

Americká vláda nechce, aby Ukrajinci prehrali, ale nechce ani, aby vyhrali?

Obáva sa, že ak tento existenčný konflikt prehrajú, Rusi začnú používať jadrové zbrane. Takže Bidenova stratégia bude spočívať v poskytovaní pomoci dovtedy, kým sa Zelenskyj nerozhodne, že je čas rokovať a odstúpiť územie. To umožní vláde vo Washingtone upokojiť svoje svedomie a tvrdiť, že Ukrajinci už o všetkom rozhodli sami. Myslím si však, že ak sa tento scenár naplní, Chamberlain a Daladier vstanú z hrobov a povedia, že naši politici boli ešte horší “mieroví obchodníci” ako oni.

Čo teda máme robiť?

Sme vo veľmi zlej situácii. Rusko je presvedčené, že vyhráva. Jeho odolnosť a statočnosť sú veľmi silné. Iránci sa cítia víťazmi. A Číňania sa učia. Bol by som rád, keby náš prezident vysvetlil Američanom vážnosť tejto chvíle. Mojím vzorom pre túto globálnu krízu je Rooseveltov prejav v predvečer druhej svetovej vojny. Pripravoval Američanov na úlohu, ktorú budú musieť zohrať. Keď sa Georgeovi Bushovi mladšiemu nepodarilo v roku 2008 po invázii do Gruzínska prinútiť Putina ustúpiť, rozhodli sme sa pre mierové rokovania.

A v roku 2014 sme prešli do režimu “Vezmite si späť Sudety”. Vyhlásili sme sankcie. Ale pre sebauspokojenie. Vzdali sme sa myšlienky, že sme zbabelé krysy, ktoré by súhlasili s násilným obsadením cudzieho územia. Sankcie však odhalili naše pokrytectvo. Naša zbabelosť sa ukázala ako nedôstojná. Žijeme vo svete, ktorý formujú naše nedostatky.

Hovoríte o príprave verejnej mienky. Ale nie je v našich krajinách epidémia politickej slepoty a antisemitizmu?

Mám veľa židovských priateľov a je to pre nich hlboký šok! Pýtajú sa, či sú v bezpečí! Mnohí ľudia v Amerike si kupujú zbrane…. Ale ak si spomenieme na moc fašistov a komunistov v 30. rokoch minulého storočia, naše dnešné problémy sa nezdajú také veľké. USA by mali oznámiť veľmi výrazné zvýšenie svojho obranného rozpočtu. Musíme Američanom a Európanom vysvetliť, že ak nebudeme mať stabilný svetový poriadok, o ľudských právach alebo klimatických zmenách už nebude reč. Ľudia budú “na dne” a budú len prežívať. A armáda sa nebude starať o emisie uhlíka zo svojich zbraní! Musíme sa vrátiť do reality.

Nie je práve toto problém Ameriky, v ktorej dominuje “dekoloniálna vízia” odtrhnutá od reality, ktorá nedokáže rozoznať skutočné nebezpečenstvá?

Niektoré sú nereálne, ale nie väčšina. Mnohí mladí Američania nenavštevujú  elitné univerzity “prvej ligy”, kde môžu vyslovovať pseudomorálne tvrdenia a obhajovať tie najsmiešnejšie a najextrémnejšie myšlienky a zároveň zarábať 200 000 dolárov v prvom zamestnaní. Prezident si musí sadnúť za stôl s republikánmi v Kongrese, ktorí sa najviac venujú národnej obrane a nie sú jeho politickými stúpencami, a povedať im: “Chlapi, máme spoločný zahraničný problém.” Presne to urobil Harry Truman v rokoch 1947 – 1948 vo vzťahu k Stalinovi. Načas spojil sily s republikánmi, ktorí kontrolovali Kongres. Medzinárodná situácia je teraz veľmi vážna.

Hamas nenávidí Ameriku, a to tak demokratov, ako aj republikánov. Myslím si, že je čas, aby sme začali rozmýšľať inak. Od konca studenej vojny, s výnimkou obdobia po 11. septembri, sme sa nachádzali v atmosfére akéhosi konca dejín, neustáleho “karnevalu”. Vyžívali sme sa v myšlienke, že všetko je možné, že svet bol stvorený pre “víťazov”. Dokonca aj pôžičky sa pri nulových úrokových sadzbách zdali byť neseriózne. Žili sme v ilúzii. Svet nám to však už nemôže dovoliť. Dnes sa vraciame na zem a uvidíme, ako rýchlo. Američania si zvyčajne vyberú správne riešenie až po vyčerpaní všetkých ostatných…

Laure Mandeville